mlaco.sk




Bicyklista na tento deň: Majo
Majo




Chceš dostávať novinky z tejto stránky priamo na svoj e-mail? Stačí zadať adresu:







Náhodný vtip:
Gazda mal taký dvor na ňom choval sliepky, a prišiel taký
redaktor poľnohospodársky k nemu, pozerá na tie sliepky a hovorí
tomu gazdovi, že Gazda, máte pekné sliepky. Koľko znesú?
Ále poldruha litra a potom už zvracajú.

ďalší vtip

Vyber si kategóriu:
vseobecné, blondínky, počítače, sexuálne, ženy, škola, alkohol, hlody, múdrosti, zaujímavosti, všetky







Fly!








Dnes je streda, 20. septembra 2017.  Meniny má Ľuboslava

Dennik studentov v USA

On-line zapisky studentov, ktori sa nachadzaju v USA. Zmyslom tejto stranky je ulahcit komunikaciu cestovatelov s domovom a zaroven sprostredkovat zaujimave udalosti a postrehy z Ameriky ostatnym.
Ak si aj ty teraz v Amerike (pripadne inde v zahranici) a mas zaujem o prispievanie, si vitany, posli mail na adresu: usa@mlaco.sk, kde dostanes dalsie info.

Fotogaléria: Matus Laco
Fotogaléria: Marek Laco
Fotogaléria: Lukas Kicko

Eva Krempaska | Tibor Duda | Matus Laco | Patrik Pajan | Vladimir Palcovic | Michal Krmencik | Marek Laco | Brano Marecek | Lukas Kicko | Marek Pivacek | Matus Pikali


STRANA 1 1   2   3   4   5   6   7   8   9   10   11   12  

11.9.2003 06:59 - Matus Laco slovensko: 11.9.2003 12:59
Odchod dvoch mojich spolubyvajucich je neklamnym znakom, ze aj moj pobyt v Amerike sa chyli ku koncu. Aj vonku sa ochladilo, jesen prichadza. Vo Valvoline som skoncil moju pracu uz poslednu nedelu. Pojdem si tam iba pre paycheck a rozlucit sa s kolegami. V druhej robote budem este robit minimalne do piatku, mozno aj v sobotu. Maju akurat naval roboty a mne je luto ze musim odist v strede rozrobeneho projektu - je to vlastne prvy projekt ktory robim novy odzaciatku, ziadne opravy a vylepsenia uz existujucich aplikacii. V nedelu a v pondelok mam volno - moje dva posledne dni v Bostone. Uzavriem si bankovi ucet, pobalim sa a ak mi ostane cas, vyuzijem ho na prechadzku po Bostone. Samotne mesto som navstevoval len minimalne, co mi je uz teraz trochu luto - je tam stovka veci co som nevidel. Na druhej strane som v Amerike nespoznal muzea, a kadejake historicke poamiatky, ale ovela viac - normalnu kazdnodennu realitu, aku bezny turista nikdy nezazije.
Tesim sa este na navstevu Rendyho wo Washingtone. Beriem ju ako vysluzenych pat dni dovolenky na konci leta. Verim ze m tam budu dobre varit a ze tam budem mat iba pohodu. Planujem behat po muzeach, pofotit vsetko zaujmave. V nedelu rano potom sadam na vlak, okolo obeda ma vysadi na letisku a tam o piatej, ak nebude oneskorenie, vystartujem na cestu domov, prec z kontinentu Americkeho.



23.8.2003 13:48 - Patrik Pajan slovensko: 23.8.2003 20:48
A potom nech mi niekto hovori ze Boh neexistuje...

Caute vsetci! Po dlhom case sa opat dostavam k par riadkom. Nieze by som nemal pristup k internetu - travim na nom denne tak zo 4 hodiny denne minimalne, ale v ramci pracovnej doby, a roboty je dost. Ale podme po poriadku.
Zaciatkom mesiaca som sa stahoval z knazskeho seminara, kde som dovtedy byval, kedze seminaristi boli na praxi vo farnostiach, ale ta im uz koncila. Znami, ktorych tu mam, prestavuju dom, takze u nich som zostat nemohol - tak sa spytali znamych ci by som mohol zostat u nich, a ti velmi ochotne privolili, ze maju taky zahradny domcek kde mozem byvat.
Je to rodina jedneho neurochirurga, dost velka kapacita tu v Houstone, neskutocne perfektny chlapik, moja krvna skupina - a aj cela jeho rodina (maju 5 deti, doma je momentalne len najmladsi syn).
Celkom som sa potesil ked som ten domcek 1.krat videl, lebo sa don da dostat cez zahradu a netreba chodit cez dom - ze aspon ich nebudem otravovat, ked sa o polnoci budem vracat z roboty. Ake vsak bolo moje prekvapenie, ked ma pani, ktora ma videla prvy krat v zivote, hned po vrelom privitani zobrala, povodila po dome, ukazala dolezite miesta ako chladnicka (kde je vzdy mlieko, pomarancovy dzus, syr, sunka, ovocie, zmrzlina, kopa zeleniny ktoru ale zial nelubim a ine dobroty ktore sa na veceru nezjedia - teta totiz skoro kazdy vecer vari, co som bol dost vyvaleny - myslel som ze vsetci amici chodia do restiky) a povedala ze kedykolvek si mozem cokolvek zobrat, urobit si lunch ked na obed nebudem doma a na veceru mozem jest s nimi... skoro som odpadol. To ale zdaleka nebolo vsetko. O par dni na to teta bola odcestovana, tak mi ponukla, ze mozem ist do roboty na jej Mercedese aby som nemusel bicyklovat - neveril som vlastnym usiam.
A takto by som mohol pokracovat, to by ale bolo prilis dlhe, skratka a dobre staraju sa tu o mna ako o vlastneho. Navyse s tym chlapikom robim na jednom projekte ohladne mediciny, vyhladavam clanky na internete a v kniznici a zakladam a citam a organizujem -to by sa mi ani nesnivalo ze tu budem mat docinenia s medicinou. Takze pod dlhom zufalom hladani prace v Jack in the Box som nakoniec zakotvil v jednom z najvacsich medicinskych stredisk na svete - Medical Center Houston, Texas. Vcera som sa bol pozriet na MEG - magnetoencefalografiu, len pre zaujimavost ani sme sa o tom v skole neucili, je to relativne dost nova vec - toto pracovisko malo prvy stroj a je jedno z troch na svete kde sa to pouziva okrem vyskumu aj na klinicke a diagnosticke ucely. Celkom slusna masinka, vnutro je udrziavane tekutym heliom na teplote 4 K !!!, aby to mohlo fungovat - taka mierne upgradovana mraznicka :))) Navyse som zistil, ze doktorka ktora mi vysvetlovala co a ako je z Rakuska, z Viedne, takze mi to vsetko vysvetlila po Nemecky - rozumel som vsetko, ale ked som chcel nieco povedat tak sa mi nemcina brutalne miesala z anglictinou, niektore veci ma napadali len po anglicky - zufalstvo, kde su tie casy ked som vedel hovorit po nemecky... :)))
Takze teraz robim takych 70-80 hodin tyzdenne, vstavam o 6-tej a spat chodim o 12-tej a cez vikendy dospavam. Ako casnik som urobil svoj novy rekord - 148 $ za jeden vecer, z coho mi zostalo takych 110 ked som zaplatil buserov, moj obrat (Total Sales) bol 979$ - dost drahe vecere, no nie? :) Ale to je zial zatial len vynimka, snad to bude coraz castejsie :) A po dvoch mesiacoch sa mi zhruba vratili moje investicie do tohto celeho businessu, tak uz snad konecne zacnem nieco zarabat.
Takze ako hovori Pismo, Pan sa stara... presviedcam sa o tom kazdy den, hoci nie je vsetko ako by som si to predstavoval a nie vzdy dostanem co chcem - ale viem ze vzdy dostanem to co potrebujem!
Prajem vsetkym prijemny zvysok pobytu, tym co sa to uz krati stastnu cestu domov - neviem kedy sa najblizsie ozvem, najneskor sa snad stretneme v BA - ale kedy, to je pre mna stale otazka...



20.8.2003 07:29 - Matus Laco slovensko: 20.8.2003 13:29
19-08-2003 Utorok
Vo Valvoline je kopec novacikov. V nedalekej stvrti sa totiz bude otvarat nova, velka pobocka a tak teraz zaucaju novych ludi. Najprv sa mi to nepozdavalo, novacikovia sa iba kade tade posmietali a divne zazerali. Neskor, ked som zistil ze im robota ide celkom od ruky som bol rad, lebo o to menej som musel robit ja. Tato sobota vo Valvoline bola ojedinela aj tym, ze som si prvykrat, ako to bezne robia kolegovia, objednal z nedalekeho bufetu sendvic. Za $5,5!! Radsej som ani nemyslel aka velka pizza by za to bola u nas doma. Ale sedvic bol zato chutny.
Po praci som sa vybral smerom do Cambridge. Minul som moju minulu pracu - pizzeriu v Cabridsidegaleria a urobil som tam aj par fotiek. Zastavil som sa az pri dome, kde mal byvat jeden cech so slovakom - prisiel som ich pozriet. Mal som stastie, boli obaja doma. Ani som poriadne nezbrzdil, uz z okna na mna kyval jozef so slovami: Tady, Tady!
Stretnutie a spoznanie dalsich sukemnovcov v dalekom Bostone bolo zaujamve. Nielen pre spoznanie ludi samotnych, ale aj pre spoznanie izby kde byvali. Ked som ju uvidel, nevedel som ci sa mam smiat, ale radsej som sa nesmial lebo napokon som tak mohol byvat aj ja. V izbe chybalo uplne vsetko, bol tam iba koberec. Na nom poroztahovane spacaky a pohodene batohy. Tak som sa usalasil pekne na zemi a dal sa do rozhovoru. O takych 15minut som vnimal skromne zariadenie izby uz ako beznu vec. Pripomenul mi ho znovu iba jozef, ked sa postazoval ze vdaka tomu ze je cela podlaha v izbe naklonena, a jeho spacak leskly, v noci sa smyka v spacaku a rano sa budi pekny kusok od okna kde sa ulozil.
Obaja su nadsenci cyklistiky, co ma potesilo. V Amerike robia v stahovacej sluzbach. Dusan robil uz minuly rok, tak isiel na istotu, Jozef si taky mesiac robotu hladal.
Zaujalo ma rozpravanie Dusana. Mal taku pracu, ktoru by som hned bral. Na vzduchu, spoznavanie novych miest, novych ludi, ziadne zavretie v kancli na jednom mieste. A nadovovazok dobra placa a k tomu sprepitne. Zaujalo ma ako ho ako novacika, spolu s ostatnymi zobral sef na stadion behat. Ale nie po bezeckej drahe, kdeze by. Po kamennych schodoch a lavickach, zvlastnym sposobom, a to takym ze hopsate po lavickach hore dole az tak obehnete cely stadion. Ze vraj to trva takych 45minut. Dusan sa rozbehol, spravil vytycenu trasu za 25 minut. Sef sa len cudoval, dal mu $100 dolarov zo slovami ze mu to za motivaciu stoji. Takze to je na ilustraciu ze v dobrej firme vedia motivovat zamestancov.
Ako bonus k zaujamvej praci patria este napokon aj tipsy. Porozpraval som sa snimi este o biciklovani a vybral sa v sere na spiatocnu cestu. V polovice mi do tela vohnali strach blesky, ktore svihali par kilometrov predomnou nalavo. Nastastie zacalo z burky prsat iba dakych 5 minut pred mojim prichodom domov, tak som ani velmi nezmokol.

V nedelu som bol na plazi s cechom, kupal som sa v slanom naleve a plaval vo vlnach. Ale chcem porozpravat aj o niecom inom - extremnom nakupe v Save a Lot. Nemyslel som si, ze skutocne vyuzijem pocas pobytu v amerike pridavne vrecka na moj velky TrekSport Batoh. Pri nedelnom nakupe som ich vyuzil vsetky, a este mi bol aj malo. Rolku tualetneho papiera som musel pripevnit spagatikom, uz ju nebolo kam vopchat. K extremene velkemu nakupu som totiz prisiel tak, ze doma mi na jedenie uz skoro nic neostalo, a isil som nakupovat pomerne hladny. V tomto stave clovek kupi vela veci, aj zbytocnosti. Tak sa v kosiku nazbieralo zaujmave mnozstvo vlociek, konzerv, ovocia, ale aj sunky, syrov, sladkosti a mrazenych vyrobkov. Ked som s povazlivo tazkym batohom vysadol na bicykel, isiel som skoro po rafikoch. Doma som sa odvazil - batoh nalozeny jedlom meral povazlivych 30kg, skoro polovicu mojej vlastnej hmotnosti.



12.8.2003 08:08 - Matus Laco slovensko: 12.8.2003 14:08
Vyletuchtiva Katka si zaumienila, ze v nedelu si pojde pozriet plaz. A kedze jej odhodlanie bolo take velke, ze by nevahala ist sama, pridal som sa k nej kedze na nedelu som este program nemal. Vyrazili sme okolo deviatej rano, s ruksakmi na chrbte v ktorych sme skryvali okrem par sendvicov aj dazdnik. Este sme netusili ako ho vyuzijeme. Po trochu dlhsom cakani prisiel autobus. Potom nas uz cakal iba jeden prestum na druhu linku metra a uz sme boli na plazi, severne od centra bostonu. Plaz bola velka, dlha a cela pieskova. Mierne vlny neunavne omyvali breh, ale aj nase nohy ked sme sa vyuzuli chodidla ponorili do chladnych vod oceana. Pesou choddou po mokrom piesku sme sa presuvali na sever. Katka si vsimala rozne ulity v piesku, krabie klepeta a rozne potvory, co vyvrhlo na breh more. Odfotila dokonca aj raju, ktoru len tak hocikde nevidiet. Moju pozornost uputalo zase klbko zamotanych sirokych igelitovych pasok, z ktoreho sa nakoniec vyklula riasa. Katka, skusena biologicka, rozhonala moje pochyby o organickom povode toho cuda ked na paskach igelitu identifikovala vytrusy, zakorenenie a ine rastline prisluchajuce vlastnosti.
Z tazkych sivich oblakov sa zrazu spusitl dazd. Najprv len jemne poprchalo, potom trosku viac. Pridali sme do kroku a schovali sa v rozmernom pristresku pri plazi. Tam Katka pozerajuc do jej specialnej mapy urcila dalsi smer cesty - chce sa pozriet na nedaleky poloostrov. Na tomto mieste musim pripomenut, ze Katka je s mapamy dobri kamarat co u dievcat nepozorujem az tak casto. Tak ci onak, k poloostrovu viedla len jedna vozovka vyvysena nad ocean, a sama ta vozovka bola pekny kusok od nasho terajsieho stanovistia. Ako sa tam dostat? Skusame cakat na nedalekej zastavke autobusu - stojime pri frekventovanej dvojprudovke kde auta mozu ist len jednym smerom - tym nasim. S faktom, ze autobus tu chodi raz za hodinu, a skutocnostou ze z oblohy zacalo kvapkat trochu viac ako sa patri na poprchanie, sa Katka odvazila zdvihnut palec a stopovat, co sa mne zpociatku az tak nepozdavalo. Ale cuduj sa svete. Ani nie do pol minuty nam zastavil spanielsky hovoriaci cenoch s frajerkou a zviezol nas az do Lynnu - mestecka z ktoreho vedie cesta na nas poloostrov. Vysadil nas pri Walmarkte, kam isiel nakupovat. A kedze este stale lialo ako z krhly, isli sme sa schvat do Walmarktu tiez. Ked sme odtial vysli sice uz neprsalo, ale boli sme bohatsi o ruksak, kabelku, ladvinku, sampon a tuzkove baterky.
Dazdu sme sa ale predsa len nevyhli. Zalialo nas z modreho mracna, ktore sa prehnalo nad nasimi hlavmi. Nastastie sme nasli pristresok na schodoch pri vchode do nejakej budovy. Tam sme sa aj najedli - co je prijemna cinnost.
Prechadzajuc okolo lodenic sme sa kochali vyhladom na silueto bostonu v dialke. Aj nebo sa vycasilo. Spomedzy velkych bielych oblakov vykukovalo slnko a zavse zalialo kraj slnecnym svetlom. Kracajuc sme presli sme povedla nejednych skladov, povedla vrakoviska auta az k lodeniciam. Tam sa v zalive hojdali na vlnach cele spusty lodiciek. Oprety o zabradlie sme po nich klzali pohladmi a nuchali vonu peceneho mesa -  to si niekto na lodke robil barbikju.
Na poloostrov cez vikend tam autobusy nechodili. Peso to nan bolo mozno styri pat kilometrov - co pre nase polounavene nohy znamenalo mozno aj hodinku chodze. Nebolo preto nepohodlne skusit vyuzit nase predosle skusenosti a zdvihnut palec. Stopujeme na asfaltovom chodniku, kusok pred vyvsenou cestou, ktora sa tiahne priamociaro na poloostrov. Ani nie za minutu, dakujuc za Katkin usmev, uz spolu snou nastupujem do cerveneho Volva iduceho na poloostrov. Vodic, prijemny chlapik, nam vravi ze 25 rokov uz nikoho nebral. My mu nato ze aj mi stopujeme prvykrat v zivote.
Odviezol nas az na poloostrov a dokonca nam ukazal miesta kam sa oplati poprechadzat. Prehodil snami aj par slov o tom ze rad chodi s lodkou na ocean. A v tomto si velmi porozumel s Katkou, ktora je susena plachetniciarka. Dokonca nam ponukol, ze potom ako dohra tennis si mozme ist na jeho lodke zaplachtit. Vskutku mily clovek. Vysadil nas pri jednom dome, ktory stal 3,5miliona dolarov a kde sa zacinala cesticka veduca k jaskyni. Ano, kto by si to bol pomyslel ze len tak na prvom poloostrove kam ideme je aj jaskyna. Cesa k nej bola skalnata, skoro kolmo dole k oceanu. Tam, vo skalnej stene bola dlha, vlhka a klzka strbina, vysoka asi pat metrov, siroka meter a dlha takych 10m. Zevraj sa tu toho casu skrylo az 27 indianov, ked sa bali belosov ze im ublizia alebo co. Jedna americanka, ktora tam teraz bola v tej jaskyni spolu aj s jej dakou rodinou poznamenala, ze ked bola mala, ako deti cez tu strbinu plavali ked bol priliv a cela jaskyna bola zaplavena vodou.
Katka na priliv necakala a hnala sa k druhemu koncu jaskyne. Nevadilo jej, ze musi kracat po vystupkoch na stenach jaskyne, kedze dno uz bolo zatopene. Ani som nestacil zlozit fotoaparat a uz ma volala ze sa da tadial prejst, ze nech uz idem.
Za jaskynou sme sa vystverali po kamenoch az hore na skalu. Svietilo na nas slnko, vzduch bol vycisteny nedavnym dazdom, ofukoval nas vetrik a my sme sa kochali vyhladom na skalnaty zaliv, kormorany ooddychujuce na skale a na siroky ocan, ktory sa rozpriestieral pred nami. V dialke sa stracali vezicky bostonu.
Ked sme sa dost vynadivali, zliezli sme dole. Prekvapilo nas mnozstvo slimacich ulit naviatych na upeti skal z ktrych sme zisli. Nazbierali sme par do zasoby, ktovie ved sa este zidu.
O tom, ze vela turistov sa z jaskyne nevriacia stverajuc po brale sme sa presvedcili, ked sme sa ocitli na oplotenom pozemku, kde nebolo lahke najst cestu von. Vydali sme sa po chodnicku lesom a prisli k brane s ostatnym drotom. Za nou bola asfaltka, mi sme boli na spatnej strane. Kracali sme teda az k miestu, kde sa dal plot hravo preskocit. Znovu som bol predbehnuty, ale aspon som mohol tento preloz fotgraficky zdokumentoval. Asi dvadsat metrov dalej sme prisli k chrbtu tabulky, na ktorej sa vynimal napis zakaz vstupu. Ale uz bolo dobre. Boli sme v parku, ktory nam ukazal vodic volva, kde nam odporucil chodit iba po asfaltovych chodnikoch. Nielen kvoli zakazu vstupu, ale aj kvoli nebezpecnej rastline Poision Ivy, ktorej sme sa obozrete vyhybali na kazdom nasom kroku cudzou zahradou.
Park bol nadherny, na vychodnom cipe ostrova, cely zatravneny. Hore na kopci, kde rastla uz iba vo vetre povievajuca trava, spocivala bieala mramorova lavicka. Vyhlad taky, aky na slovensku tak lahko nevidiet, asi ako zo sitna keby pocuvadlu stupla hladina o 500m.
Z cipu ostrova bola len jedna cesta, oddychovym krokom smerom spat. Ponuku na plachtenie v lodicke sme odlozili do kategorii nevyzitych prilezitosti, a cas venevali pokojnemu navratu bez stresu. Ved autobusy tu ziadne nechodia a Lynn je  dost daleko. Zastavili sme sa v obchode kde som pre istotu vyhral flasku kokakoly. Stadial sme isli na kruty pozriet vodicia ako hra tenis a potom sa uz len venovali prechadzke ulicami smerom k pobreziu. Ked sme k nemu prisli, uvitala nas siroka vodorovna plaz, cela vlhka pokryta malimi brazdami. Bol cas odlivu a voda sa z nej pomaly vracala do oceana. Americania mali kde tu porozkladane stolicky a vychutnavali si nedelenu siestu. Deti nahanali male kraby a slimaky a my sme v tom nasli potesenie tiez. Katka vytiahla fototaparat a vsetko fotila. Na tomto mieste musim poznamenat, ze ma  prekvapilo aka je vasniva fotografka, co je dobre. Naviac ma potesenie v kvalitnych snimakach a pri foteni ide na istotu. Nefoti bez rozmyslu s tym ze zle fotky neskor vyhodi. Takto vznika z jej ruk nejeden pozoruhodny zaber.
Bolo to tam nadherne. Slnko nevysoko nad obzorom, pod nohami mokry zvrasneny piesok, v dialke lodenica s lodickami, a slnko odrazajuce sa v centimetrovej vode, ktorou bola pokryta cela zvrasnena plaz.
Kratkou obklukou, pozorujuc pohodove domceky a snivajuc o ich vlastnicve sme sa dostali znovu k miestu, kde sa zacinala cesta spat na pevninu. A kedze autobusi nechodili, nohy zacinali boliet, stalo sa to co sa stat muselo. Asi najvyraznejsi kontakt s Americkou kulturou doteraz, ked nas zviezli dvaja vysluzeni, cely rozbiti americki a k tomu opiti vojaci, ktorych uvazovanie sa okerem velebenia Boha zakladalo na pohlade na svet ktory im vtalcil ich azda najoblubenesi film - Behind enemy lines (mimochodom nakrucany na slovensku). Takze poporiadku - zastavilo nam auto a naskocili sme dnu. Mysel som si ze iba spolujazdec je opity, co aj bol, ale ked nas vodic ponukal jeho pivom som zistil, ze ani on nebude stopercentne treizvy. Musel som dat pozor na plysovu hracku ktora bola priputana sa zadnom sedadle (na nu ma upozornil opity spolujazdec) a Katka zase musela premahat smrad ktory panoval v celom interiery vozidla. Potom ako zistili ze sme zo srbska sa nas pytali ze ci uz skoncila civilna vojna a hned dodali, ze u nich v amerike uz ano. Potom ma nabadali aby som vytiahol bibliu z opierky zadneho sedadla a nieco im precital. Neskor nas napriek roznym pocitom nas uistili, ze sme blazeni a ze nam ich zosal Boh, a ze nas radi zavezu nielen do Lynnu, ale az na stanicu Metra od kadial sa hravo dostaneme domov. Ktovie, mozno mal naozaj Boh v tom prsty, lebo odvoz to bol priamociary, i ked trochu stiesnujuci - aspon pre Katku, ja som z toho mal dost srandu. Potom nas s poslednymi otazkami a roznymi blahozelaniami i vyrkrmi God Bless Amerika odprevadili a my sme boli aj celkom radi ze nam hned prislo metro smerom doov..
Uspesny den sme sladko zavrsili na QuinciMarkete, kde sme si dopriali chladnuzmrzlinu. Katka ma poucila pri vybere zmrzlin ze zmrzlina RockyRoad je vyrazne cokoladova, s plnymi kuskami cokolady tak som si ju dal. Katka si dala nejaku bielu, nemenej chutnu - uz som nazov zabudol. Ked sme si ju vychutnavali na lavicke, pozorujuch zivot naokolo, citil som sa ako na bratislavskom korze. Proste veget a parada a este aj pohoda.
Domov sme prisli vyrazne zniceny. SPomenul som si este na tri skeble, ktore som si prineisol na veceru z plaze. Az doma som zistil, ze nie su celkom tie iste ako nam daval ako pochutku jest Dick ked sme boli v USA predtym - Tento druh sa podla katkinych informaici mal uvarit. Tak som tak spravil, a este som ich preistotu oprazil na cibulke.
Chutili ako hribiky v prazenici, celkom chutne, tak som sa potesil ze ich budem vladat zjest a nemusiet vyhodit - a ochtnal ajIivan, ktory ako znalec morskych jedal povedal ze neboli az take chutne ako tie z dvojmetrovej hlbky z talianska. Ja som tie moje nazbieral pri odlive na plazi. Musim sa sptyat Dicka ze ci vlastne boli naozjaj jedle, on sa v tychto priserach vyzna...



5.8.2003 18:09 - Eva Krempaska slovensko: 6.8.2003 00:09
Uz som dlhsie nic nenapisala, tak by sa patrilo napravit to. Tento tyzden sme mali v nasom dome poriadne rusno. Dokonca sa u nas zastavili aj policajti... Prisiel k nam totiz byvat jeden amik Rasty. A ten sa zjavne nema rad s majitelom domu. Pred par dnami k nam dosiel majitel (Ed) a nasiel ho tam. Ja som sice bola v robote, ale ostatni mi referovali, ze to bolo dost zaujimave. Vsade bolo kopec kriku a Ed trval na tom, ze Rasty musi okamzite odist z jeho domu. Ed tvrdil, ze volakedy mu Rasty znicil dom a okradol ho o 10 000. A zda sa to hodnoverne hlavne ked je na jeho strane aj policia... A tak Rasty sa pekne krasne zbalil a odisiel z domu. Ibaze mal pozicany kluc od nasho domu, aby si dal spravit druhy pre seba a pri odchode "zabudol" vratit spravny kluc. Dal nam len jeden zly, ktory ani nepasuje do zamky... Takze Rasty, na ktoreho nema nikto kontakt a ani nema pracu na jednom mieste, ma klucik od nasho domu a vie presne kto kde a kedy robi. Lepsie povedane kedy je dom prazdny... U nas teraz vypukol dost chaos a vsetci hromadne otvaraju ucty. Chceli sme dat vymenit zamok, ale nasho domaceho, ktory by si to mal vziat na starost to dajako netrapi. On ma izbu pekne zamknutu (od nasich vraj nie je kluc...), cenne veci ma v robote v trezore a domov sa chodi iba vyspat. Fakt uzasny pristup... Takze uz len cakame, kedy co zmizne. Hlavne preto, lebo niektorym nechcu otvorit ucet bez povrdenia od majitela domu ze tam byvaju. A ten si dava poriadne nacas. No proste tu mame veselo :)



3.8.2003 08:11 - Matus Laco slovensko: 3.8.2003 14:11
Tak v nedelu kedy mam den off som sa zobudil uz o siedmej hodine rannej, co mi zabezpecilo pristup k pocitacu. Tiez ako Tibor, rozmyslam uz teraz nad formou navratu a pozeral som si letenku do washingtonu za ucelom pozriet randyho. Vychadza to do $80 dolarov, co je o par dolarov ako autobus bez zlavy. Autobus so zlavou vychadza na $50, ale namiesto dvoch hodin by som cestoval desat.
Posledne tri dni boli rusne, a bude aj tento. Prisli dvaja novy spolubyvajuci, a este jeden ma prist dnes. Nastastie volna postel v mojej izbe este ostava neobsadena. Prvym priselcom je Lenka, sutdentka z ciech ktora doteraz pracovala na Cape Code. Mala tam vsak malo roboty, zle ubytovanie a nepacilo sa jej tam. Cez internet si nasla to iste ubytovanie kde sme boli zhodou okolnosti aj mi, tak je tu. Druhy priselec je albanec narodeny v taliansku, ktory potom ako ho podla jeho slov onudila europa, sa vydal do ameriky. Dostal zelenu kartu, je tu uz devat mesiacov a velmi sa mu tu paci, planuje tu natrvalo ostat. Okrem toho ze ma dvadsat jeden rokov je uz viacnasobny majster albanska v taeakwonde, a jednonasobny majster toho isteho v taliansku. Vyzna sa v pocitacovych sietach a v tejto oblasti si aj hlada robotu.
Lenka si nasla robotu uz na druhy den ako tu bola a chodila po bostone, bude upratovat v jednej restauracii stoly. Zatial ma iba 20h do tyzdna, ale na zaciatok je to aspon nieco.
Tretia osoba, ktora ma dnes k nam prist, je slovenka, ktora pracovala na Long Islande pri New Yorku. Tiez sa jej tam zevraj nepacilo, zevraj nemala na okoli ziadneho slovaka s ktorym by sa dalo porozpravat. Tiez nechce uz viac zatazovat svojih pribuznych, u ktorych byvala a chce spoznat nove mesto, boston.
Na veceru ma prist aj American, ktoreho doucujem slovencinu. Mimochodom on sa pozna s tou dievcinou ktora ma prist z newyorku, on ju doporucil na mna pri hladani ubytovania. Som razd ze mam fotoaparat tak to vsetko pofotim a skor ci neskor to uvidite.
Co sa tyka pocasia, posledne dni tohoto tyzdna prsalo. Neraz som musel ist do roboty v dazdi. Ale uz mam vymysleny system blatnikov a chranenia sucheho oblecenia v batohu, takze ani dazd nie je prekazkou chodenie do prace na bicykli.



1.8.2003 17:32 - Tibor Duda slovensko: 1.8.2003 23:32
Cize, ako tak pozeram, tak uz som tu dlhu dobu nic nenapisal, tak to skusim teraz napravit. Vlastne pocas toho jedneho mesiaca sa ani tak nic vyznamneho neudialo. Pekne si plnime svoje lifeguardovske povinosti, popri tom si pozerame Washington (ma tu vyhodu, ze vsetky muzea su tu free). Pomaly si zacinam planovat aj svoj odchod domov, vyzera to na 15.septembra, ak do toho nieco nepride. Ludia su tu k nam mily, snazia sa nam vo vsetkom pomahat. Uz som si vyskusal aj inu robotku- nocne upratovanie obchodov, vcelku dobra praca len vam to rozhadze cely den a ani makat 18 hodin nie je moc prijemne, hlavne ked zacinate rano o 9.00 a koncite rano o 8.00 na druhy den. Potom sa naozaj citim uz akurat pripraveny do postele. Pred tyzdnom som si objednal fotak cez internet, takze idem v MAtovich slapajach. Potom poskytnem dake fotky, snad sa objavia aj na tejto schranke. Snazime sa este vybavit daku druhu robotu, s tym ze by sme do konca augusta makali a potom uz iba oddychovali a cestovali si po okoli. Uvidime ako to dopadne. Takze ja sa budem snazit premoct svoju lenivost a v kratkej dobe tu zase nieco napisat.



1.8.2003 16:35 - Patrik Pajan slovensko: 1.8.2003 23:35
Caute vsetci!
Nuz, prazdniny sa nam prehupli do druhej polovice, ani sa to nezda ako to leti - uz som tu skoro dva mesiace. Tento tyzden bol pre mna nezvycajny a vynimocny a to z jednoducheho dovodu - cely tyzden som jazdil velkym Ford Explorerom s 8 valcami pod kapotou a spotrebou 17 a viac litrov v meste a 13 mimo mesta pri 120-150 km/h. Jedinou vadou bola automaticka prevodovka, ktora sa samozrejme na staru dobru manualnu ani zdaleka nechyta. Ale aspon som mal jednu ruku volnu a mohol som za volantom pocas jazdy studovat mapu aby som nezabludil :) Pozical mi ho jeden znamy odtialto kde teraz byvam, lebo bol tyzden prec a dnes sa vracia, tak ho idem picknut up na letisko. A medzicasom este omrknem Chevroleta '77, ktoreho by som mohol dostat za 500 bubakov, ale snad to zjedname nizsie. Bol som pozriet Atlanticky ocean, konkretne Mexicky zaliv - voda tam nie je sice priezracna, ale slana je dost a aj piesku tam maju akurat, tak som si zaplaval - nasiel som na brehu meduzu, taku malu asi ako hrncek na kakao, podla vsetkeho mrtvu tak som ju pozorne so vsetkou opatrnostou (keby nahodou mrtva nebola) prestudoval - take nieco sa nevidi kazdy den. Urobil som aj moj zatial rekord v tipsoch - 70 za jeden obed, z coho mi zostalo asi 50, ked zaplatim busserov a dane. Ale dufam ze to bude lepsie, buduci tyzden uz by som mal robit aj nejake vecere, tak snad...



29.7.2003 22:47 - Matus Laco slovensko: 30.7.2003 04:47
27-7-2003 Nedela
Az dva dni nam uz nefunguje internet, ale az teraz ma napadlo ze to ma nemusi odradzovat od pisania denniku. Piatok a sobotu som pracoval vo Valvoline. Zaujmave boli oba dni. V piatok mi prisiel mal prist digitalny fotoaparat a tiez mal Ivan narodeniny. Ako som sa dozvedel uz v praci, kam mi Ivan zavolal, donaskovu sluzbu stihol doma len tak tak. Na ceste z kina, kam isiel dostal totiz defekt. Hned potom ako prisiel domov, ani pet minut nie nato, prisla dodavkova sluzba a doniesla mu moj fotoaparat a prislusenstvo.
Mal som ho moznost vyskusat az dobrych par hodin neskor. Isiel som totiz z prace doucovat americana, a az potom som isiel domov. Doma, skor ako som sa pustil do rozbalovania krabic, osprchoval som s a  zacal jest. POcas jedenia, okolo deviatej sa vratili divcata, a doniesli na pocest Ivnaovych narodenin alkoholicke napoje. Takze k vlastnemu rozbaleniu a prvotnemu skusaniu fotoaparatu som sa dostal az na druhy den.
Sobota bola v robote jedinecna tym, ze ma chytila poobee ospalost. Nestalo by sa tak, keby sme mali rusno. Totiz asi za poslednu jeden a pol hodinu prislo len jedno alebo dve auta. Tak som sedel na zemi, oprety o pult a podriemkaval. Tieto okamihy som si velmi vychutnaval, kedze som si uvedomoval ze aj za ne som plateny. Oddcyh pomohol, z noci na sobotu som spal len asi styry hodiny - to sa Ivanova oslava pretiahla do neskorych nocnych hodiny. Ked som prisiel v sobotu z roboty domov, skocil som este do obchodu Best Buy, kde som kupil okrem puzdra na fotoaparat citacku pametovych kariet.
Nedela sa niesla v znameni party u Michala. Minulu nedelu bol on u nas, tentoraz sme mu navstevu opetovali. Dievcata vsak nesli, zdrzali sa v meste na nakupoch a tiez sa im nechcelo tak daleko chodit. Michal totiz byva az 'mimo mapy', relativne daleko od centra. Ked sme isli k nemu, museli sme neraz prestupovat a hladat sprvne nastupistie. Vyplatilo sa vsak. Privital nas vyhlad na ocean a dom, v ktoreho zahrade sa vynimal plavecky bazen. Okrem vymozenosti zaplavat si v sladkej a teplej vode, sme ocenili aj pohostinnost domaceho, ktory sa domyselne staral o to aby sme nikdy nemali pohare prazdne. Na party prisli aj tri dalsie slovenky. Jednu z nich sme stretli na zastavke uz na ceste k Michalovi.Dalsie prsli neskour a viacere z nich viacmenej dobrovlone vyuzili moznost zaplavat si v bazene.
Vratili sme sa odtial podvecer, okolo jedenastej, ked party este pokracovala. Zajtra totiz stavam skoro do roboty a nechcem programovat podnapity...



29.7.2003 19:43 - Eva Krempaska slovensko: 30.7.2003 01:43
Ahojte vsetci!
Tak som sa rozhodla aj ja pridat svojou troskou do dennika. Pokusala som sa o to sice uz vcera, ale nejako som to nestihla a odpojilo ma (proste mame v Ocean City "uzasny" internet...). Chcem sa pochvalit dnesnym uspechom - podarilo sa mi najst si dalsiu robotu (v poradi je to tusim 4. ked neratam cvicenie psa pre mojich sefovcov v jednej robote). Zajtra nastupujem a budem mat naozaj siroky zaber :) Popri doterajsom house keepingu, praci v jednom "bed & breakfast" a v McDonalde budem robit aj v zabavnom parku (a este cvicenie zlateho retrivra). Celkom zaujimava kombinacia :D Ale aspon bude sranda. Dufam len, ze americke decka nebudu az take hlucne a odporne ako mi ich vykresluju kamarati z prace (ktori v parku uz robia...) Dnes mam posledne volne poobedie tento tyzden, takze neviem kedy zase nieco napisem, ale aspon budem mat viac noviniek.
Este som si spomenula na jednu novinku. Zajtra nam maju prist dalsi dvaja spolubyvajuci, tak som ukecala domaceho, aby mi vymenil postel a moju hnusnu poschodovu vymenil za obycajnu. Vykrucal sa sice, ze ta poschodova neprejde cez dvere, ale spracovala som ho tak, ze dnes vecer donesie naradie, rozmontuje ju, prenesie do druhej izby a mne da tu singlovku (este by som chcela vymenit madrac, ale nemozem ist na neho tak rychlo :))) Ale vsak ja si dajako poradim, ta ne?

STRANA 1 1   2   3   4   5   6   7   8   9   10   11   12  




www.mlaco.sk  ·  © Marek Laco 1998-2017  ·  mlaco@mlaco.sk