Jedlo, druhy jedla a jedenie

Jedenie

"Daj si polievku, je zdravá!", spomínam si na dobre mienené rady rodičov doma pri obede. V Amerike sa všetky naše stravovacie návyky rozbili o kameň a stroskotali - polievku sme mali počas pobytu len dvakrát.  
Nadôvažok okúsili naše žalúdky nové, nikdy nepoznané jedlá, z ktorých sa najmenej jedno ešte hýbalo...  
 
Chutné raňajky  
Vybrať a zobrať veľkú krabicu čipsov, s pasiou si nasypať plnú misku a zaliať mliekom - to boli tie najkrajšie a najčastejšie chvíle.  
Ponuka čipsov bola nesmierne široká. Na extra vyhradených regáloch v potravinovej skrini ste si mohli vybrať z desiatok príchutí, ich kombinácii a tvarov.  
Veľkému Marekovi najviac chutili farebné písmenkové (o ktoré sa delil/hádal s malým Petrom).  
Čo sa týka mlieka, pre diabetikov a malé anorektičky sa dalo kúpiť aj mlieko s 0-percentým objemom tuku (!) a dokonca sa predávali lactat-free mlieka pre osoby, ktoré nedokážu tráviť laktózu.  
 
Veľmi obľúbenými raňajkami boli aj americké palacinky s maple sirupom. Podobali sa na naše dolky a poliate hustým, sladučkým sirupom so špecifickou arómou. Chutili znamenite!  
Za zmienku stojí jeden z Marekových ranných omylov, keď si smädný išiel urobiť sirupovú vodu a použil ešte jemu neznámy Maple sirup. Však sa aj čudoval, že prečo sa ten sirup vo vode nerozpúšťa.  
Palacinky, ktoré bolo treba pripraviť a upiecť, sa dali efektne nahradiť waflami, ktoré stačilo vybrať z mrazničky a nakrátko ohriať vo waflovacej rúre. Bola na to taká minirúra položená na kuchynskej linke.  
Bagels sa cestom podobali našim rožkom, ale tvarom sa odlišovali. Vyzerali ako väčší donut. Najprv sa predhriali v minirúre, aby boli chrumkavé, potom sa prekrojili a natreli maslom. Ak ste mali chuť, mohli ste si ich potrieť ešte medíkom alebo džemom.  
 
Pre väčších hladošov sa na panvici upražil sendvič so šunkou a vajíčkom, posypaný z vrchu syrom. Veľmi chutné, odporúčam.  
 
Na dojedenie bývali kocky oranžového melónu a všetko sa zapíjalo pomarančovým džúsom. Ten ste si mohli kúpiť čistý, alebo so šupkami v galónových baleniach podobne ako mlieko. Bol veľmi chutný a s našimi oranžovými chemickými pokusmi v litrových škatuľkách sa nedal porovnávať.  
 
Plastové galónové balenia mali šikovnú rúčku a po vyprázdnení sa vyhodili do recycle-binu na plast.  
 
Rýchly obed  
Obed sa najväčšmi odlišoval od nášho, domáceho. Namiesto teplej polievočky a výdatného druhého jedla sme pojedali len sendviče alebo leftovers (zvyšky) zo včerajšej večere - zvyčajne to bol kúsok pizze alebo špagety.  
 
Marekovi najviac chutil turkey-ham sedvič a mne penautbutter-honey.  
Chlieb, z ktorého sa pripravovali sa podobal nášmu nakrájanému toastovému chlebu, lenže bol mäkkší, chutnejší a vydržal aj týždeň.  
Bol naozaj úplne chutný. Ťažko to k niečomu prirovnávať. (No zase jedna spolužiačka, ktorá bola v Amerike rok, ho označila za gumový a nevedela sa dočkať našich klasických s tvrdou kôrkou.)  
Medzi takéto dva plátky chleba, potreté majonézou (mimochodom veľmi chutnou majonézou) ste si naukladali zo sáčka jemnú morčaciu šunku, šalát a syr. Ak ste chceli niečo sladšie, natreli ste chlieb orieškovým maslom a medom, prípadne džemom (a tak vznikol penautbutter-jelly sandwich).  
Obed sa nejedával vždy doma, deti ho jedli v škole a my s bratom na bicyklových výletoch. Na tento účel boli určené špeciálne igelitové sáčky, do ktorých sa zmestil akurát jeden sendvič. Vrch sáčku bol dvojitý a jeho vrchná časť sa pretiahla cez už zabalený sendvič, aby ten nemal šancu vypadnúť ani nič zamazať. Veľmi praktické.  
 
Kráľovská večera  
Ujo Randy nám zdôrazňoval, že Pam nie je typická americká žena. Pam skoro každú večeru pripravovala zo surovín doma, len málokedy sa objednala pizza.  
Večera sa dala označiť za hlavné jedlo dňa, od stola sme odchádzali vždy s plnými žalúdkami. Jedlá boli veľmi rozmanité a nestalo sa, že by sme jedli za mesiac viac ako dvakrát to isté hlavné jedlo.  
Často sme mávali jedlá mexickej kuchyne ako Tortilas, Chimichanga, Tacos a iné, ktoré sa Pam naučila pripravovať keď žila v Kalifornii.  
Čo by sme nečakali, v Amerike sme prvýkrát ochutnali ruské národné jedlo, Beaf-stroganov a talianske Lussania. Prvýkrát sme tu spoznali aj olivy. Marek nikdy nezabudne na ich hnilobnú chuť. Keď sa nás spýtali, že ako chutia, odpovedali sme diplomaticky, teraz nám už notorickým adjektívom "unique taste".  
Z mnohých exotických jedál, ktoré sme okúsili uveďme ďalej len kurča so sušenými slivkami a olivami, grilovaného žraloka a krevety. Tie sme mali viackrát, ale Marek sa ich vždy stránil jesť (tvrdil, že mu chutia ako chrústy). O tom, ako nás donútili konzumovať živé ustrice si prečítate v kapitole Massachusetts.  
 
Večere na terase patrili grilovaným špecialitám - grilové párky, domáce hamburgery, roast-beaf a všakovaké ryby (spomenutý žralok ale aj swordfisch).  
Pri každom jedle nechýbali zeleninový šalát s dressingom, oranžový melón a na pitie cola alebo pomarančový či ríbezľový chladený džús.  
 
Koláčiky  
Z času na čas Pam pripravila chocolate-chips cookies - malé chrumkavé koláčiky s kúskami čokolády. Tieto typické americké koláčiky si môžete dokonca kúpiť aj u nás na Slovensku.  
Rýchlejšie sa pripravovali sladkosti z marschmellows - "jojo" vankúšikov. Zmačkli ste ho medzi dva kekse, navrch položili čokoládu a takto pripravené vložili do mikrovlnky na 30 sekúnd. Vankúšiky sa efektne nafúkli a po keksíkoch sa rozliala roztopená čokoláda.  
Kúpené tyčinky, ako napr. Newtons sa vyznačovali zaujímavým údajom na obale v tabuľke Nutrition Facts - ukazovali, že obsahujú 0% tuku. Ďalšie údaje ako obsah karbohydrátov, proteínov, soli a draslíka boli uvedené v gramoch alebo percentách odporúčanej dennej dávky. Všimli sme si, že každá, úplne každá potravina kúpená v obchode, za účelom zjedenia mala na obale spomenutú tabuľku. Dokonca aj naša Hot Sauce, ktorú sme si priniesli.  
 

Dajte mi niečo jest!

Pizza Hut  
Práve Pizza bola najobľúbenejším jedlom malého Petra a potom Mareka. Vynikala hrubším, mäkkým cestom a bohatou nádielkou prísad a syru.  
Donášková služba ju stihla doniesť do dvadsať minút, ale zväčša sa objednávalo na presnú hodinu, napr.: "Doneste ju o šiestej." Raz sa stalo, že som bol vtedy doma sám a musel som zaplatiť z vlastného. Nebol v tom žiaden problém, ujo mi peniaze vrátil, ale omnoho väčšie starosti som mal s odhadnutím výšky sprepitného. Keď sa ma fúzatý hispánec tmavej pleti v červenej uniforme Pizza Hut trochu sklamane spýtal "And the tip?", nechal som mu necelé dva doláre.  
Teda najprv som mu nechcel nič dať, vyhováral som sa že "The master is not at home" a že som len chudobný študent - a to som sa snažil čo najviac prehnať náš ruskému podobný prízvuk.  
Objednávka bola za niečo viac ako $24, jedna veľká pizza tak vyšla približne na $6.