 |
 |
|
|
|
Dozorca na galere krici na galejnikov: "Mam pre vas dve spravy - dobru a zlu. Ktoru chcete pocut skor?" - Tu dobru!!! "Vecer v pristave kazdy dostane poriadnu veceru a vino!" - No to je skvele! A ta zla? "Cestou do pristavu sa kapitan sa chce trochu prejst na vodnych lyziach!" ďalší vtip Vyber si kategóriu: vseobecné, blondínky, počítače, sexuálne, ženy, škola, alkohol, hlody, múdrosti, zaujímavosti, všetky
 |
|
|
 |  |  |
|
| STRANA 1 |
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 |
Tesim sa este na navstevu Rendyho wo Washingtone. Beriem ju ako vysluzenych pat dni dovolenky na konci leta. Verim ze m tam budu dobre varit a ze tam budem mat iba pohodu. Planujem behat po muzeach, pofotit vsetko zaujmave. V nedelu rano potom sadam na vlak, okolo obeda ma vysadi na letisku a tam o piatej, ak nebude oneskorenie, vystartujem na cestu domov, prec z kontinentu Americkeho. |
|
Caute vsetci! Po dlhom case sa opat dostavam k par riadkom. Nieze by som nemal pristup k internetu - travim na nom denne tak zo 4 hodiny denne minimalne, ale v ramci pracovnej doby, a roboty je dost. Ale podme po poriadku. Zaciatkom mesiaca som sa stahoval z knazskeho seminara, kde som dovtedy byval, kedze seminaristi boli na praxi vo farnostiach, ale ta im uz koncila. Znami, ktorych tu mam, prestavuju dom, takze u nich som zostat nemohol - tak sa spytali znamych ci by som mohol zostat u nich, a ti velmi ochotne privolili, ze maju taky zahradny domcek kde mozem byvat. Je to rodina jedneho neurochirurga, dost velka kapacita tu v Houstone, neskutocne perfektny chlapik, moja krvna skupina - a aj cela jeho rodina (maju 5 deti, doma je momentalne len najmladsi syn). Celkom som sa potesil ked som ten domcek 1.krat videl, lebo sa don da dostat cez zahradu a netreba chodit cez dom - ze aspon ich nebudem otravovat, ked sa o polnoci budem vracat z roboty. Ake vsak bolo moje prekvapenie, ked ma pani, ktora ma videla prvy krat v zivote, hned po vrelom privitani zobrala, povodila po dome, ukazala dolezite miesta ako chladnicka (kde je vzdy mlieko, pomarancovy dzus, syr, sunka, ovocie, zmrzlina, kopa zeleniny ktoru ale zial nelubim a ine dobroty ktore sa na veceru nezjedia - teta totiz skoro kazdy vecer vari, co som bol dost vyvaleny - myslel som ze vsetci amici chodia do restiky) a povedala ze kedykolvek si mozem cokolvek zobrat, urobit si lunch ked na obed nebudem doma a na veceru mozem jest s nimi... skoro som odpadol. To ale zdaleka nebolo vsetko. O par dni na to teta bola odcestovana, tak mi ponukla, ze mozem ist do roboty na jej Mercedese aby som nemusel bicyklovat - neveril som vlastnym usiam. A takto by som mohol pokracovat, to by ale bolo prilis dlhe, skratka a dobre staraju sa tu o mna ako o vlastneho. Navyse s tym chlapikom robim na jednom projekte ohladne mediciny, vyhladavam clanky na internete a v kniznici a zakladam a citam a organizujem -to by sa mi ani nesnivalo ze tu budem mat docinenia s medicinou. Takze pod dlhom zufalom hladani prace v Jack in the Box som nakoniec zakotvil v jednom z najvacsich medicinskych stredisk na svete - Medical Center Houston, Texas. Vcera som sa bol pozriet na MEG - magnetoencefalografiu, len pre zaujimavost ani sme sa o tom v skole neucili, je to relativne dost nova vec - toto pracovisko malo prvy stroj a je jedno z troch na svete kde sa to pouziva okrem vyskumu aj na klinicke a diagnosticke ucely. Celkom slusna masinka, vnutro je udrziavane tekutym heliom na teplote 4 K !!!, aby to mohlo fungovat - taka mierne upgradovana mraznicka :))) Navyse som zistil, ze doktorka ktora mi vysvetlovala co a ako je z Rakuska, z Viedne, takze mi to vsetko vysvetlila po Nemecky - rozumel som vsetko, ale ked som chcel nieco povedat tak sa mi nemcina brutalne miesala z anglictinou, niektore veci ma napadali len po anglicky - zufalstvo, kde su tie casy ked som vedel hovorit po nemecky... :))) Takze teraz robim takych 70-80 hodin tyzdenne, vstavam o 6-tej a spat chodim o 12-tej a cez vikendy dospavam. Ako casnik som urobil svoj novy rekord - 148 $ za jeden vecer, z coho mi zostalo takych 110 ked som zaplatil buserov, moj obrat (Total Sales) bol 979$ - dost drahe vecere, no nie? :) Ale to je zial zatial len vynimka, snad to bude coraz castejsie :) A po dvoch mesiacoch sa mi zhruba vratili moje investicie do tohto celeho businessu, tak uz snad konecne zacnem nieco zarabat. Takze ako hovori Pismo, Pan sa stara... presviedcam sa o tom kazdy den, hoci nie je vsetko ako by som si to predstavoval a nie vzdy dostanem co chcem - ale viem ze vzdy dostanem to co potrebujem! Prajem vsetkym prijemny zvysok pobytu, tym co sa to uz krati stastnu cestu domov - neviem kedy sa najblizsie ozvem, najneskor sa snad stretneme v BA - ale kedy, to je pre mna stale otazka... |
|
Vo Valvoline je kopec novacikov. V nedalekej stvrti sa totiz bude otvarat nova, velka pobocka a tak teraz zaucaju novych ludi. Najprv sa mi to nepozdavalo, novacikovia sa iba kade tade posmietali a divne zazerali. Neskor, ked som zistil ze im robota ide celkom od ruky som bol rad, lebo o to menej som musel robit ja. Tato sobota vo Valvoline bola ojedinela aj tym, ze som si prvykrat, ako to bezne robia kolegovia, objednal z nedalekeho bufetu sendvic. Za $5,5!! Radsej som ani nemyslel aka velka pizza by za to bola u nas doma. Ale sedvic bol zato chutny. Po praci som sa vybral smerom do Cambridge. Minul som moju minulu pracu - pizzeriu v Cabridsidegaleria a urobil som tam aj par fotiek. Zastavil som sa az pri dome, kde mal byvat jeden cech so slovakom - prisiel som ich pozriet. Mal som stastie, boli obaja doma. Ani som poriadne nezbrzdil, uz z okna na mna kyval jozef so slovami: Tady, Tady! Stretnutie a spoznanie dalsich sukemnovcov v dalekom Bostone bolo zaujamve. Nielen pre spoznanie ludi samotnych, ale aj pre spoznanie izby kde byvali. Ked som ju uvidel, nevedel som ci sa mam smiat, ale radsej som sa nesmial lebo napokon som tak mohol byvat aj ja. V izbe chybalo uplne vsetko, bol tam iba koberec. Na nom poroztahovane spacaky a pohodene batohy. Tak som sa usalasil pekne na zemi a dal sa do rozhovoru. O takych 15minut som vnimal skromne zariadenie izby uz ako beznu vec. Pripomenul mi ho znovu iba jozef, ked sa postazoval ze vdaka tomu ze je cela podlaha v izbe naklonena, a jeho spacak leskly, v noci sa smyka v spacaku a rano sa budi pekny kusok od okna kde sa ulozil. Obaja su nadsenci cyklistiky, co ma potesilo. V Amerike robia v stahovacej sluzbach. Dusan robil uz minuly rok, tak isiel na istotu, Jozef si taky mesiac robotu hladal. Zaujalo ma rozpravanie Dusana. Mal taku pracu, ktoru by som hned bral. Na vzduchu, spoznavanie novych miest, novych ludi, ziadne zavretie v kancli na jednom mieste. A nadovovazok dobra placa a k tomu sprepitne. Zaujalo ma ako ho ako novacika, spolu s ostatnymi zobral sef na stadion behat. Ale nie po bezeckej drahe, kdeze by. Po kamennych schodoch a lavickach, zvlastnym sposobom, a to takym ze hopsate po lavickach hore dole az tak obehnete cely stadion. Ze vraj to trva takych 45minut. Dusan sa rozbehol, spravil vytycenu trasu za 25 minut. Sef sa len cudoval, dal mu $100 dolarov zo slovami ze mu to za motivaciu stoji. Takze to je na ilustraciu ze v dobrej firme vedia motivovat zamestancov. Ako bonus k zaujamvej praci patria este napokon aj tipsy. Porozpraval som sa snimi este o biciklovani a vybral sa v sere na spiatocnu cestu. V polovice mi do tela vohnali strach blesky, ktore svihali par kilometrov predomnou nalavo. Nastastie zacalo z burky prsat iba dakych 5 minut pred mojim prichodom domov, tak som ani velmi nezmokol. V nedelu som bol na plazi s cechom, kupal som sa v slanom naleve a plaval vo vlnach. Ale chcem porozpravat aj o niecom inom - extremnom nakupe v Save a Lot. Nemyslel som si, ze skutocne vyuzijem pocas pobytu v amerike pridavne vrecka na moj velky TrekSport Batoh. Pri nedelnom nakupe som ich vyuzil vsetky, a este mi bol aj malo. Rolku tualetneho papiera som musel pripevnit spagatikom, uz ju nebolo kam vopchat. K extremene velkemu nakupu som totiz prisiel tak, ze doma mi na jedenie uz skoro nic neostalo, a isil som nakupovat pomerne hladny. V tomto stave clovek kupi vela veci, aj zbytocnosti. Tak sa v kosiku nazbieralo zaujmave mnozstvo vlociek, konzerv, ovocia, ale aj sunky, syrov, sladkosti a mrazenych vyrobkov. Ked som s povazlivo tazkym batohom vysadol na bicykel, isiel som skoro po rafikoch. Doma som sa odvazil - batoh nalozeny jedlom meral povazlivych 30kg, skoro polovicu mojej vlastnej hmotnosti. |
|
Z tazkych sivich oblakov sa zrazu spusitl dazd. Najprv len jemne poprchalo, potom trosku viac. Pridali sme do kroku a schovali sa v rozmernom pristresku pri plazi. Tam Katka pozerajuc do jej specialnej mapy urcila dalsi smer cesty - chce sa pozriet na nedaleky poloostrov. Na tomto mieste musim pripomenut, ze Katka je s mapamy dobri kamarat co u dievcat nepozorujem az tak casto. Tak ci onak, k poloostrovu viedla len jedna vozovka vyvysena nad ocean, a sama ta vozovka bola pekny kusok od nasho terajsieho stanovistia. Ako sa tam dostat? Skusame cakat na nedalekej zastavke autobusu - stojime pri frekventovanej dvojprudovke kde auta mozu ist len jednym smerom - tym nasim. S faktom, ze autobus tu chodi raz za hodinu, a skutocnostou ze z oblohy zacalo kvapkat trochu viac ako sa patri na poprchanie, sa Katka odvazila zdvihnut palec a stopovat, co sa mne zpociatku az tak nepozdavalo. Ale cuduj sa svete. Ani nie do pol minuty nam zastavil spanielsky hovoriaci cenoch s frajerkou a zviezol nas az do Lynnu - mestecka z ktoreho vedie cesta na nas poloostrov. Vysadil nas pri Walmarkte, kam isiel nakupovat. A kedze este stale lialo ako z krhly, isli sme sa schvat do Walmarktu tiez. Ked sme odtial vysli sice uz neprsalo, ale boli sme bohatsi o ruksak, kabelku, ladvinku, sampon a tuzkove baterky. Dazdu sme sa ale predsa len nevyhli. Zalialo nas z modreho mracna, ktore sa prehnalo nad nasimi hlavmi. Nastastie sme nasli pristresok na schodoch pri vchode do nejakej budovy. Tam sme sa aj najedli - co je prijemna cinnost. Prechadzajuc okolo lodenic sme sa kochali vyhladom na silueto bostonu v dialke. Aj nebo sa vycasilo. Spomedzy velkych bielych oblakov vykukovalo slnko a zavse zalialo kraj slnecnym svetlom. Kracajuc sme presli sme povedla nejednych skladov, povedla vrakoviska auta az k lodeniciam. Tam sa v zalive hojdali na vlnach cele spusty lodiciek. Oprety o zabradlie sme po nich klzali pohladmi a nuchali vonu peceneho mesa - to si niekto na lodke robil barbikju. Na poloostrov cez vikend tam autobusy nechodili. Peso to nan bolo mozno styri pat kilometrov - co pre nase polounavene nohy znamenalo mozno aj hodinku chodze. Nebolo preto nepohodlne skusit vyuzit nase predosle skusenosti a zdvihnut palec. Stopujeme na asfaltovom chodniku, kusok pred vyvsenou cestou, ktora sa tiahne priamociaro na poloostrov. Ani nie za minutu, dakujuc za Katkin usmev, uz spolu snou nastupujem do cerveneho Volva iduceho na poloostrov. Vodic, prijemny chlapik, nam vravi ze 25 rokov uz nikoho nebral. My mu nato ze aj mi stopujeme prvykrat v zivote. Odviezol nas az na poloostrov a dokonca nam ukazal miesta kam sa oplati poprechadzat. Prehodil snami aj par slov o tom ze rad chodi s lodkou na ocean. A v tomto si velmi porozumel s Katkou, ktora je susena plachetniciarka. Dokonca nam ponukol, ze potom ako dohra tennis si mozme ist na jeho lodke zaplachtit. Vskutku mily clovek. Vysadil nas pri jednom dome, ktory stal 3,5miliona dolarov a kde sa zacinala cesticka veduca k jaskyni. Ano, kto by si to bol pomyslel ze len tak na prvom poloostrove kam ideme je aj jaskyna. Cesa k nej bola skalnata, skoro kolmo dole k oceanu. Tam, vo skalnej stene bola dlha, vlhka a klzka strbina, vysoka asi pat metrov, siroka meter a dlha takych 10m. Zevraj sa tu toho casu skrylo az 27 indianov, ked sa bali belosov ze im ublizia alebo co. Jedna americanka, ktora tam teraz bola v tej jaskyni spolu aj s jej dakou rodinou poznamenala, ze ked bola mala, ako deti cez tu strbinu plavali ked bol priliv a cela jaskyna bola zaplavena vodou. Katka na priliv necakala a hnala sa k druhemu koncu jaskyne. Nevadilo jej, ze musi kracat po vystupkoch na stenach jaskyne, kedze dno uz bolo zatopene. Ani som nestacil zlozit fotoaparat a uz ma volala ze sa da tadial prejst, ze nech uz idem. Za jaskynou sme sa vystverali po kamenoch az hore na skalu. Svietilo na nas slnko, vzduch bol vycisteny nedavnym dazdom, ofukoval nas vetrik a my sme sa kochali vyhladom na skalnaty zaliv, kormorany ooddychujuce na skale a na siroky ocan, ktory sa rozpriestieral pred nami. V dialke sa stracali vezicky bostonu. Ked sme sa dost vynadivali, zliezli sme dole. Prekvapilo nas mnozstvo slimacich ulit naviatych na upeti skal z ktrych sme zisli. Nazbierali sme par do zasoby, ktovie ved sa este zidu. O tom, ze vela turistov sa z jaskyne nevriacia stverajuc po brale sme sa presvedcili, ked sme sa ocitli na oplotenom pozemku, kde nebolo lahke najst cestu von. Vydali sme sa po chodnicku lesom a prisli k brane s ostatnym drotom. Za nou bola asfaltka, mi sme boli na spatnej strane. Kracali sme teda az k miestu, kde sa dal plot hravo preskocit. Znovu som bol predbehnuty, ale aspon som mohol tento preloz fotgraficky zdokumentoval. Asi dvadsat metrov dalej sme prisli k chrbtu tabulky, na ktorej sa vynimal napis zakaz vstupu. Ale uz bolo dobre. Boli sme v parku, ktory nam ukazal vodic volva, kde nam odporucil chodit iba po asfaltovych chodnikoch. Nielen kvoli zakazu vstupu, ale aj kvoli nebezpecnej rastline Poision Ivy, ktorej sme sa obozrete vyhybali na kazdom nasom kroku cudzou zahradou. Park bol nadherny, na vychodnom cipe ostrova, cely zatravneny. Hore na kopci, kde rastla uz iba vo vetre povievajuca trava, spocivala bieala mramorova lavicka. Vyhlad taky, aky na slovensku tak lahko nevidiet, asi ako zo sitna keby pocuvadlu stupla hladina o 500m. Z cipu ostrova bola len jedna cesta, oddychovym krokom smerom spat. Ponuku na plachtenie v lodicke sme odlozili do kategorii nevyzitych prilezitosti, a cas venevali pokojnemu navratu bez stresu. Ved autobusy tu ziadne nechodia a Lynn je dost daleko. Zastavili sme sa v obchode kde som pre istotu vyhral flasku kokakoly. Stadial sme isli na kruty pozriet vodicia ako hra tenis a potom sa uz len venovali prechadzke ulicami smerom k pobreziu. Ked sme k nemu prisli, uvitala nas siroka vodorovna plaz, cela vlhka pokryta malimi brazdami. Bol cas odlivu a voda sa z nej pomaly vracala do oceana. Americania mali kde tu porozkladane stolicky a vychutnavali si nedelenu siestu. Deti nahanali male kraby a slimaky a my sme v tom nasli potesenie tiez. Katka vytiahla fototaparat a vsetko fotila. Na tomto mieste musim poznamenat, ze ma prekvapilo aka je vasniva fotografka, co je dobre. Naviac ma potesenie v kvalitnych snimakach a pri foteni ide na istotu. Nefoti bez rozmyslu s tym ze zle fotky neskor vyhodi. Takto vznika z jej ruk nejeden pozoruhodny zaber. Bolo to tam nadherne. Slnko nevysoko nad obzorom, pod nohami mokry zvrasneny piesok, v dialke lodenica s lodickami, a slnko odrazajuce sa v centimetrovej vode, ktorou bola pokryta cela zvrasnena plaz. Kratkou obklukou, pozorujuc pohodove domceky a snivajuc o ich vlastnicve sme sa dostali znovu k miestu, kde sa zacinala cesta spat na pevninu. A kedze autobusi nechodili, nohy zacinali boliet, stalo sa to co sa stat muselo. Asi najvyraznejsi kontakt s Americkou kulturou doteraz, ked nas zviezli dvaja vysluzeni, cely rozbiti americki a k tomu opiti vojaci, ktorych uvazovanie sa okerem velebenia Boha zakladalo na pohlade na svet ktory im vtalcil ich azda najoblubenesi film - Behind enemy lines (mimochodom nakrucany na slovensku). Takze poporiadku - zastavilo nam auto a naskocili sme dnu. Mysel som si ze iba spolujazdec je opity, co aj bol, ale ked nas vodic ponukal jeho pivom som zistil, ze ani on nebude stopercentne treizvy. Musel som dat pozor na plysovu hracku ktora bola priputana sa zadnom sedadle (na nu ma upozornil opity spolujazdec) a Katka zase musela premahat smrad ktory panoval v celom interiery vozidla. Potom ako zistili ze sme zo srbska sa nas pytali ze ci uz skoncila civilna vojna a hned dodali, ze u nich v amerike uz ano. Potom ma nabadali aby som vytiahol bibliu z opierky zadneho sedadla a nieco im precital. Neskor nas napriek roznym pocitom nas uistili, ze sme blazeni a ze nam ich zosal Boh, a ze nas radi zavezu nielen do Lynnu, ale az na stanicu Metra od kadial sa hravo dostaneme domov. Ktovie, mozno mal naozaj Boh v tom prsty, lebo odvoz to bol priamociary, i ked trochu stiesnujuci - aspon pre Katku, ja som z toho mal dost srandu. Potom nas s poslednymi otazkami a roznymi blahozelaniami i vyrkrmi God Bless Amerika odprevadili a my sme boli aj celkom radi ze nam hned prislo metro smerom doov.. Uspesny den sme sladko zavrsili na QuinciMarkete, kde sme si dopriali chladnuzmrzlinu. Katka ma poucila pri vybere zmrzlin ze zmrzlina RockyRoad je vyrazne cokoladova, s plnymi kuskami cokolady tak som si ju dal. Katka si dala nejaku bielu, nemenej chutnu - uz som nazov zabudol. Ked sme si ju vychutnavali na lavicke, pozorujuch zivot naokolo, citil som sa ako na bratislavskom korze. Proste veget a parada a este aj pohoda. Domov sme prisli vyrazne zniceny. SPomenul som si este na tri skeble, ktore som si prineisol na veceru z plaze. Az doma som zistil, ze nie su celkom tie iste ako nam daval ako pochutku jest Dick ked sme boli v USA predtym - Tento druh sa podla katkinych informaici mal uvarit. Tak som tak spravil, a este som ich preistotu oprazil na cibulke. Chutili ako hribiky v prazenici, celkom chutne, tak som sa potesil ze ich budem vladat zjest a nemusiet vyhodit - a ochtnal ajIivan, ktory ako znalec morskych jedal povedal ze neboli az take chutne ako tie z dvojmetrovej hlbky z talianska. Ja som tie moje nazbieral pri odlive na plazi. Musim sa sptyat Dicka ze ci vlastne boli naozjaj jedle, on sa v tychto priserach vyzna... |
|
Posledne tri dni boli rusne, a bude aj tento. Prisli dvaja novy spolubyvajuci, a este jeden ma prist dnes. Nastastie volna postel v mojej izbe este ostava neobsadena. Prvym priselcom je Lenka, sutdentka z ciech ktora doteraz pracovala na Cape Code. Mala tam vsak malo roboty, zle ubytovanie a nepacilo sa jej tam. Cez internet si nasla to iste ubytovanie kde sme boli zhodou okolnosti aj mi, tak je tu. Druhy priselec je albanec narodeny v taliansku, ktory potom ako ho podla jeho slov onudila europa, sa vydal do ameriky. Dostal zelenu kartu, je tu uz devat mesiacov a velmi sa mu tu paci, planuje tu natrvalo ostat. Okrem toho ze ma dvadsat jeden rokov je uz viacnasobny majster albanska v taeakwonde, a jednonasobny majster toho isteho v taliansku. Vyzna sa v pocitacovych sietach a v tejto oblasti si aj hlada robotu. Lenka si nasla robotu uz na druhy den ako tu bola a chodila po bostone, bude upratovat v jednej restauracii stoly. Zatial ma iba 20h do tyzdna, ale na zaciatok je to aspon nieco. Tretia osoba, ktora ma dnes k nam prist, je slovenka, ktora pracovala na Long Islande pri New Yorku. Tiez sa jej tam zevraj nepacilo, zevraj nemala na okoli ziadneho slovaka s ktorym by sa dalo porozpravat. Tiez nechce uz viac zatazovat svojih pribuznych, u ktorych byvala a chce spoznat nove mesto, boston. Na veceru ma prist aj American, ktoreho doucujem slovencinu. Mimochodom on sa pozna s tou dievcinou ktora ma prist z newyorku, on ju doporucil na mna pri hladani ubytovania. Som razd ze mam fotoaparat tak to vsetko pofotim a skor ci neskor to uvidite. Co sa tyka pocasia, posledne dni tohoto tyzdna prsalo. Neraz som musel ist do roboty v dazdi. Ale uz mam vymysleny system blatnikov a chranenia sucheho oblecenia v batohu, takze ani dazd nie je prekazkou chodenie do prace na bicykli. |
|
|
|
Nuz, prazdniny sa nam prehupli do druhej polovice, ani sa to nezda ako to leti - uz som tu skoro dva mesiace. Tento tyzden bol pre mna nezvycajny a vynimocny a to z jednoducheho dovodu - cely tyzden som jazdil velkym Ford Explorerom s 8 valcami pod kapotou a spotrebou 17 a viac litrov v meste a 13 mimo mesta pri 120-150 km/h. Jedinou vadou bola automaticka prevodovka, ktora sa samozrejme na staru dobru manualnu ani zdaleka nechyta. Ale aspon som mal jednu ruku volnu a mohol som za volantom pocas jazdy studovat mapu aby som nezabludil :) Pozical mi ho jeden znamy odtialto kde teraz byvam, lebo bol tyzden prec a dnes sa vracia, tak ho idem picknut up na letisko. A medzicasom este omrknem Chevroleta '77, ktoreho by som mohol dostat za 500 bubakov, ale snad to zjedname nizsie. Bol som pozriet Atlanticky ocean, konkretne Mexicky zaliv - voda tam nie je sice priezracna, ale slana je dost a aj piesku tam maju akurat, tak som si zaplaval - nasiel som na brehu meduzu, taku malu asi ako hrncek na kakao, podla vsetkeho mrtvu tak som ju pozorne so vsetkou opatrnostou (keby nahodou mrtva nebola) prestudoval - take nieco sa nevidi kazdy den. Urobil som aj moj zatial rekord v tipsoch - 70 za jeden obed, z coho mi zostalo asi 50, ked zaplatim busserov a dane. Ale dufam ze to bude lepsie, buduci tyzden uz by som mal robit aj nejake vecere, tak snad... |
|
Az dva dni nam uz nefunguje internet, ale az teraz ma napadlo ze to ma nemusi odradzovat od pisania denniku. Piatok a sobotu som pracoval vo Valvoline. Zaujmave boli oba dni. V piatok mi prisiel mal prist digitalny fotoaparat a tiez mal Ivan narodeniny. Ako som sa dozvedel uz v praci, kam mi Ivan zavolal, donaskovu sluzbu stihol doma len tak tak. Na ceste z kina, kam isiel dostal totiz defekt. Hned potom ako prisiel domov, ani pet minut nie nato, prisla dodavkova sluzba a doniesla mu moj fotoaparat a prislusenstvo. Mal som ho moznost vyskusat az dobrych par hodin neskor. Isiel som totiz z prace doucovat americana, a az potom som isiel domov. Doma, skor ako som sa pustil do rozbalovania krabic, osprchoval som s a zacal jest. POcas jedenia, okolo deviatej sa vratili divcata, a doniesli na pocest Ivnaovych narodenin alkoholicke napoje. Takze k vlastnemu rozbaleniu a prvotnemu skusaniu fotoaparatu som sa dostal az na druhy den. Sobota bola v robote jedinecna tym, ze ma chytila poobee ospalost. Nestalo by sa tak, keby sme mali rusno. Totiz asi za poslednu jeden a pol hodinu prislo len jedno alebo dve auta. Tak som sedel na zemi, oprety o pult a podriemkaval. Tieto okamihy som si velmi vychutnaval, kedze som si uvedomoval ze aj za ne som plateny. Oddcyh pomohol, z noci na sobotu som spal len asi styry hodiny - to sa Ivanova oslava pretiahla do neskorych nocnych hodiny. Ked som prisiel v sobotu z roboty domov, skocil som este do obchodu Best Buy, kde som kupil okrem puzdra na fotoaparat citacku pametovych kariet. Nedela sa niesla v znameni party u Michala. Minulu nedelu bol on u nas, tentoraz sme mu navstevu opetovali. Dievcata vsak nesli, zdrzali sa v meste na nakupoch a tiez sa im nechcelo tak daleko chodit. Michal totiz byva az 'mimo mapy', relativne daleko od centra. Ked sme isli k nemu, museli sme neraz prestupovat a hladat sprvne nastupistie. Vyplatilo sa vsak. Privital nas vyhlad na ocean a dom, v ktoreho zahrade sa vynimal plavecky bazen. Okrem vymozenosti zaplavat si v sladkej a teplej vode, sme ocenili aj pohostinnost domaceho, ktory sa domyselne staral o to aby sme nikdy nemali pohare prazdne. Na party prisli aj tri dalsie slovenky. Jednu z nich sme stretli na zastavke uz na ceste k Michalovi.Dalsie prsli neskour a viacere z nich viacmenej dobrovlone vyuzili moznost zaplavat si v bazene. Vratili sme sa odtial podvecer, okolo jedenastej, ked party este pokracovala. Zajtra totiz stavam skoro do roboty a nechcem programovat podnapity... |
|
Na rano vacsinou jem volcky s mliekom. Vlocky tu maju siroky vyber a su aj cenovo prisupne. Dnes som mal na ranajky aj kusok pizze, ktoru doniesla spolubyvajuca z roboty. Vacsinou vsak na rano mavam oprazeny chlieb s niecim, bud syrom alebo natierkovym maslom. Raz som mal na ranajky aj prazenicu, fazulu z konzervy, alebo makarony so syrom. Syr je taky prasok ktory sa rozmiesa s miliekom alebo vodou a doda k cestovine. Varil som si uz aj spagety s vajickom, alebo som do prazenice zamiesal fazulu. Jedno z rychlich jedal je aj do oprazenej alebo podusenej cibule dodat znovu fazulu. Dalej moje kucharske umenie uz nesiaha. Vyhoda byvania s dalsimi ludmi je taka, ze zavse navaria nieco oni a ujde sa aj mne. Tak napriklad z casu na cas uvari Ivan jeho specialitu - meso na cinsky sposob. Nie je to typicka cina kde vam kadejake omacky prebiju chut meda, je to jeho vlastna verzia, kde jemne pikantna prichut vhodne zvyrazni chut mesa. Jeme to s ryzou. Jeden vecer nam hostitel upiekol biftek so opekanymi zemiakmy, vcera zasa uvaril asi 20 vajicok natvrdko z ktorych sa nam tiez uslo. Hostitel byva na hornom poschodi, len sem tam pride dole do kuchyne nieco navarit. Moji spolubyvajuci sa stravuju podobne, i ked preds odlisne. V prvom rade jedia omnoho menej ako ja. Predstavte si, ze im staci jedna myska vlociek na rano. To mne by uz o desiatej znovu zaludok od hladu vykrucalo. Na veceru im taktiez neraz staci len mala porica vlociek, ci zodva opecene chlebiky so syrom. Casto sa mi cuduju, kolko vela toho zjem. Asi nechodia tak casto na bicykli ako ja tak jest tak vela nepotrebuju. |
|
V utorok som urobil zatial najlepsi "deal" za cely cas co som tu. Nic velke, ale potesi. Kupil som 5 bielych kosiel v sekaci (thrift store) po dolaci kazda, takze teraz mam uz 7 kosiel, tak mi uz nikto nebude nadavat ze smrdim z bicykla:) Umyvam sa a sprejujem o 106, amici su strasne fajnovy narod, tipujem ze do dvoch rokov vymru. :))) No ale to samozrejme nebolo vsetko. Okrem toho som sa po dlho zufalom neuspesnom hladani dobrych a cenovo prijatelnych blatnikov (dobre tu nikde nemali a tie co mali boli na prd a drahe) rozhodol kupit si nosic a blatniky si svojpomocne urobit sam. Tak som dosiel do bike-shopu a pytam sa chalana ze ake ma najlacnejsie, lebo samozrejme mi zacal ukazovat tie najdrahsie, tak som mu vysvetlil ze za kus zeleza take prachy nedam. Tak mi ukazal jeden ze 17,99 ale ze nema suciastky. Ked som mu vysvetlil, ze mi uplne stacia dva srouby, ktorymi sa to stiahne okolo sedadlovej tyce, ale 17,99 je moc vela, tak spustil na 13,99, na co som pristal, lebo najlacnejsi dovtedy bolo tazke hovado za 15, toto bol pekne lahky duralovy. No a ked to vysiel so mnou von namontovat a vytiahol som svoje kombinacky Coleman (momentalne zlomene, kedze som s nimi chcel nieco uvolnit a trosku silnejsie som ich stlacil - musim si kupit Leatherman) s krizovym sroubovakom a inymi potrebnymi vecami aby som dal dole svetlo a zamok zo sedadlovej tyce, tak ho to tak dojalo, ze sam od seba povedal ze mi to da za 10! No a dnes som sa stavil v inom bikeshope a take iste tam mali za 25 a vyssie (az do 50), tak to ma potesilo este viac! :) Inac dnes tu bol brutalny lejak a kedze sme na urovni mora tak voda nema kam odtekat a hned su tu zaplavy, tak som siel domov miestami po naboje vo vode, dost dobry sport to vodne bicyklovanie, odporucam :))) Lucim sa s Vami heslom nasich starych mam: "Co sa na Slovensku naucis, v USA akoby si nasiel!" :))) |
| STRANA 1 | 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 |
