mlaco.sk




Bicyklista na tento de: Katka
Katka




Chce dostva novinky z tejto strnky priamo na svoj e-mail? Sta zada adresu:







Nhodn vtip:
Vymením jednu šesťdesiat ročnú ženu za dve tridsaťročné.

al vtip

Vyber si kategriu:
vseobecn, blondnky, potae, sexulne, eny, kola, alkohol, hlody, mdrosti, zaujmavosti, vetky







Fly!








Dnes je sobota, 28. marca 2020.  Meniny m Soňa

Lukas Kicko  lukas@kamnapivo.sk

Dennk USA | Sprvy | Fotogalria


Od konca jula byvam s Branom a Martinom, a dalsimi dvoma cechmi. Komfortne byvanie s Martinom a Jankou som vymenil za 2 bedrooms, kde sme piati:). Ale aspon spoznam aj ine casti tohto mesta.

Fotogalria: Lukas Kicko

STRANA 1 1   2  

19.8.2002 16:43 - Lukas Kicko slovensko: 20.8.2002 00:43
No tak som si povedal, ze je asi nacase, aby som po tyzdni aj pol prispel aj niecim inym ako historkami zo stretov s ochrancami zakona. Je nedela vecer - nieco po desiatej p.m. - pred chvilou som dorazil domov, zistil ze v telke zas nic nejde, tak som si vytiahol z mraznicky vcera kupenu pol galonovu (1.89l) zmrzlinu. Nalial do salky (pohare tu vo vybave nemame:) Lemon Lime Sodu od Big K a sadol si do nasej krasnej izbietky s branovym notebookom na nohach - oprety o stenu, sediac na karimatke - idem pisat novinky.
[Nedami aby som hned tu nespravil odbocku - vcera som v King Soopers vymakol akciu na zmrzliny za 99c. Tie co stoja 2.50$ v lepsom pripade su 2 za 4$ boli vcera za 99c + dan! Tak som hned rozmyslal, ci zobrat vsetkych 5 co ostalo v regaly, ale potom som si povedal, ze stacia 2, tak som zvedavy kolko vydrzia, davam im tyzden... este raz pripomeniem, ze objem jednej je 1.89l:]
No minuly tyzden priniesol zavaznu novinku - zacal som pracovat v Starbucks Coffee, je to pomerne husta siet kaviarni rozosiata po meste a asi aj po celych statoch. Sposobom organizacie to je nieco ako McDonald's, ze dojdete k pultiku vypytate si co chcete a potom Vam to niekdo pripravy. Takze od stredy som ten niekdo aj ja. Praca nie je nejaka bomba - v ponuke mame kopec kav a inych napojov (z ktorych viem vyslovit asi polovicu a asi stvrtinu aj pripravit.) Velmi dobry je ale pracovny kolektiv je zlozeny z americkej mladeze, z ktorych vacsina studuje alebo planuje studovat a zaraba si na skolu a ostatne. Spoznavam tak ich zvyklosti a naturu. Su velmi veseli a v podstate nie velmi odlisny od mladych inde. Mam ale mierne komunikacne problemy - rozumiem asi polovicu z toho co povedia - a oni zas rozumeju polovicu z toho co chcem povedat ja:). Dufam, ze coskoro urobim nejake foto aby ste mali lepsiu predstavu. Fakt je, ze odtial odchadzam s velmi dobrou naladou. Velmi vesely je napriklad Scott - chalanisko povodne kdesi z Pittsburgu, ktory si zaraba na studium grafickeho designu. Ma tie ich rules dost v pazi, takze napriklad, ked pripravujem espresso, ktore ma prekvapkat najviac za 23 sekund a mne tam naskoci cas 28 a uz uz to idem vyliat, tak ho schyti, vykrikne "Great Job!" (aby to pocul zakaznik pred pultikom), mrkne na mna (co ja sa samozrejme nemozem nesmiat) a so suverennym vykrikom "Enjoy!" ho podava zakaznikovi. Samozrejme zaroven hned lavou rukou timer vynuluje, aby to nevidela superviserka.
Zvycajne tam robim od tretej do osmej, niekedy mam volno a niekedy robim aj cez vikend. Je tam naozaj sranda a hoci odtial odchadzam po niekolkych hodinach prace, necitim sa tak.
Este spomeniem vcerajsi vylet - bola sobota a vsetci sme mali volny den, tak sme sa znova vybrali do nedalekeho Goldenu. Tentokrat nasim cielom bola vyhliadka nad mestom, kde sa nachadza aj muzeum a hrob Buffala Billa - zrejme vyfabrikovanej legendy (pripomina postavicku zo Simpsonovcov Jeppedaia Springfield). V podstate to bol len taky vylet na odpoludnie - nasadli sme do Hondy (Brano, Michal, Karolina a ja), napato sledovali ci auto kopec vyleze a rozvijali uvahy kolko kontrolka moze svietit pokial ten benzin dojde definitivne. Brano a ja sme tam hore boli uz pred tyzdnom, takze nic nas neprekvapilo a hlavne hore toho ani tak velmi zas nie je - pekny vyhlad, to hej, ale zakratko nam padli do oka stoly v tieni a uz sme aj rozdali karty, spocitali kolko mame jednocentovych minci a podho sa oddat lakadlam maleho hazardu - chvilku sme si zahrali sedmu, potom sme sa zviezli spat domov (teda cestou sme sa zastavili este v sekaci - Branovi padol do oka madrac, nakolko tu stale nemoze najst pohodlie na spanie - a z povodnej ceny 5$ mu ho dali zadara, Karolina si kupila kratasy a ja cierne tricko do Starbucksu) Vecer sme sa este po ceste k nam zastavili v Cub Foods a v uz spominanom King Soopers, kupili nejaku poziven a podho dohrat karty. Takze takto tu travime volne chvile, ktorych teraz stale byva menej a menej.
Na zaver este spomeniem, ze sa rozprudili debaty okolo terminov navratu domov a cestovania. Takze predbezne plany vyzeraju na cestovanie Colorado - Utah - Nevada - California - asi 10 dni, prelet zo San Francisca, alebo LA do Washingtonu, kde pozrieme Marekovych vzdialenejsich pribuznych a potom cez NY domov. Odlet z USA planujeme na 10. Oktobra. Snad to ubehne rychlo...



11.8.2002 15:48 - Lukas Kicko slovensko: 11.8.2002 23:48
Uz parkrat som sa zmienil, ze uz mam skusenosti s Coloradskymi policajtmi, ale to som fakt netusil, ze budu az tak caste. Za pobyt tu som s nimi komunikoval uz 5 krat, a v podstate som z nich mal pocit, ze sa ich bat netreba. No pomalicky sa ostatni obavaju jazdy so mnou, lebo si myslia, ze ja ich nejak pritahujem.
Doposial suverenne "najzaujimavejsi" zazitok sa odohral pred tyzdnom v nedelu - dal by som mu nadpis:"Ako nas s Branom zastavili policajti, alebo jednou nohou v jaile".
Isli sme s Branovym autom do kniznice. Branove auto (kupene napolovicu s Martinom) je Honda Accord z roku 1985, no ja by som jej hadal este trosku viac. Staci povedat, ze Brano nestraca cas zamykanim svojho tatosa...
No takze ako si tak ideme ulicou Colfax, Brano ma upozornil ze za nami ide biele auto - vyzera normalne, ale my ich uz mame trosku okuknutych - tajny policajt. Brano spomalil, aby nebodaj neprekrocil rychlost (tachometer samozrejme nefunguje, ale na rychlosti sa tu cloveku vyvinie dalsi zmysel), a presiel do praveho pruhu, aby policajt pekne mohol pokracovat, no ten sa nikam neponahlal a asi taku minutku isiel vedla nas. Pripadalo nam to ako vecnost. Potom to uz islo rychlejsie - biele auto sa zaradilo za nas, zacalo blikat, zahukalo. Tak fajn, Brano zastavil a policajti nam naznacili, nech to posunieme za roh, aby sme nestali na hlavnej ceste. Pekne pomalicky isli za nami, zastavili sme, a Brano zacal hladat svoje doklady. Tak som ho hned svetaskusene upozornil, ze nech nerobi voloviny otvori, okienko a da ruky na volant.
Zrazu prislo este jedno policajne auto - uz ozajstny policajt - posila. Hmm, este nieco porozpravam o Branovom aute - chalani nemaju ziadny doklad o tom, ze to auto kupili, lebo bolo povodne jedneho cecha, ktory uz odisiel domov. Kazde auto jazdiace po tychto cestach musi mat poistku, inak ho nezaregistrujete - ta stoji okolo 120$ mesacne. No ano, auto tym padom nie je zaregistrovane. Ma prelepenu nalepku na poznavacej znacke (teda kvazi doklad o registracii), co ale podla mna vidi aj slepy, ze to je odskrabnute z nejakeho ineho auta a prilepene na toto.
Takze take bolo status quo, a policajt prichadzal blizsie a blizsie. Prisiel k okienku, povedal nam, ze nas zastavil, lebo mame popraskane predne sklo a ze sa nam prilis dymi z vyfuku. Hmm, fakt novinka. Vypytal si osobne doklady a doklady od auta. Pocul som ako mu Brano vysvetluje, ze ziadne doklady od auta nema, ze my len ideme do kniznice a ze to je auto kamaratovho kamarata a ze sme z Ceskoslovenska. Ja som zatial vysvetloval policajtovi na mojej strane, ze nemam ID, ale mam kopiu pasu a slovensky obciansky preukaz:). No nebolo mi veselo, lebo som aj chcel vystupit, ze mu to vsetko pekne povysvetlujem a ako som tak siahol na klucku, tak cop mi pritlacil dvere a povedal:"Stay in the car!". Takze plan B, ktory nam odporucil nas spolubyvajuci Zbysek pre taketo situacie - odist prec a polisom povedat, ze si idete zavolat pravnikovi, asi tiez nevyjde.
Moj policajt bol uz spokojny, ale ten Branov stale nechapal, ze preco nemame ziadne papiere od auta - nakoniec si vypytal kluciky a odisiel si preverit doklady.
Brano sa uz zacal lucit s autom, pozeral ake veci by si mal pobrat, ja som len rozmyslal, ze co ked nam povedia, ze ideme s nimi... A nadaval som si, ze preco som sa nechal odhovorit od toho, aby som do kniznice isiel bicyklom.
Policajtom preverovanie dokladov trvalo aj 5 minut. Sakramensky dlhych 5 minut. Potom pristupili k nam z obidvoch stran, spytali sa ci pozname, neviemkoho. My ze nie, potom povedali este nejake dalsie meno, to mi tiez nieco hovorilo, ale nebol som si isty kam ho mam v tejto situacii zaradit - Cechmanek. Hmm, jasnee, poznaaame. Aj Cechmanka aj Haska, potom nam vysvetlili ze jeden z nich (policajtov) s nimi hral v Buffale. (To si to pekne dopracoval - chcel som mu povedat, ale nechal som to). Ze inak je vsetko okej, nech si dame spravit tune-up motora (no uz to vidis karle, ked auto stalo 200$:) a ze mozme ist. Aj kluciky nam vratili. Z tejto udalosti sme sa este dlho spamatovavali...
Na dalsi den som isiel s Jankou a znova nas zastavili policajti - presli sme na oranzovo-cervenu (teda tesne...:) ale im vadilo, ze nam nesvieti svetlo. Ani doklady nechceli, len nech si to dame opravit. Ale bol som podstatne kludnejsi (ich auto je zaregistrovane a poistene...)



4.8.2002 15:11 - Lukas Kicko slovensko: 4.8.2002 23:11
Tak znova prispejem udalostami poslednych dni.
Pre mna je novinkou Number One, ze som si vo stvrtok kupil po dlhsej uvahe bicykel. Teda ta uvaha nemohla byt ani taka dlha, nakolko mnozstvo penazi ktore som bol ochotny a schopny do bicykla investovat bolo ohranicene. Vacsina bicyklov tu v obchodoch sa pohybuje na urovni 700-1000 dolarov, nie je problem najst bike za 1998$, takze si treba davat pozor na desatinnu ciarku.
Moje preferencie boli: trekingovy bike (take tu naozaj bolo treba hladat – bud su tu horske alebo cestne) a odpruzena predna vydla, ktoru tu ma 90% bicyklov. Nakoniec som nasiel toho mojho favorita: Fuji Supreme za 219.99$ (pozlacneni o 80$), prehadzovacka Shimano 101 asi nebude spicka vo svojej triede, ale zatial slape fajn. Snad coskoro budu k dispozicii aj fotky na tejto stranke. Este budem musiet porozmyslat nad transportom domov, ale to este nie je najpalcivejsia tema…
Piatok nebol nicim vynimocny, napada ma len kupa dvanastich plechoviek Budweiseru, co sa ale neukazalo ako dobry deal, hlavne kvoli tej chuti.
Dnes – sobota – sme si naplanovali vychadzku znova do malebneho Goldenu. To mestecko mi velmi imponuje – lezi uprostred pekneho udolia. Nachadza sa tu hrob Buffala Billa a pivovar Coors, stvrty najvacsi v amerike a prvy co do mnozstva vyrobeneho piva na jednom mieste. Prave tento bol cielom dnesnej cesty (povodne sme mali naplanovany aj vystup na nedaleky kopec, ale zmenil sa plan).
Pivovar ponuka bezplatnu prehliadku spojenu s ochutnavkou produktov. Poducili sme sa co-to o procese vyroby piva a po 40 minutach prehliadky podho, vrhli sme sa na ochutnavku. (Aha, este som nespomenul ucastnikov – Brano, Martin, Michal a Karolina a ja).
V podstate capovali styri druhy piva: Prve – nespomeniem si na nazov – bolo vyrabane podla nejakej belgickej receptury – nefiltrovali ho, nepasterizovali a pouzivali na vyrobu psenicu. Bolo celkom fajn, lebo malo plnsiu chut ako klasicke americke piva a bolo matne.
Druhe sme kostovali nejake irske cervene pivo (inak ma to fakt stve, ze si nepamatam tie nazvy, ale snad ich nabuduce doplnim:) chut tohto bola tiez celkom dobra, dokonca sme sa zhodli, ze je este lepsie ako predosle. Mozno vela zavazilo, ze piva boli capovane.
Chalani mi hovoria, ze to prve sa volalo Belgian White a druhe Red Irish Ki-neviemco.
Inak piva capovali do takych mensich poharov (jeden mohol mat tak 2.5 deci a pripominali nase pohare doma, co mame z ikei).
Dalsie bolo v poradi Coors Light, nakolko ale americke piva nie su nic moc a tie light su na tom este horsie, tak sme radsej plynulo presli na Coors Original. Ten tiez nebol zly, ale tie predosle nam smakovali viac. Este teda nieco k marketingu: tak 70% predaneho objemu tvori prave Coors Light (amikom asi chutia vodove piva), 70% predaneho piva je v plechovkach, 20% vo flaskach a 10% je v sudoch (kegoch).
Zaujimavostou a novinkou pre mna bolo, ze do piva pridavaju ryzu.
No, ale naspat ku ochutnavke: Nakolko na stene za vycapom sa vynimala tabula: ze dakujeme, ze dodrziavate limit 3 vzorky “per observation”, tak sme uz akosi vklzi do povedomia vycapnikov. Po dalsie pivo sme poslali uz Brana, ten sice okostoval nejaky druh, ale radsej pil dr. pepper. Dokonca sme si ochutnali aj nealkoholicke pivo, ci ho vedia lepsie robit ako u nas, ale neprekvapilo nas nicim. Hnusna “vona” a chut sa nedala porovnat, tak ostalo nedopite. Na zahryznutie sme si kupovali kesu oriesky, ale miesto obeda to nestacilo, takze sme uz aj citili, ze mame pomalicky dost. Posledne pivo som si prelial do poharika od pepsi a podho hladat auto. Brano mal namierene do cinskej restauracie, ale cestou sme ho znacne znepokojovali nasimi (teda hlavne mojimi:) poznamkami na sposob jeho jazdy, tak sa nakoniec na dalsie hladanie vykaslal. Zamietli sme aj planovanu vychadzku na kopec oproti pivovaru, nakolko sa zhorsovalo pocasie a zacalo prsat. Musim povedat, ze vychadzku do pivovaru sme si najviac uzili Michal a ja, aj ked Martin si tiez pochvaloval, no v Branovi a v Karoline sa vynoril neskor akysi pocit zodpovednosti za nas ostatnych… No, co, sme rozhodnuti si to niekedy zopakovat. O tyzden??:)
Cestou domov sme kupili v akcii 5 pizz za 10$ a kralovsky sme sa najedli. Asi hodinu sme sa nedokazali hybat, tak sme len kukali telku a potom prisiel na rad basketbal.
Hned pri nasom dome je ihrisko, kde su obycajne mexikanci, ale tentoraz nie. Dvaja na dvoch – Brano s Martinom a Michal a ja. Ukazalo sa, ze som to uz par rockov nehral, tak mozno aj kvoli tomu sme prehrali (aj kvoli Branovmu odusevnenemu braneniu – podla mna za hranicami pravidiel). Rozhoruceni sme sa vrhli do bazenu. Nic nam nemohlo urobit lepsie…
Cas postupil a uz bolo osem… Takze tak nam ubehol dnesny den…
Zajtra planujeme dopoludnia oddych, asi si nieco vyperiem a pojdem do kniznice pridat na stranku tento prispevok a odoslat nejake maily. Mozno si poziciame par DVDeciek a kukneme si ich…



31.7.2002 16:06 - Lukas Kicko slovensko: 1.8.2002 00:06
Zdravim,
Tak ja len tak prispievam – dnes bol klasicky den, az na to ze som co to pofotil, snad tie fotky z Branovho fotaku budu pouzitelne. A snad vdaka Marekovi coskoro pribudnu na tuto stranku. Zavital som aj (ako skoro kazdy den) do kniznice. Okrem toho ze znova browsujem v miestnosti vyhradenej na “Wordprocessing” a sedim asi meter od osoby ktora to tu kontroluje, tak dnes som dostal knizku ktoru som si objednal pred tyzdnom v pondelok, ta pani trosku hladala, ale nakoniec nasla. LUKUS KOCKO hlasi velky papierik prilozeny k nej. A ze nejsu blbi…
(Vcera mi jedna pani v restauracii povedala – ked som jej priniesol pohar vody, ktory davame kazdemu hostovi ked ho usadim – ze ci viem, ze je to zakazane podavat vodu ak si o nu host nepoziada, lebo ze v denveri su water restrictions… Hm som sa na nu pozrel ci to mysli vazne. Myslela… je to smutne, ale niektori su tu fakt divni)
Inak na tych fotkach co som tejkol dnes, budete moct vidiet ako to tu vsetko schne…
Tak zatial tolko.
Caute



28.7.2002 14:48 - Lukas Kicko slovensko: 28.7.2002 22:48
No, tak pred chvilkou sa mi podarilo pridat predosly prispevok, ale tie problemy okolo toho… Dosiel som do kniznice 5 minut po jej otvoreni, polka pocitacov nefungovala (sproste Ntcko), a za ostatnymi bolo kopec ludi. Pobehal som vsetky poschodia, nakoniec som chvilku pockal a sup ho na web. Prekopirujem co som napisal vcera a idem…
Ked som zistil, ze ale moje dielko je vo formate word a tieto pocitace maju nainstalovany len netscape, tak som sa zasekol od hrozy. Uzivatelske rozhranie je tu zuzene na 4 volby – 3 su na vstup do katalogov kniznice a stvrty je na web. Hm, takze tu toho asi vela nenainstalujem. Vsetky pokusy o otvorenie boli marne. Aj som si vytvoril login na jednu stranku, ktori ponukaju konverziu doc2html cez mail. Tak som sa potesil. Uz som aj vsetko odoslal ocakavajuc mail obsahujuci attachment html, ale tu si citam, ze potrebujem zip na odpakovanie – shit! WinZip tu nie je.
Chvilku rozmyslania: na piatom poschodi som videl miestnost pre studentov, ktori si potrebuju pisat prace. Pod ho tam. Zapisal som sa, a najprv som len myslel ze to tu dam do nejakeho plain text formatu a idem sa postavit dole do radu na web, lebo jedine co mozte tu spustit je word. Teda ten tu uz bezi nakopnuty.
Nastastie sprosty Microsoft to “domyslel”. Spustil som si z okienka help polozku office on the web a uz sa natahoval Internet Explorer kdesi skryty v utrobach tychto strojov.
Dole je limit na pracu 20 minut, a stoja tam stale ludia cakajuci a pozerajuci na hodinky. Tu je limit na pracu 2 hodiny, ak ovsem niekto caka – no necaka tu nikto… Blbe len ze mi vsetci vidia na monitor…
Hm, taketo utrapy clovek zaziva ak sa chce dostat na internet… A utrapy este len budu – mam eminentny zaujem rozchodit spolupracu branovho notebooku a jeho fotaku. To ale treba nejako doplnit usb port. Jedine co ma napada je rozsirujuca pcmcia karta, ale neviem ci ju maju a ako to nainstalovat, ked nemam windowsacke cdcko a ten notebook nema cdromku. Hm…
Este mala staznost na kniznice. Knizku k mojej diplomovke tu nemaju, tak som si ju dal objednat z University of Northern Colorado, zevraj ju poslali v pondelok. Dnes je nedela a este stale tu nie je… Paraada…
No ale za tyy prachy (vsetko je tu zadara). Knizka stoji v obchode takych 60-70$, tak teraz rozmyslam kde si ju zadarmo okopirujem.



28.7.2002 14:19 - Lukas Kicko slovensko: 28.7.2002 22:19
Tak sa teda hlasim z mojho noveho bydliska. Je to trosku zmena oproti predoslym dnom, predsa len, byvanie so styrmi chalanmi ma kvalitativne iny charakter – Po polhodine upratovania stola som si konecne spravil priestor na polozenie branovho pocitaca – Notebook Toshiba – Pentium, ktory niekdo vyhodil a Brano zareagoval duchapritomne.
Takze teraz pisem vsetky spravy do sveta offline a dufam, ze v kniznici to aj poslem…
Posledny tyzden bol celkom zaujimavy, aj ked v obidvoch zmysloch slova: V pondelok ma prvy krat zastavili policajti. To sme sa vracali s Jankou z upratovania z nedalekeho mestecka Golden. Bolo uz asi po desiatej a uz sme sa chceli co naskor dostat domov, ked tu zrazu vidim v spatnom zrkadle nejaku podivnu diskoteku svetiel. Hm, prvy moment som sa Janky spytal, ze co mam robit, ci mam zastavit… No, tak som predsalen spomalil. V hlave mi prebiehali tie pribehy ako americki policajti zle ohodnotia situaciu a kvoli hocijakej hluposti (napr. Ze clovek chce vystupit z auta) nevahaju pouzit nasilie. Tak som poslusne zastavil, otvoril okienko a s rukami na volante pozeral do spatneho zrkadla ako sa ten chlap priblizuje stale blizsie…
Pekne pozdravil a vypytal si doklady. To som sa ho spytal ze ci mozem vystupit, podal som mu doklady a vysvetloval, ze mam len medzinardny vodicak. Cop mi zacal vysvetlovat ze som isiel rychlejsie ako bolo treba, s cim som samozrejme nesuhlasil, a k tomu ze nam nesvieti jedno svetlo. To sme mu hned tvrdili, ze to je od dnes. Nemusi vediet, ze uz dva tyzdne riesime tento problem.
Nakoniec povedal, ze mi neda ticket, asi zaposobil medzinarodny vodicak (lebo by asi nevedel ako postupovat) tak mi len dal rychlokurz kde sa jazdi ako rychlo, dal mi do ruk vizitku, ze keby som mal nejake otazky, nasadol na motorku a pobral sa prec.
V utorok ma policajti zastavili druhykrat. (Janka s Martinom su tu uz nieco vyse roka a s policajtmi do kontaktu neprisli:). Tentokrat to bolo priamo v centre – jedna ulica - 16th Mall Street je ako pesia zona, uprostred nej chodia autobusy – for free. No na kazdej krizovatke je napisane, ze mimo nedele tam cyklisti nemozu. Uz ked som videl na druhej strane policajtku na motorke, tak som tusil, ze asi si ma vsimne. No veru sa aj otocila, dobehla ma a vysvetlila mi, co som uz vedel. Ale inak pohoda, policajtov sa neobavam (teda ak nejdem branovym autom – to by pri zastaveni nemuselo dopadnut najlepsie).
Minuly tyzden priniesol este jednu novinku – part time job v jednej restike v centre. Je to mala restauracia, v tej menej frekventovanejsej casti centra. Otvorene maju od siedmej rana do tretej poobedia, takze je to nieco na styl Breakfast&Lunch. Mna tam potrebuju na 3-4 hodinky v case obeda. Takze zarobok ziadna slava, ale aspon nieco. Mojou funkciou je pomahat majitelke - povodne grekyni s obsluhovanim stolov. Okrem nej a mna tam este robi kuchar – pripada mi ako indian (ale niesom si sure), a dishwasher, ale jeho povod si nedovolim odhadnut. Cez den tam nie je velky frmol, len v case obeda sa tam zvykne nahrnut dost ludi. Tak si teraz musim najst este nieco na rano, alebo poobede. Pripadne na soboty alebo nedele.
Vcera sme si urobili celkom prijemnu grill party u Michala a Karoliny (ceski priatelia spominani uz skor) na ich vybornej streche. Opekala sa ryba a branove velmi vyhodne kupene maso. Tusim 49c za libru. Zbysek a Jiri – odvcera uz aj moji spolubyvajuci - hovorili ze to je urcite nejaky zrazeny pes, ale napriek tomu sme si dali chutnat. Masko bolo trosku tvrdsie, bar sa aj hodinku prazilo na plamenoch, ale nevadilo to a s kuskom trpezlivosti sa dalo aj krajat. Nakolko sobota bola pre mnohych pracovny den, rozpustili sme to uz kratko po polnoci.
Na dnesny den sme si naplanovali cestu do Red Rocks, cervene skaly nedaleko za mestom. Ja osobne som tam uz bol, ale ostatni este nie, takze celkom vhodna destinacia…
Plan sa pocas dna trosku zmenil, lebo Branovi koncila robota okolo tretej, a tak sme to cele posunuli, aby sme ho vyzdvihli po ceste. Dopoludnia sme teda isli pozriet Janku do nemocnice (robi tam transport pacientov), ja som si vyzdvihol par veci, ktore som si zabudol u nich, a isli sme potom (Martin a ja) za Michalom a Karolinou, isli sme si zahrat basketbal, okupat sa v bazene, a po ceste sme stihli este aj nakupit. Brana sme vyzdvihli z prace – restauracia kde pracuje pripomina klasicky americky podnik, aky je vidiet v kazdom druhom filme – proste klasika, zaujimavostou je, ze vsetci zamestnanci od majitela az po casnicky (sice vynimkou je americky dishwasher) su cesi. Aj sa to vola tak cesky – Joe’s.
Cesta do Red Rocks bola zaujimava, nakolko som tam uz bol, tak som mal pocit, ze teda urcite zabludit nemozme. No aj veru stalo sa. Po dlhsom case a par milach navyse sme dorazili. Cela zaujimavost tohro miesta je v tom, ze tam trci par cervenych bral zo zeme. No snad coskoro budem moct pridat aj par fotiek, lebo jeden vyfoteny film je uz asi vyvolany, a dost sa tesim na fotky – su to od zaciatku co som dosiel do ameriky. A okrem toho Brano si kupil digitalny fotak – za $60 vo WalMarkte (obchode, kde mozte bezdovodne veci do 3 mesiacov vratit). Fotak je myslim za tu cenu good deal, rozlisenie 1280x960 – lenze fotky sa exportuju cez usb port, a tento notebook, pamata len casy seriovych a paralelnych portov, takze snad zozenieme pcmcia kartu, a priblizime Vam okolie kde zijeme.
Zajtra je nedela, a plan vyzer tak, ze ja sa asi pojdem prejst do mesta, do kniznice vyzdvihnut knizku k mojej diplomove o ktorej som si pred polrokom hovoril, ze keby sa mi tak dostala do ruk… Tak uvidim. Chcel by som sa aj porozhliadnut po bicykloch, lebo ho budem tu asi potrebovat, a myslim, keby bol nejaky postacujuci, ze by som ho aj odtransportoval aj domov. Uvidime, co miestne obchody ponuknu…
Tak teda pre dnes asi tolko, majte sa fajn a nabuduce snad aj s fotkami…



20.7.2002 13:28 - Lukas Kicko slovensko: 20.7.2002 21:28
Tak, opat som trosku dlhsie neprispel, tak dnes je ten spravny den na pisanie... Sobota. Zacnem ale trosku inak. Hm, tak Denver asi nebola uplna spravna volba co sa tyka roboty. Cely tyzden beham a pytam sa ci ma nezamestnaju. Pomalicky klesaju naroky na pracu, placu … Doteraz som stastie nemal. Skoro som pracoval ako kurier na bicykli, tyzden ma natahovali - potom zobrali majitelovho syna, uz dva tyzdne cakam ci ma zoberu za predavaca v liquer store, ale vobec sa tam neponahlaju, chodieval som sa tam pytat kazdy den… Uz som pobehal toho hozne vela. Vymyslam si prax v restauraciach a obchdoch, nespominam, ze som tu do septembra, pre nich som tu na rok… Zevraj pred rokom to tu bolo s robotou super, teraz rozmyslaju o odchode aj ludia, ktori su tu sedem rokov.
Nieco malo zarobim upratovanim banky (hm, neviem ci mi to pomoze na statnice z bankovnictva) a este jednej budovy po veceroch – robotu ktoru by som doma nerobil. Uz sme s Jankou zohrati, zvladame to za 2.5 hodiny, takze to vychadza cez 12 dolarov na hodinu - pokryva mi to vydavky na zivobytie tu a este aj nieco naviac. Ale uz som sa zmieril s tym, ze toho vela nezarobim. Zarobim na naklady na cestu sem, snad mi zostane nieco na cestovanie (planujem tak tyzden, a predbezny prichod by som dal na 7. oktobra, co ty na to marek?). A vytipoval som si 2 veci ktore si chcem priniest, digitalny fotak (uz si nepozeram 3 megapixelove) a Sharp Zaurus, to je handheld do ktoreho som sa zamiloval…J.
Takze taka je moja situacia. V hladani budem pokracovat…
Velke pozitivum su tunajsie vylety do hor. Taky vylet sme absolvovli pred tyzdnom a jeho opis by nemal na tejto stranke chybat. Takze ucastnici – klasika: Martina, Janka a ja + Karolina a Michal – ceski studaci o ktorych som sa uz skor zmienil…
Start bol naplanovany na 6tu hodinu a.m., Cielom boli dve 14tisicovky (feetov!)– Mt. Bierstadt a Mt. Evans. Nakolko sme robili podrobnu fotodokumentaciu a vela veci sme zachytili aj na kamere, budem trosku strucnejsi ako minule. K “zakladnemu taboru” sme sa dostavili nieco okolo osmej hodiny. Pocasie krasne, miestne hory pred nami tiez uzasne. Prvy z dvojice peakov – Mt. Bierstadt bol hned pred nami, vystup na nho trval asi 2 hodinky. Stupanie nebolo prilis strme ale trvale, a nasi ceski spoluputnici pocitili, co je to slapat vo vyske okolo 4tisicov metrov. Prezivali okamihy ako ja pred mesiacom. Riedky vzduch ich nutil castejsie zastavovat – ale ich zaostavanie nebolo nijak dramaticke. Na vrchole sme sa najedli, pozreli krasny vyhlad, vychutnali oddych, a podho hladat cestu dalej. Tam uz amici nepokracovali, z tych hufov ludin na mt. Bierstadtate sme sa odvazili ist dalej hadam len my traja. Zistili sme preco, nasledoval narocny zostup o par sto feetov, ktory nebol narocny ani tak na kondicku ako skor na koncentraciu, kazdy krok musel clovek vazit, napredovali sme pomaly, skoky z balvanu na balvan dodavali adrenalin. V najnizsom bode nasho klesania sme si dali oddych a zaroven zazili pekne nervoznu chvilku: Janke pri manipulacii s kamerou padli z cela okuliare o dobrych 15-20 metrov nizsie. Predviedla horolezecky zostup a vystup bez lana na kolmej stene, s nasimi nervoznymi pokrikmi “kasli na ne!”. Nakoniec vsetko dopadlo dobre, a okuliare je sluzia nadalej…
Dalej nas cakal vystup, ten bol tiez pekne narocny (nechcem strasit doma, ale asi najnarocnejsi z mojej kariery lozica po horach). Janka a Michal boli hlavni hladaci cesty (pathfinderi) a sem tam sme boli vsetci na pochybach (cesty tu nie su znacene – iba sem-tam stoji niekde kopka kamenov – ja som si ich pamatal z filmu blairwitch…) ale nakoniec sme vysli ten stupak na kopec Sowtooth – nejaka slaba 13tisicovka, vsetci pomerne vystaveny, ale mt. Evans sa zdal blizko. Michal s Karolinou sa nakoniec rozhodli nas pockat (vracat sme sa museli znova cez Sow tooth).
Vystup na Mt. Evans sa zdal nekonecny, hrozne umorny, za kazdou vyvyseninou sme si mysleli ze uz sme tam, ratali sme sekundy. Nakoniec o tretej pm sme dorazili hore. Je to prave ten kopec kam vedie najvyssie polozena cesta v USA, takze opat hufy ludi hore, ktori nechapajuc hladeli na tych vycerpanych naobliekanych cudzincov…
Zostup isiel trosku rychlejsie, po dojedeni vsetkych zasob a docerpani sil. No na Sowtoothe nas nikto necakal… Ratali sme s moznostou, ze Michal a Karolina isli napred, ale co ak nebudu pri aute?! No, vaznejsi problem sa stal samotny zostup – po kludnom spade sme sa dostali k sutovisku a nevedeli ako dalej. Presli sme 200 metrov po vrtevnici, aby sme videli ako to vyzera vedla – hm, este horsie, tak sme sa vratili naspat a rozmyslali ako zideme po terene, ktory sa nam svojvolne hybal pod nohami a pri sialene strmom zraze. Cesta sutoviskom trvala takych 45 minut, no nase utrapy sa neskoncili – stal pred nami les (tu sa lesy nijak necistia, tu strom padne, lezi v ceste a hnije) opat ziadna cesta, len sme sa spoliehali na nas zmysel pre orientaciu. Posledna etapa zostupu sla po lukach, to mozno znie fajn, ale ako luky to len vyzeralo z lesa, boli to skor mociare alebo bazoriny, kde sa topanka zabarala do vodou zamocenej zeme. Nakoniec sme pokorili aj tieto posledne prekazky a dosli na parkovisko. Prave zacalo prsat, ale na nase potesenie nas tu cakal Michal s Karolinou – dosli pol hodinku pred nami… Boli uzimeni, tak nas radi videli. Nasa tura sa skoncila nieco po siestej a uz sme na vecer radsej nic neorganizovali, unava nas zmohla velmi rychlo…
Dufam, ze fotky vyjdu pekne, a hned ako sa bude dat tak ich naskenujem a dam na tuto stranku.
Tento tyzden ziaden velky vylet neplanujeme, na dnesny vecer mame pripravenu oslavu Karolininych narodenin, tak asi bude fajn, beriem tam moje cd napalene v den odletu s vyberom perfektnych songov…Uvidime ako sa nam podari zajtra vstat.
Dnes mam este na plane navstivit kniznicu, chcem si zriadit preukaz a pozicat si par knih k teme mojej diplomovky o ktorych v blave nikde netusia. Zo zaciatku som planoval si ich kupit cez amazon, ale to ma uz preslo – jedna stoji tak okolo $50, to je pre mna momentalne dost…
Buduci tyzden sa stahujem od Janky a Martina (pride sem Martinova sestra s manzelom), idem k Branovi a Martinovi, byvaju u znamych – Zbyska a Jiriho. Buduci tyzden ma opat caka hladanie prace – snad budem konecne uspesnejsi…
Tak zatial tolko. Este jedna pikoska, vcera vypukol ohen v Bouldri, to je tak 40 mil od nas. Ale myslim, ze uz je pod kontrolou. Je to zatial najblizsi poziar – ostatne som doteraz velmi nesledoval…



9.7.2002 10:28 - Lukas Kicko slovensko: 9.7.2002 18:28
No, tak uz niekolko dni dlhujem tejto stranke opis vystupu na moju prvu styritisicovku. Pre vysvetlenie na uvod, kopce sa tu v Colorade rozlisuju na tie, ktore maju aspon 14000 feetov a tie ktore nemaju. Tych Colorado’s Fourteeners je spolu 54, a Janka s Martinom maju svoj ciel, zdolat aspon tretinu pocas svojho pobytu tu. Predtym absolvovali dva neuspesne vystupy, tie si naplanovali na jesen a pocasie a unava ich donutili vzdat to.
Piatok, asi 23.00 MT (mountain time) – pozerame aka ma byt predpoved pocasia, po kabli sa do nasho TV dostavaju najnovsie a najpresnejsie informacie o poveternostnej situacii: sobota, nedela – dazd. Dokonca chybala hodnota pravdepodobnosti zrazok – takze asi 100%. V Colorade dva dni dazd za sebou?! Tak to je nejaka hlupost, to som tu este nevidel, teda co ja, ale ani ostatnym sa to nezdalo, to bude nejaky extrem…
Sobota (06-Jul-2002) asi 5.00 am MT. No vstavat treba, aj ked ako posledny z nasho osadenstva. Vyjdem si na balkon, vidim kdesi v dialke blesky. Hm, tak to vyzera paradne… Martin nas este ukludnuje, ze nas to obchadza z vychodu. Janka si prestava byt ista, ci to ma vobec zmysel. Ja som bol nazoru, ze ked uz sa nam podarilo vstat, tak urcite podme. Este som pohladal teplaky, ale nenasiel som ich. Hm, ved ked mam slapat v dazdi, tak mi aj tak velmi nepomozu, tak aspon skontrolujem, ci mam urcite pribaleny prsiplast – zda sa ze ho bude treba – vonku zacalo liat. O stvrt na sest zavolal Mirek. Ten bol stvrty do partie v dnesnej vyprave. Je to Martinov kolega, ktory robi tiez na uniiverzite v labaku, je z Moravy a rad sa k nam pridal. Prijemne nas prekvapil, lebo jeho ten dazd vobec neodradil… Len sa uistoval ci ideme. Ideme – o 5.30 opustame Hale Parkway, na pumpe dotankujeme, zastavime sa pre Mirka, a vyrazame na zapad. Cez Idahoo Springs (Where the gold rush started… znie billboard pri ceste) a este kusok dalej – asi 60 mil. Zisli sme z interstate 70 a podla opisu stiahnuteho z internetu uz to malo byt asi len 3 mile cestou cez lesik.
Hm, ta cesta bola ale v hroznom stave, aj vodici offroadov si davali pozor kade isli. My sme isli takmer krokom a aj tak nas to vnutri hadzalo ako zemiaky. Na ceste bolo kopec vymolov, kamenov, jam a vsetkych moznych prekazok. Po mili sme si povedali, ze to nema zmysel, prava predna pneumatika je makka a ktovie aky srob moze povolit. Auto sme odstavili na kraji a zvysok, asi uz len nieco cez 1.5 mile sme presli pesi. Tato cesta nas naozaj zarazila, lebo americania potiahli asvaltku az na vrchol mt. Evansu – kopec kde sme boli vo stvrtok, a tu to bol presne opacny extrem.
Medzicasom prestalo prsat a my sme dorazili na startove miesto. Tam uz bolo parkovisko plne – na kopci nebudeme sami. Vsetky okolite kopce boli zahalene v hmle, takze sme nevedeli ani kam slapeme. Vystup sa zacal v slabom stupani, vyzeralo to ako nenarocny turisticky chodnik. Tu uz sme zacali predbiehat prvych amikov, ktori na vystup so sebou zobrali aj rodinnych milacikov – psov, no samo, ze ich pekne ovesali vakmi, aby aj oni nieco niesli. Hm, to som predtym nevidel – tu je to celkom bezne – Pes Hiker (Ovciaky, ratliky, setre – na druhu nezalezi, ma tu smolu – nesie si so sebou zasoby pre pana). Postupne sa stupanie zostrovalo, kazdy z nas miestami bojoval s vyskovou aklimatizaciou – riedky vzduch tu je naozaj citit, no svizne tempo nam ostalo. Sem-tam na sokoval nejaky amik-fanatik, ktory si uz kopec vyslapal a vracal sa z hora – behom!
Bolo asi pol desiatej, ked sme konecne dosli k nejakemu znameniu, ze ideme spravne – tabulka Grays Peak vpravo a Torreys Peak vlavo. Hmla pred nami skryvala ciele nasej cesty – obidva kopce sme chceli zvladnut jednym supom – boli od seba vzdialene nieco okolo mile. Cestou sme stretavali kopec ludi, par americaniek sme naucili povedat dobre rano, cau a ahoj. Tieto tri slova si zapamatali celkom rychlo a stale ich opakovali ked sme sa minali. Ked sme dosli na vrchol Grays Peaku, tak sme chvilku ani netusili, ze sme na vrchole. Len americania sediaci na kope a sem-tam sa rozplyvajuca hmla nam dala signal na dlhsiu prestavku. Najedli sme sa, doplnili tekutiny – otvorili pivo, ktorym nas Martin prekvapil – netusili sme ze ho zobral…
Nakoniec sa nam naskytol aj velmi pekny pohlad, lebo hmla sa zacala rozplyvat. Po dazdi ani stopy. Zato zima bola poriadna. Martin s Jankou povytahovali rukavice a ciapky. My s Mirkom sme az tak pripraveni neboli. Mne dobre posluzil prsiplast aby ma neprefukalo. Ako som si dal, tak sa amici na mna nejako divne divali a hovorili nieco comu som nerozumel. Ale hlavne ze mi bolo teplejsie. Po chvilke oddychu sme sa teda vydali dalej – tentokrat sme uz nas dalsi ciel – Torreys Peak videli v dialke. Asi po tristvrte hodinke cesty som uz lezal na skale vo vyske 14267feetov a pozeral do slniecka, ktore sam tam vybehlo spoza mrakov. Partia mladych amikov spievala a hrala na trubke. Hm, iny kraj …
Po pol hodinke oddychu sme sa pustili dole. Pri zostupe uz nam pekne svietilo slniecko, obloha sa vycistila a nam sa naskytol vynikajuci pohlad na to co sme pred chvilou zdolali – 3500 feetov prevysenia. Zo zakladneho parkoviska sme to mali este asi pol hodinu pokial sme sa dostali k autu. Boli asi 2 hodiny pm. A tura bola za nami.
Zbytok dna sme este stravili u Mirka, ktory byva pechodne na 2 tyzdne v dome svojej kolegyne, hm, nevyzeralo to tam vobec zle. Popili sme nejake Flat Tire, a klasicke Stroh’s (– znacky piv).
Ja osobne som bol velmi dost zniceny, ked som si o pol jedenastej lihal do postele.
Na dalsi tyzden nas zrejme cakaju dalsie dve styririsicovky – Mt. Evans (tentoraz peso) a Mt. Bierstadt (lakavy nazov). Uvidime…



5.7.2002 13:44 - Lukas Kicko slovensko: 5.7.2002 21:44
Hello, tak nam prave bezi v telke independence day, uz neviem po kolky krat... Ale den nezavislosti bol uz vcera, tak trosku priblizim ako sme si ho vyplnili...
Veru najprv sme si povedali, ze si dame klasicky picknick niekde v red rocks (to je par takych cervenych skal, nedaleko od mesta -  celkom prijemne miestecko na oddych). No ale po tom, co sme prebrowsovali par stranok a vsade bolo velkym Fire BAN in whole state, tak sme to radsej nechali tak, aby sme sa nedostali do jailu. Dalo sa predpokladat, ze ostraha bude zvysena. Tak nakoniec padlo rozhodnutie vyviest sa najvyssie polozenou cestou v amerike na horu, ktora ma cez 4000m - Mt. Evans.
Osadenstvo bolo mierne modifikovane: Jedno auto - klasika - Janka, Martin a ja, a v tom druhom bol Brano a nasi novi ceski priatelia - Michal a Karolina. Su to studenti v nasom veku, obidvaja medici, co tu robia na univerzite (tiez cez J1 na prazdniny).
Cesta do hor trvala tak hodinku a pol a branova 200 dolarova honda sa drzala na dialniciach naozaj slusne. Sem tam bol nuteny zastat, doplnit olej, ale dopravila ich na miesto urcenia.
Na Mt. Evans treba mat preukaz ako do narodnych parkov - rocny stoji 65$, a jednorazovy vstup okolo $10 za auto. Tak pochopitelne, ze sme nespadli z jahody a pod ho sa nasekat do jedneho auta (siesti bolo naozaj akurat:) - branove sme pre istotu nechali dole, tie serpentiny by mu asi neurobili najlepsie. Martin s Jankou maju uz rok tu karticku do narodnych parkov kupenu, takze sme opat nic neplatili.
Hore to vyzeralo velmi pekne, aj ked podobny napad ako my malo aj par sto amikov - ktori to povazuju za turistiku. Ale celkom pekne sa to rozptylilo. Vychutnali sme si pekny vyhlad, obzreli miestnu faunu - terenne kozy , a roznych svistov, zvyknutych na pohlady turistov. (Aby som to priblizil, tak to funguje asi tak, ze ide kolona piatich aut, plaziacich sa po kopci, lebo nejaky amik v predu dodrzuje odporucanu rychlost 15mph - na rovnej ceste - a ked nahodou zazrie pri ceste nejake zvieratko, tak si pekne zastavi, otvori dvere - pripadne stiahne okienko a sup, mileho svista si odfoti. Dvere zavrie a je rad ze doma moze ukazovat kde bol a co videl.)
Poobede sme si sadli na jedno odocivadlo a vytiahli sme karty. Michal nas naucil novu hru, podobnu nam znamemu faraonovi, ale je tam ovela viac pravidiel a je to aj vacsia sranda, takze sme si ani nevsimli ako nam ten cas ubehol a zrazu bolo sest hodin.
Este vam popisem jeden vyborny napad ako chladit napoje: tak najprv sme rozmyslali co spravit, aby sme sa mohli osviezit aj po niekolkych hodinach (to sme nevedeli ze nam v tej vyske nakoniec bude zima) a v prispevku predtym som spominal chladene pivo v nadobe s ladom. Tentokrat sme zobrali z martinovho labaku (ma to asi 5 min. pesi od domu) vrece (fakt vrece) ladu a este aj suchy lad - zmrazene CO2 na -70C. Chyba bola ze sme tam nechali plechovky s pivom prilis dlho, takze to pivo sa zmrazilo na -70C tiez. Neviem ci ste niekedy taku plechovku drzali v ruke, ale ak to drzite dlhsie ako sekundu tak citite ako vas to pali a naozaj aj mate na ruke nieco ako popaleniny. No, skor vsak vadilo, ze to pivo sa za popoludnie nerozmrazilo... A este mala reklama - ked sme tam dali plechovky pepsi, tak tie roztrhlo. Hm, asi nejake shit cans...
Takze nabuduce budeme so suchym ladom opatrnejsi.
Den sa nam zdal vyderany, takze by bola skoda rozist sa domov - michal a karolina nas pozvali ku sebe. Kupili sme pizzu, zobrali nejake dalsie napoje na obcerstvenie (michal mal pripravenu zlatu tequilu za $16 – to ako pikoska…) a pod ho zahnat celodenny hlad – to myslim tu pizzu, na ich priestrannej terase na streche ich blockhousu. Maju odtial paradny vyhlad na mesto, tak sme si planovali vychutnat pripravovany ohnostroj z downtownu. Urcitu dobu sa tam zdrziavala aj skupinka americkej mladeze, ktori sa akosi nevedeli zabavat. Len stali pri zabradli a kukali kedy zacne ohnostroj… Ani som si s nimi nepochatoval, zobral som im stolicku a spytal sa kedy ma byt ohnostroj. My sme hrali karty, rozpravali rozne zazitky. Je to zaujimave spoznat niekoho noveho, clovek sa dozvie mnoho veci. Aj nasi novi ceski kamarati boli stale viac vyrecnejsi…:)
Kedze sa postupne zotmelo, na karty sme uz nevideli, tak tato cinnost odpadla. Po tom, co sme ochutnali uz viac znaciek piva, a na stole bol uz tanierik so supkami od citronu stale plnsi, tak sme postupne prechazali na filozoficke temy.
Este dodam, ze nasi americki “kamosi” sa dost okaslali, lebo o pol desiatej bol taky malicky – skromny ohnostroj, takze amici si pomysleli That’s it, a pobrali sa prec. Skutocny ohnostroj bol az po pol noci, a ten bol fakt paradny, skoda, ze sme neboli trosku blizsie…
Pre mna dost vyznamna bola chvila, ked sa k nam pridali dve mlade americanky, studentky high school… Odputal som sa od filozofickych debat, ktore sme viedli s Michalom a Martinom, o najomnych vrahoch a pornohercoch – teda vsadepritomna otazka penazi a moralky a pridal som sa k Janke, ktora sa dovtedy sama rozpravala so Stef a Teri. Neviem to odhadnut kolko som sa s nimi rozpraval, ale rozhodne to bol doposial moj najdlhsi rozhovor v anglictine, ktory som tu viedol (urcite trval viac ako pol hodinu). Akosi si uz presne nepamatam o com som sa s nimi cely cas rozpraval (ale jazyk sa mi celkom rozviazal). Viac som sa bavil s Terezou, ktora hovorila ako bola v Anglicku ale neruzumela im tam… Tak som im porozpraval humornu historku, ktora sa mi stala na letisku v NY – pytal som sa takeho pana na cestu (neviem ci to bol kubanec, alebo z kade prisiel, ale bol zamestnanec letiska a prehliadal mi batozinu), ked som hladal Mareka, a akosi mi nerozumel, pricom ani ja jemu, lebo jeho prizvuk bol dost na h…no, takze som mal pocit ze vie toho este menej po anglicky ako ja. Po chvilke rozhovoru sa ma spytal “Which language do you speek?”, tak som myslel ze mu vykolem oko… No, neviem cim to bolo, ale girls tuto moju funny story velmi nepochopili… Mozno, som nenasiel tie spravne slova (trosku sa mi jazyk plietol, to je pravda), ale vcelku sme si dobre rozumeli (aspon ja mam ten subjektivny pocit:)
O druhej sme rozhodli, ze je cas tento vecer ukoncit a pobrali sme sa domov. Rano sa kazdemu vstavalo trosku tazsie… Ale mame absolvovany celkom uspesny 4Th July.
Zajtra sa chystame na prvu vaznejsiu turu mojho doterajsieho pobytu – 14270 feetov vysoky Grays Peak – deviaty najvacsi kopec v Colorade. Vstavanie mame naplanovane na piatu hodinu, tak sa nam to snad podariii. Dnes vecer ziadna Tequilla!!!



27.6.2002 09:22 - Lukas Kicko slovensko: 27.6.2002 17:22
Tak teda zhrniem niekolko "events" predoslych dni. Martin nas s Jankou poslal kupit brzdove platnicky do ich oldsmobilu do nejakeho obchodu, ktory im odporucali ich ceski znami. Na prvykrat - v pondelok sme ten obchod nenasli, ale v utorok sme sa vybrali na bicykloch, ze preskumame celu tamojsiu oblast a obchod najdeme aj keby cobolo. No, Janka si nastudovala, ze zrejme sa bude jednat o braking plates, ale ked to skusala vysvetlit predavacom, tak jej nijakovsky nerozumeli. To bolo asi po pol hodine hladania toho nasho obchodu, ked sa rozhodla to vyskusat v inom. Ja som vonku strazil bicykle. Ona uz mala toho dost, aj by isla domov, ale po odpocinku pri jazierku (ani v jednom jazere sa neda kupat !!! hrrozne - teda az na tych 10x15metrov spomenutych v prispevku nizsie). Potom sme sa vybrali do inej oblasti, kde by mal byt tento obchod tiez. Tam sme ho aj nasli. Ale az cernoch - predavac vytusil ze o co mame priblizne zaujem. "Breaking Pads" to je ten pojem, ktory musite ovladat, ak vam dochadzaju brzdy na aute.
Vcera sme si tiez spravili vylet na bicykli. Vyrazili sme dost neskoro - okolo tretej, slnko bolo v maxime svojho ziarenia, tak nam skrsol v hlave vyborny napad - do jednej nadoby sme dali lad, a do neho sme polozili plechovky s pivom - odmena za nase snazenie v cieli. A naozaj, po asi dvojhodinovom slapani (teda pochopitelne ze som trval na prestavkach na doplnenie tekutin, ale to bola len h2o) sme sa dostali k cielu - jazierku, ktore sme nasli prstom na mape, ale nevedeli sme co je zac - no a teraz sme ho videli -  obostavane domami, pri kazdej ceste k jazierku tabula private property, neboli tam pri nom ziadne stromy a ani vhodneho miesta na oddychnutie. Tak sme si povedali, ze toto jazero nie je hodne nasho vychladeneho Stroh's-u (to je pivo s 200 rocnou tradiciou, teda asi starsie ako tento stat, ale pritom je asi najlacnejsie: 15 plechoviek za $8). Takze sme sa pobrali asi 3 mile (to som len tak strelil, stale sa nepohybujem v tychto ich divnych mierach) k jazierku, ktore bolo vyslovene rekreacne, so zavlazovanymi travnikmi, cestiskou pre bezcov, a ihriskom pre deti. Tu sme si povedali, ze vychutname ten nas vychladeny poklad (hlavne ked voda v cyklistickych flasiach uz pomaly zovrela). No cele sme to museli vypit nenapadne, lebo konzumacia alkoholu na verejnych prestranstvach je prohibited. Ale vsetko prebehlo okay - paraada, a po hodinovej prestavke v tieni a pri kartach sme sa este vybrali pozriet brana, martina a ich ceskych spolubyvajucich.
Ja som nasiel novu zalubu. Rubikovu kocku. Uzasne ako ked posuniete jednu stranu, tak sa vam to z tej druhej cele pokasle.
Brano uz je vo svojom zivle, nasiel krajanov v nedalekom zabavnom parku. Dava im rady ako prezit v denveri. Ono su to taki uboziaci, robia za $5 pre takych zidov (to asi nie je celkom politically correct, takto to opisovat...) a byvaju v maringotkach. Atrakcie tohto "zabavneho" parku maju uz davno po dobe svojej zivotnosti, ich datum vystavby moze byt tak 40-60 rokov dozadu, teda mi to tam pripominalo lunapark v petrzalke. Krajani nas este poucili, ze nech radsej nevyuzijeme ziadnu z atrakcii, ktora sa vznasa, lebo ze pravidelne sa tam stavaju smrtelne urazy. Co uz.
Domov sme dosli za tmy, ale rekordnom case:). O to lepsie sa od tej unavy vecer zaspavalo...

STRANA 1 1   2  




www.mlaco.sk    © Marek Laco 1998-2020    mlaco@mlaco.sk