 |
 |
|
|
|
Vymením jednu šesťdesiat ročnú ženu za dve tridsaťročné. ďalší vtip Vyber si kategóriu: vseobecné, blondínky, počítače, sexuálne, ženy, škola, alkohol, hlody, múdrosti, zaujímavosti, všetky
 |
|
|
|
| STRANA 1 |
1 2 |
Tesim sa este na navstevu Rendyho wo Washingtone. Beriem ju ako vysluzenych pat dni dovolenky na konci leta. Verim ze m tam budu dobre varit a ze tam budem mat iba pohodu. Planujem behat po muzeach, pofotit vsetko zaujmave. V nedelu rano potom sadam na vlak, okolo obeda ma vysadi na letisku a tam o piatej, ak nebude oneskorenie, vystartujem na cestu domov, prec z kontinentu Americkeho. |
|
Vo Valvoline je kopec novacikov. V nedalekej stvrti sa totiz bude otvarat nova, velka pobocka a tak teraz zaucaju novych ludi. Najprv sa mi to nepozdavalo, novacikovia sa iba kade tade posmietali a divne zazerali. Neskor, ked som zistil ze im robota ide celkom od ruky som bol rad, lebo o to menej som musel robit ja. Tato sobota vo Valvoline bola ojedinela aj tym, ze som si prvykrat, ako to bezne robia kolegovia, objednal z nedalekeho bufetu sendvic. Za $5,5!! Radsej som ani nemyslel aka velka pizza by za to bola u nas doma. Ale sedvic bol zato chutny. Po praci som sa vybral smerom do Cambridge. Minul som moju minulu pracu - pizzeriu v Cabridsidegaleria a urobil som tam aj par fotiek. Zastavil som sa az pri dome, kde mal byvat jeden cech so slovakom - prisiel som ich pozriet. Mal som stastie, boli obaja doma. Ani som poriadne nezbrzdil, uz z okna na mna kyval jozef so slovami: Tady, Tady! Stretnutie a spoznanie dalsich sukemnovcov v dalekom Bostone bolo zaujamve. Nielen pre spoznanie ludi samotnych, ale aj pre spoznanie izby kde byvali. Ked som ju uvidel, nevedel som ci sa mam smiat, ale radsej som sa nesmial lebo napokon som tak mohol byvat aj ja. V izbe chybalo uplne vsetko, bol tam iba koberec. Na nom poroztahovane spacaky a pohodene batohy. Tak som sa usalasil pekne na zemi a dal sa do rozhovoru. O takych 15minut som vnimal skromne zariadenie izby uz ako beznu vec. Pripomenul mi ho znovu iba jozef, ked sa postazoval ze vdaka tomu ze je cela podlaha v izbe naklonena, a jeho spacak leskly, v noci sa smyka v spacaku a rano sa budi pekny kusok od okna kde sa ulozil. Obaja su nadsenci cyklistiky, co ma potesilo. V Amerike robia v stahovacej sluzbach. Dusan robil uz minuly rok, tak isiel na istotu, Jozef si taky mesiac robotu hladal. Zaujalo ma rozpravanie Dusana. Mal taku pracu, ktoru by som hned bral. Na vzduchu, spoznavanie novych miest, novych ludi, ziadne zavretie v kancli na jednom mieste. A nadovovazok dobra placa a k tomu sprepitne. Zaujalo ma ako ho ako novacika, spolu s ostatnymi zobral sef na stadion behat. Ale nie po bezeckej drahe, kdeze by. Po kamennych schodoch a lavickach, zvlastnym sposobom, a to takym ze hopsate po lavickach hore dole az tak obehnete cely stadion. Ze vraj to trva takych 45minut. Dusan sa rozbehol, spravil vytycenu trasu za 25 minut. Sef sa len cudoval, dal mu $100 dolarov zo slovami ze mu to za motivaciu stoji. Takze to je na ilustraciu ze v dobrej firme vedia motivovat zamestancov. Ako bonus k zaujamvej praci patria este napokon aj tipsy. Porozpraval som sa snimi este o biciklovani a vybral sa v sere na spiatocnu cestu. V polovice mi do tela vohnali strach blesky, ktore svihali par kilometrov predomnou nalavo. Nastastie zacalo z burky prsat iba dakych 5 minut pred mojim prichodom domov, tak som ani velmi nezmokol. V nedelu som bol na plazi s cechom, kupal som sa v slanom naleve a plaval vo vlnach. Ale chcem porozpravat aj o niecom inom - extremnom nakupe v Save a Lot. Nemyslel som si, ze skutocne vyuzijem pocas pobytu v amerike pridavne vrecka na moj velky TrekSport Batoh. Pri nedelnom nakupe som ich vyuzil vsetky, a este mi bol aj malo. Rolku tualetneho papiera som musel pripevnit spagatikom, uz ju nebolo kam vopchat. K extremene velkemu nakupu som totiz prisiel tak, ze doma mi na jedenie uz skoro nic neostalo, a isil som nakupovat pomerne hladny. V tomto stave clovek kupi vela veci, aj zbytocnosti. Tak sa v kosiku nazbieralo zaujmave mnozstvo vlociek, konzerv, ovocia, ale aj sunky, syrov, sladkosti a mrazenych vyrobkov. Ked som s povazlivo tazkym batohom vysadol na bicykel, isiel som skoro po rafikoch. Doma som sa odvazil - batoh nalozeny jedlom meral povazlivych 30kg, skoro polovicu mojej vlastnej hmotnosti. |
|
Z tazkych sivich oblakov sa zrazu spusitl dazd. Najprv len jemne poprchalo, potom trosku viac. Pridali sme do kroku a schovali sa v rozmernom pristresku pri plazi. Tam Katka pozerajuc do jej specialnej mapy urcila dalsi smer cesty - chce sa pozriet na nedaleky poloostrov. Na tomto mieste musim pripomenut, ze Katka je s mapamy dobri kamarat co u dievcat nepozorujem az tak casto. Tak ci onak, k poloostrovu viedla len jedna vozovka vyvysena nad ocean, a sama ta vozovka bola pekny kusok od nasho terajsieho stanovistia. Ako sa tam dostat? Skusame cakat na nedalekej zastavke autobusu - stojime pri frekventovanej dvojprudovke kde auta mozu ist len jednym smerom - tym nasim. S faktom, ze autobus tu chodi raz za hodinu, a skutocnostou ze z oblohy zacalo kvapkat trochu viac ako sa patri na poprchanie, sa Katka odvazila zdvihnut palec a stopovat, co sa mne zpociatku az tak nepozdavalo. Ale cuduj sa svete. Ani nie do pol minuty nam zastavil spanielsky hovoriaci cenoch s frajerkou a zviezol nas az do Lynnu - mestecka z ktoreho vedie cesta na nas poloostrov. Vysadil nas pri Walmarkte, kam isiel nakupovat. A kedze este stale lialo ako z krhly, isli sme sa schvat do Walmarktu tiez. Ked sme odtial vysli sice uz neprsalo, ale boli sme bohatsi o ruksak, kabelku, ladvinku, sampon a tuzkove baterky. Dazdu sme sa ale predsa len nevyhli. Zalialo nas z modreho mracna, ktore sa prehnalo nad nasimi hlavmi. Nastastie sme nasli pristresok na schodoch pri vchode do nejakej budovy. Tam sme sa aj najedli - co je prijemna cinnost. Prechadzajuc okolo lodenic sme sa kochali vyhladom na silueto bostonu v dialke. Aj nebo sa vycasilo. Spomedzy velkych bielych oblakov vykukovalo slnko a zavse zalialo kraj slnecnym svetlom. Kracajuc sme presli sme povedla nejednych skladov, povedla vrakoviska auta az k lodeniciam. Tam sa v zalive hojdali na vlnach cele spusty lodiciek. Oprety o zabradlie sme po nich klzali pohladmi a nuchali vonu peceneho mesa - to si niekto na lodke robil barbikju. Na poloostrov cez vikend tam autobusy nechodili. Peso to nan bolo mozno styri pat kilometrov - co pre nase polounavene nohy znamenalo mozno aj hodinku chodze. Nebolo preto nepohodlne skusit vyuzit nase predosle skusenosti a zdvihnut palec. Stopujeme na asfaltovom chodniku, kusok pred vyvsenou cestou, ktora sa tiahne priamociaro na poloostrov. Ani nie za minutu, dakujuc za Katkin usmev, uz spolu snou nastupujem do cerveneho Volva iduceho na poloostrov. Vodic, prijemny chlapik, nam vravi ze 25 rokov uz nikoho nebral. My mu nato ze aj mi stopujeme prvykrat v zivote. Odviezol nas az na poloostrov a dokonca nam ukazal miesta kam sa oplati poprechadzat. Prehodil snami aj par slov o tom ze rad chodi s lodkou na ocean. A v tomto si velmi porozumel s Katkou, ktora je susena plachetniciarka. Dokonca nam ponukol, ze potom ako dohra tennis si mozme ist na jeho lodke zaplachtit. Vskutku mily clovek. Vysadil nas pri jednom dome, ktory stal 3,5miliona dolarov a kde sa zacinala cesticka veduca k jaskyni. Ano, kto by si to bol pomyslel ze len tak na prvom poloostrove kam ideme je aj jaskyna. Cesa k nej bola skalnata, skoro kolmo dole k oceanu. Tam, vo skalnej stene bola dlha, vlhka a klzka strbina, vysoka asi pat metrov, siroka meter a dlha takych 10m. Zevraj sa tu toho casu skrylo az 27 indianov, ked sa bali belosov ze im ublizia alebo co. Jedna americanka, ktora tam teraz bola v tej jaskyni spolu aj s jej dakou rodinou poznamenala, ze ked bola mala, ako deti cez tu strbinu plavali ked bol priliv a cela jaskyna bola zaplavena vodou. Katka na priliv necakala a hnala sa k druhemu koncu jaskyne. Nevadilo jej, ze musi kracat po vystupkoch na stenach jaskyne, kedze dno uz bolo zatopene. Ani som nestacil zlozit fotoaparat a uz ma volala ze sa da tadial prejst, ze nech uz idem. Za jaskynou sme sa vystverali po kamenoch az hore na skalu. Svietilo na nas slnko, vzduch bol vycisteny nedavnym dazdom, ofukoval nas vetrik a my sme sa kochali vyhladom na skalnaty zaliv, kormorany ooddychujuce na skale a na siroky ocan, ktory sa rozpriestieral pred nami. V dialke sa stracali vezicky bostonu. Ked sme sa dost vynadivali, zliezli sme dole. Prekvapilo nas mnozstvo slimacich ulit naviatych na upeti skal z ktrych sme zisli. Nazbierali sme par do zasoby, ktovie ved sa este zidu. O tom, ze vela turistov sa z jaskyne nevriacia stverajuc po brale sme sa presvedcili, ked sme sa ocitli na oplotenom pozemku, kde nebolo lahke najst cestu von. Vydali sme sa po chodnicku lesom a prisli k brane s ostatnym drotom. Za nou bola asfaltka, mi sme boli na spatnej strane. Kracali sme teda az k miestu, kde sa dal plot hravo preskocit. Znovu som bol predbehnuty, ale aspon som mohol tento preloz fotgraficky zdokumentoval. Asi dvadsat metrov dalej sme prisli k chrbtu tabulky, na ktorej sa vynimal napis zakaz vstupu. Ale uz bolo dobre. Boli sme v parku, ktory nam ukazal vodic volva, kde nam odporucil chodit iba po asfaltovych chodnikoch. Nielen kvoli zakazu vstupu, ale aj kvoli nebezpecnej rastline Poision Ivy, ktorej sme sa obozrete vyhybali na kazdom nasom kroku cudzou zahradou. Park bol nadherny, na vychodnom cipe ostrova, cely zatravneny. Hore na kopci, kde rastla uz iba vo vetre povievajuca trava, spocivala bieala mramorova lavicka. Vyhlad taky, aky na slovensku tak lahko nevidiet, asi ako zo sitna keby pocuvadlu stupla hladina o 500m. Z cipu ostrova bola len jedna cesta, oddychovym krokom smerom spat. Ponuku na plachtenie v lodicke sme odlozili do kategorii nevyzitych prilezitosti, a cas venevali pokojnemu navratu bez stresu. Ved autobusy tu ziadne nechodia a Lynn je dost daleko. Zastavili sme sa v obchode kde som pre istotu vyhral flasku kokakoly. Stadial sme isli na kruty pozriet vodicia ako hra tenis a potom sa uz len venovali prechadzke ulicami smerom k pobreziu. Ked sme k nemu prisli, uvitala nas siroka vodorovna plaz, cela vlhka pokryta malimi brazdami. Bol cas odlivu a voda sa z nej pomaly vracala do oceana. Americania mali kde tu porozkladane stolicky a vychutnavali si nedelenu siestu. Deti nahanali male kraby a slimaky a my sme v tom nasli potesenie tiez. Katka vytiahla fototaparat a vsetko fotila. Na tomto mieste musim poznamenat, ze ma prekvapilo aka je vasniva fotografka, co je dobre. Naviac ma potesenie v kvalitnych snimakach a pri foteni ide na istotu. Nefoti bez rozmyslu s tym ze zle fotky neskor vyhodi. Takto vznika z jej ruk nejeden pozoruhodny zaber. Bolo to tam nadherne. Slnko nevysoko nad obzorom, pod nohami mokry zvrasneny piesok, v dialke lodenica s lodickami, a slnko odrazajuce sa v centimetrovej vode, ktorou bola pokryta cela zvrasnena plaz. Kratkou obklukou, pozorujuc pohodove domceky a snivajuc o ich vlastnicve sme sa dostali znovu k miestu, kde sa zacinala cesta spat na pevninu. A kedze autobusi nechodili, nohy zacinali boliet, stalo sa to co sa stat muselo. Asi najvyraznejsi kontakt s Americkou kulturou doteraz, ked nas zviezli dvaja vysluzeni, cely rozbiti americki a k tomu opiti vojaci, ktorych uvazovanie sa okerem velebenia Boha zakladalo na pohlade na svet ktory im vtalcil ich azda najoblubenesi film - Behind enemy lines (mimochodom nakrucany na slovensku). Takze poporiadku - zastavilo nam auto a naskocili sme dnu. Mysel som si ze iba spolujazdec je opity, co aj bol, ale ked nas vodic ponukal jeho pivom som zistil, ze ani on nebude stopercentne treizvy. Musel som dat pozor na plysovu hracku ktora bola priputana sa zadnom sedadle (na nu ma upozornil opity spolujazdec) a Katka zase musela premahat smrad ktory panoval v celom interiery vozidla. Potom ako zistili ze sme zo srbska sa nas pytali ze ci uz skoncila civilna vojna a hned dodali, ze u nich v amerike uz ano. Potom ma nabadali aby som vytiahol bibliu z opierky zadneho sedadla a nieco im precital. Neskor nas napriek roznym pocitom nas uistili, ze sme blazeni a ze nam ich zosal Boh, a ze nas radi zavezu nielen do Lynnu, ale az na stanicu Metra od kadial sa hravo dostaneme domov. Ktovie, mozno mal naozaj Boh v tom prsty, lebo odvoz to bol priamociary, i ked trochu stiesnujuci - aspon pre Katku, ja som z toho mal dost srandu. Potom nas s poslednymi otazkami a roznymi blahozelaniami i vyrkrmi God Bless Amerika odprevadili a my sme boli aj celkom radi ze nam hned prislo metro smerom doov.. Uspesny den sme sladko zavrsili na QuinciMarkete, kde sme si dopriali chladnuzmrzlinu. Katka ma poucila pri vybere zmrzlin ze zmrzlina RockyRoad je vyrazne cokoladova, s plnymi kuskami cokolady tak som si ju dal. Katka si dala nejaku bielu, nemenej chutnu - uz som nazov zabudol. Ked sme si ju vychutnavali na lavicke, pozorujuch zivot naokolo, citil som sa ako na bratislavskom korze. Proste veget a parada a este aj pohoda. Domov sme prisli vyrazne zniceny. SPomenul som si este na tri skeble, ktore som si prineisol na veceru z plaze. Az doma som zistil, ze nie su celkom tie iste ako nam daval ako pochutku jest Dick ked sme boli v USA predtym - Tento druh sa podla katkinych informaici mal uvarit. Tak som tak spravil, a este som ich preistotu oprazil na cibulke. Chutili ako hribiky v prazenici, celkom chutne, tak som sa potesil ze ich budem vladat zjest a nemusiet vyhodit - a ochtnal ajIivan, ktory ako znalec morskych jedal povedal ze neboli az take chutne ako tie z dvojmetrovej hlbky z talianska. Ja som tie moje nazbieral pri odlive na plazi. Musim sa sptyat Dicka ze ci vlastne boli naozjaj jedle, on sa v tychto priserach vyzna... |
|
Posledne tri dni boli rusne, a bude aj tento. Prisli dvaja novy spolubyvajuci, a este jeden ma prist dnes. Nastastie volna postel v mojej izbe este ostava neobsadena. Prvym priselcom je Lenka, sutdentka z ciech ktora doteraz pracovala na Cape Code. Mala tam vsak malo roboty, zle ubytovanie a nepacilo sa jej tam. Cez internet si nasla to iste ubytovanie kde sme boli zhodou okolnosti aj mi, tak je tu. Druhy priselec je albanec narodeny v taliansku, ktory potom ako ho podla jeho slov onudila europa, sa vydal do ameriky. Dostal zelenu kartu, je tu uz devat mesiacov a velmi sa mu tu paci, planuje tu natrvalo ostat. Okrem toho ze ma dvadsat jeden rokov je uz viacnasobny majster albanska v taeakwonde, a jednonasobny majster toho isteho v taliansku. Vyzna sa v pocitacovych sietach a v tejto oblasti si aj hlada robotu. Lenka si nasla robotu uz na druhy den ako tu bola a chodila po bostone, bude upratovat v jednej restauracii stoly. Zatial ma iba 20h do tyzdna, ale na zaciatok je to aspon nieco. Tretia osoba, ktora ma dnes k nam prist, je slovenka, ktora pracovala na Long Islande pri New Yorku. Tiez sa jej tam zevraj nepacilo, zevraj nemala na okoli ziadneho slovaka s ktorym by sa dalo porozpravat. Tiez nechce uz viac zatazovat svojih pribuznych, u ktorych byvala a chce spoznat nove mesto, boston. Na veceru ma prist aj American, ktoreho doucujem slovencinu. Mimochodom on sa pozna s tou dievcinou ktora ma prist z newyorku, on ju doporucil na mna pri hladani ubytovania. Som razd ze mam fotoaparat tak to vsetko pofotim a skor ci neskor to uvidite. Co sa tyka pocasia, posledne dni tohoto tyzdna prsalo. Neraz som musel ist do roboty v dazdi. Ale uz mam vymysleny system blatnikov a chranenia sucheho oblecenia v batohu, takze ani dazd nie je prekazkou chodenie do prace na bicykli. |
|
Az dva dni nam uz nefunguje internet, ale az teraz ma napadlo ze to ma nemusi odradzovat od pisania denniku. Piatok a sobotu som pracoval vo Valvoline. Zaujmave boli oba dni. V piatok mi prisiel mal prist digitalny fotoaparat a tiez mal Ivan narodeniny. Ako som sa dozvedel uz v praci, kam mi Ivan zavolal, donaskovu sluzbu stihol doma len tak tak. Na ceste z kina, kam isiel dostal totiz defekt. Hned potom ako prisiel domov, ani pet minut nie nato, prisla dodavkova sluzba a doniesla mu moj fotoaparat a prislusenstvo. Mal som ho moznost vyskusat az dobrych par hodin neskor. Isiel som totiz z prace doucovat americana, a az potom som isiel domov. Doma, skor ako som sa pustil do rozbalovania krabic, osprchoval som s a zacal jest. POcas jedenia, okolo deviatej sa vratili divcata, a doniesli na pocest Ivnaovych narodenin alkoholicke napoje. Takze k vlastnemu rozbaleniu a prvotnemu skusaniu fotoaparatu som sa dostal az na druhy den. Sobota bola v robote jedinecna tym, ze ma chytila poobee ospalost. Nestalo by sa tak, keby sme mali rusno. Totiz asi za poslednu jeden a pol hodinu prislo len jedno alebo dve auta. Tak som sedel na zemi, oprety o pult a podriemkaval. Tieto okamihy som si velmi vychutnaval, kedze som si uvedomoval ze aj za ne som plateny. Oddcyh pomohol, z noci na sobotu som spal len asi styry hodiny - to sa Ivanova oslava pretiahla do neskorych nocnych hodiny. Ked som prisiel v sobotu z roboty domov, skocil som este do obchodu Best Buy, kde som kupil okrem puzdra na fotoaparat citacku pametovych kariet. Nedela sa niesla v znameni party u Michala. Minulu nedelu bol on u nas, tentoraz sme mu navstevu opetovali. Dievcata vsak nesli, zdrzali sa v meste na nakupoch a tiez sa im nechcelo tak daleko chodit. Michal totiz byva az 'mimo mapy', relativne daleko od centra. Ked sme isli k nemu, museli sme neraz prestupovat a hladat sprvne nastupistie. Vyplatilo sa vsak. Privital nas vyhlad na ocean a dom, v ktoreho zahrade sa vynimal plavecky bazen. Okrem vymozenosti zaplavat si v sladkej a teplej vode, sme ocenili aj pohostinnost domaceho, ktory sa domyselne staral o to aby sme nikdy nemali pohare prazdne. Na party prisli aj tri dalsie slovenky. Jednu z nich sme stretli na zastavke uz na ceste k Michalovi.Dalsie prsli neskour a viacere z nich viacmenej dobrovlone vyuzili moznost zaplavat si v bazene. Vratili sme sa odtial podvecer, okolo jedenastej, ked party este pokracovala. Zajtra totiz stavam skoro do roboty a nechcem programovat podnapity... |
|
Na rano vacsinou jem volcky s mliekom. Vlocky tu maju siroky vyber a su aj cenovo prisupne. Dnes som mal na ranajky aj kusok pizze, ktoru doniesla spolubyvajuca z roboty. Vacsinou vsak na rano mavam oprazeny chlieb s niecim, bud syrom alebo natierkovym maslom. Raz som mal na ranajky aj prazenicu, fazulu z konzervy, alebo makarony so syrom. Syr je taky prasok ktory sa rozmiesa s miliekom alebo vodou a doda k cestovine. Varil som si uz aj spagety s vajickom, alebo som do prazenice zamiesal fazulu. Jedno z rychlich jedal je aj do oprazenej alebo podusenej cibule dodat znovu fazulu. Dalej moje kucharske umenie uz nesiaha. Vyhoda byvania s dalsimi ludmi je taka, ze zavse navaria nieco oni a ujde sa aj mne. Tak napriklad z casu na cas uvari Ivan jeho specialitu - meso na cinsky sposob. Nie je to typicka cina kde vam kadejake omacky prebiju chut meda, je to jeho vlastna verzia, kde jemne pikantna prichut vhodne zvyrazni chut mesa. Jeme to s ryzou. Jeden vecer nam hostitel upiekol biftek so opekanymi zemiakmy, vcera zasa uvaril asi 20 vajicok natvrdko z ktorych sa nam tiez uslo. Hostitel byva na hornom poschodi, len sem tam pride dole do kuchyne nieco navarit. Moji spolubyvajuci sa stravuju podobne, i ked preds odlisne. V prvom rade jedia omnoho menej ako ja. Predstavte si, ze im staci jedna myska vlociek na rano. To mne by uz o desiatej znovu zaludok od hladu vykrucalo. Na veceru im taktiez neraz staci len mala porica vlociek, ci zodva opecene chlebiky so syrom. Casto sa mi cuduju, kolko vela toho zjem. Asi nechodia tak casto na bicykli ako ja tak jest tak vela nepotrebuju. |
|
Nocnou hodinou ma zobudil strasny lomoz. Blyskanie a hrmenie sprevadzal silny dazd. Ked burka odisla a rachot ustal, zaspal som a zobudil sa az rano. Budik zovonil o pol siedmej, to je cas kedy stavat do prace. Vykukol som z okna a zistil, ze stale prsi. Bude prsat aj ked pojdem do prace? Je to az o taku hodinu, to by mohlo prestat prsat. Jediac vlocky s mliekom stale pozeram von oknom, ale ziadne zlepsienie obloha neprinasa. Stale pada husty dazd. Co sa da robit? Je uz cas odist do prace, aby som neprisiel neskoro. Vytahujem z kosa (na recyklovanie plastov) prazdne igelitove tasky a duomyslene balim moj ruksak. Mam v nom oblecenie do ktoreho sa prezliekam ked pridem do kancelarie. Z kosa som vyhrabal este prazdnu dvojlitrovku a stale sledujuc dazd pobral sa do pivnice k bicyklu. Vycarovat z dvojlitrovky predny a zadny blatnik si vyziadalo trochu rezbarskeho a viazackeho umenia, ale za desat minut bol uz bicykel vyzbrojeny do dazda. Otvoril som dvre na pivnici, vykukol von a na moje pocudovanie zistil, ze dazd ustal! Vyborne! Treba vyuzit tuto medzeru v oblakoch a rychlo sa vydat na cestu. Balim si este rychlo desiatu a uz tlacim do pedalov uberajuc sa smerom na sever. Sem tam padne na mna kvapka, ale vacsie strosti mi robia mohutne kaluze. Niekedy sa im uz neda vyhnut, a tak, radsej ako sa nebezpecne priblizit k autu, prechadzam cez ne. Blatniky pomahaju, i ked zadny je trochu kratky. Bez neho vsak by som mal chrbat premoceny uz po prvych piatich kilometroch. O dalsej patalii s na ceste s prace, tentoraz s kolenami vam poviem az ked objasnim spomenutych cudujucich sa cernochov. V druhej praci, vo vymene oleja mam vacsinu spolupracovnikov cernochov. Ked akurat neprichadzali ziadne auta, iba sme sedeli a travili cas rozpravanim. Spytali sa ma, ze aku hudbu pocuvam. Namiesto siahodleho vysvetlovania ma napadla vyborna myslienka. Mal som v ladvinke zo sebou mp3 prehrvac co mi kupil Marek minule v amerike. Tak preco by som im ukazku hned nepustil? Viac ako nad hudbou (ktora sa im mimochodom pacila) vyvalovali oci nad malou krabickou do ktorej sa zapajali sluchatka. Vysvetlil som im, ze je to mp3 player. Vyzerali ako by ho nikdy doterz nevideli, celi boli nadseny a vycudovany. Co sa tyka kolena, na ceste z prace sa ozvalo. Nebolelo. Len v nom podozrivo nieco trelo, alebo skor ako by sa nieco medzi klbami volne, hore dole suchalo a pohybovalo. Vysledny efekt bolo mravencenie na klbe kolennom, co sa mi vonkoncom nepozdavalo. Prisposobil som teda tejto nemilej skutocnosti rychlost, a domov pokracoval velmi pomaly, iduc na velkych otackach aby som kolena nezatazoval. Tymto sposobom budem musiet jazdit minimalne zopar dni, aby sa mi to nezhorsilo. Uz chapem Mareka ktory ma zalusk na titanove kolena! Nabuduce napisem nieco o mojich stavovacich navykoch, ale aj o stravovani mojihc spolubyvajucich, o roznych jedlach a sposoboch pripravy jedla. |
|
V robote mame grafika, ktory pouziva macintosche pocitace, ma velky pocitac aj notebook macintoch a pouziva namiesto mysi tablet. Tiez prichadza do roboty s jeho velkym ciernym lenivym psom, ktory tam semtam kade tade po kancelarii pobehuje. Najsmiesnejsie vyzera ked bezi - bezi ako steniatko, ale pritom je uz stary velky a tlsty. Co sa tyka samotnej prace, tak doteraz tam vacsinou iba opravujem a testujem webstranky. Stava sa, ze niekto sa chce premiestnit na server nasej firmy (robime aj webhosting) a tak treba prepisat vsetky prikazy na spojenie s databazami, teda najprv ich treba najst. Takto som opravoval uz asi tri stranky. Tiez je naplnou mojou testovanie stranok - ci funguju vsetky linky, vsetky funkcie a ci funguje pod roznymi prehliadacmi. Mame tam maly pocitac macintoch, je to taky kompakt ze k monitoru so vstvanym pocitacom sa pripoji klavesnica a mys. Na tom pocitaci skusam spravanie stranok v internetovych prehliadacoch pod macintochom. Sem tam sa vyskytne zaujamvejsia praca, napriklad dnes som musel pisat par selektov pre ziskanie udajov z databaz, ale celkovo som nedostal ziadnu ulohu pri kotrej by som sa naozaj zapotil. Comu odteraz bude mozno rozumiet iba par ludi, je zaujave ze som mal moznost editovat a rozbehavat stranky fungujuce okrem pod asp aj v perle aj coldfusion! Ale boli to len take okrajove zalezitosti. Vcera ci vlastne dnes rano v noci sa vratil Ivan z koncertu, kam isiel do susedneho mesta na jeho oblubenu kapelu. Zmeskal posledny autobus a tak musel ist v noci asi dve hodiny peso zo stanice k nam 'domov'. Baby tu pokracuju robit v jednej kaviarni a v pizzerii, sem ta donesu z roboty aj nieco pod zub. Dnes vecer som ale necakal na ich navrat a dal si ryzu - mame tu taky hrniec na varenie ryze, da sa tam voda, ryza zapne sa a zachvylu je ryza hotova - takze ju nemusim parzit na panvici ako mi to mami doma pred odchodom ukazovala. |
|
Takto som nakupoval az som mal vsetko potrebne, vsetko co som planoval kupit. V kosiku sa nazbierala poriadna kopka jedla, ale stale vyzeral prazdny. Maju tam velke kosiky. Na pokladinici na zaver vyskocila cena $30 dolarov, co som v podstate ocakaval. Vo Vilalge Markete - potravinach blizko naseho domu som platil za mali nakupny kosik, sice plny, vzdy okolo $20 dolarov, takze sa oplatilo. Spominana patalia sa vyskytla, ked som relativne maly objem nakupneho kosiku chcel premiestit do mojho ruksaku, ktory som nosil na chrbe pocas nakupovania. Zachranila ma taska z hypernovy, ktoru som nasiel skrytu v jednom oddeleni ruksaku. Dal som do nej styry balenia chleba a tak ju pripevnil na uz prepchaty ruksak plny potravin. Vyuzil som kazde oddelenie, a rozumne ukladal tovar. Ako som uz vedel z pripravy na vylet v tatrach, najtazsie veci som daval co najblizsie ku chrbu do oblasti vo vyske pliec, ostatne lahsie veci inam. Takto som nemal problem udrzat na bicykli rovnovahu a obratne snim aj napriek bremenu manevrovat. Azda som mohol len dofuknut zadnu dusu, ktora pod niekolko kilogramovym nakupom na mojom chrbte riadne splasla. Tych par kopcekov ku mne domov som prekonal bez vacsich problemov, aj vdaka vhodnym malym prevodom na bicykli. Su lahsie ako na mojom favorite doma, co sa mi paci lebo tak mozem setrit kolena tym ze ich velmi nenamaham. Doma som cely ruksak povybaloval kade tade po polickach a uz mi ostava iba jest. Najviac sa tesim na fazulu v konzerve v ktorej je oprazena slaninka, alebo na velke balenie platkoveho syra, kde platky nie su balene zvlast - konecne nemusim zahadzovat platove obaly vzdy ked si dam platok syru. A kupil som si aj paradajky a figove kolaciky. Dnes vecer este pride na navsevu Martin, slovak s ktorym som sa pred tyzdnom stretol, on stale hlada druhu robotu a kedze ju nema, strasne sa nudi a dlho telefonuje ked vola sem, a teraz pride na navstevu. Skoda len ze nemam fotoaparat, aby som mohol vsetko aj obrazovo ilustrovat. Ak vsetko dobre pojde, mohol by som ho mat uz tento stvrtok. Jedna z fotografii co som lutoval ze ho ese nemam, bola, ked som videl Ivana ako si sediac pokojne bafka cigaru na terase pred domov, vypustajuc z ust oblaciky tazkeho dymu. Ale aj ine zabery. Napriklad ked nedaleko od domu kde byvame vybehneme cestou na kopec, z jeho vrcholu vidiet v dialke vyskove budovy v centre bostonu a ulica na ktorej stojime vedie priamociaro rovno k nim. Ten kopec, ako vsetko naokolo, je pokryty cestami a domami a obchodmi, na ilustraciu okolia ako to tu vyzera... |
|
Dalsou zaujamavostou je tu zber odpadu. Neseparuju ho az tak prisne ako v Marylande, ale o to teraz nejde. Ked je den kedy chodia smetiery, vynesu sa vsekty nepotrebne veci na chodnik. Tak napriklad mozete vidiet stvrtok pred kazdym domov okrem velkych smetnych kosov vyhodene chladinicky, mikrovlnky, ale aj monitory, pocitace ci funkcne pocitacove tlaciarne! Takto som ziskal aj bicyklovu helmu, ktoru tymto sposobom nasiel vyhodenu David, american ktoreho doucujem Slovencinu. Dnesny den ma potsila platobna karta, ktora mi konecne po dvoch tyzdnoch prisla postou. Nasiel sa aj list, v ktorom bol pin ku karte. Aby mi kartu nemohol niekto len tak lahko vytiahnut z posty a zneuzit, musel som si ju kratkym telefonatom, kde sa spytali na par osobnych udajov, aktivovat. Vsetko prebehlo bez problemov a tak isto som si aktivoval aj Internet banking. Budem moct nakupovat online ale aj inak vyuzivat bankove konto. Napriklad na preplatenie sekov ktore dostavam v robote na vyplatu. Mimochodm banky tu maju otvorene dost krepo, vacsinou do stvrtej alebo piatej. Banka ktoru som si vybral ma nastastie otovrenu jednu pobocku aj v nedelu, v jediny den kedy mam volno a teda cas si ist do banky preplatit seky. Prekvapenim dnes bola aj vecera. Nachystan nam ju chlapik, ktory nam prenajim a izby. Napiekol nam strasne velky biftek, opekane zemiaky, take specialne male mrkvicky na cibule a k tomu daku omacku ktorou ste si to vsetko na taniery poliali. Takato vecera ma veru velmi potesila! Totiz sa mi minuly skro vsekty potraviny a musel by som inak jest iba ciste spagety s cibulkov a este jednou omackou na spagety, ktora mi ostala a ktoru pouzivam do desiatovych chlebikov aby neboli suche, teda ktoru jem tak casto ze mi uz pomaly nechuti... Za veceru chcel ale odomna a ivana malu sluzbu - pomohly sme mu z garaze vytrepat hore na horne poschodie plny sud piva. Ma ho tam v chladincke, ktoru ma vyhradenu specialne len na tento ucet. Aj nam nacapoval pivo, bol to americky budvaiser. Chutil ako velmi zriedene pivo, ale aspon ze to malo chut piva. Zajtra mame skoro vsetci den off. Neviem ci som spominal, ale stretol som sa pred dvoma tyzdnami s dvoma inymi slovakmi, ktory tiez prisli do Bostonu. Teraz pride jeden z nich v nedelu poobede na pivo. Apropo zajtra sa chystam na velky nakup. To znamena ze si pravdepodobne vypracem moj velky ruksak, s ktorym som prisiel, a pouzijem ho ako velku nakupnu tasku. Ivan pozna obchod s nazvom "Save a lot", takze na velkom nakupe tam usetrim mozno aj $5 dolarov. No uz som pisal vela pre dnes, neskor napisem trochu viac o robote, jednej aj druhej, napriklad manager vo Valvoline Oil Change je vasnivy hrac pocitacovych hier a ine zaujmavosti. |
| STRANA 1 | 1 2 |
