|
 |
|
| |||||||||
 |
|
Prípravy na cestu, balenie, vybavovanie víz a zháňanie leteniek |
|
Prípravy na cestu prebiehali takpovediac v dvoch fázach.
To preto lebo jeden z nás - Matúš, cestoval prvý - o mesiac skôr (v škole si musel pohnúť s uzatváraním známok). Marekovi stála v ceste ešte maturita, prijímačky a vojaci, takže zaostával jeden mesiac. Všetky ďalšie články o výlete v Amerike sú ale písané spoločne, lebo všetky podstatné výlety sme absolvovali už spolu. Spojené štáty americké nie sú krajinou, kam sa zvykne len tak chodiť na dovolenku a preto bolo treba prípravám venovať viac pozornosti. Najviac starostí nám robilo udeľovanie víz. Od nich záviselo či vôbec budeme môcť vycestovať. Pritom situácia nebola ľahká. Slovensko, vtedy pod kontrolu Vladimíra Mečiara, nemalo v zahraničí dobrú reputáciu. Zo žiadostí o udelenie víz bola zamietnutá každá druhá... Viza Matúš: Pre istotu som sa postavil pred konzulát USA na Hviezdoslavovom námestí také dve hodiny pred otvorením. Nepomohlo, aj tak bolo predo mnou ešte asi 30 ľudí. Trvalo azda aj štyri hodiny pokým som konečne prišiel na rad. Vybrali si odo mňa vyplnené formuláre a doklady a čakal som ďalšiu hodinu. Potom si ma zavolali k okienku. Opatrne som k nemu pristúpil. Úradníčka hneď na mňa vyhŕkla, že vraj mi chýba dôkaz o vlastníctve bytu. Potom sa ešte spýtala, kde pracujú rodičia a koľko zarábajú. Odpovedal som. Hodnú chvíľu sa potom prehŕňala v papieroch a ja som s napätím čakal čo povie. Potom zdvihla hlavu a riekla "Príďte si o pol jednej pre pas!" Yes! Paráda, mám víza! Ja, Marek, som vedel že Matúšovi sa víza už podarilo získať a už si spokojne hovie v Amerike, no keď som ich šiel vybavovať ja, nebol som z toho veľmi múdry. Nedá mi nespomenúť moje žalúdočné problémy v tom čase, ktoré boli spôsobené vypitím vody z rozstrekovača na výlete z Borinky... Chytil som nejakú črevnú chorobu a pár dni predtým som stále vracal, po vyšetrení povedala lekárka, že ešte raz budem vracať a idem pod infúzku. Veru pekná situácia pár dní pred plánovanou cestou. Deň na to som bol na odvode, kde ma bez okolkov zobrali, a deň na to som šiel vybavovať víza. Veľmi to sem asi nepatrí, no ale bolo to zaujímavé obdobie :-) Takže ráno som si už trúfol zjesť varenú mrkvičku a dva zemiaky, a takto posilnený som sa skoro ráno vybral na ambasádu. Podarilo sa mi zmeškať 3 autobusy a keď som prišiel pred pol siedmou pred budovu, už tam zo dvadsať ľudí čakalo. Niektorí boli pokojní, iní nervózni, a všetci mali v pláne vycestovať do USA. Dlho sa čakalo pred budovou, dlho sa čakalo vnútri, nakoniec víza obdržala zhruba štvrtina záujemcov. Trochu bol problém v tom, že som práve skončil gymnázium, oficiálne potvrdenie o prijatí na školu mi ešte domov neprišlo, tak som bol podľa ich logiky nezamestnaný. S vybavovaním som viac čakať už nemohol, bolo treba zaobstarať letenku inak bude strašne drahá, ak vôbec... no proste bol strašný zhon. Tým viac som sa tešil mojej novej nálepke v pase. Bratovi a aj mne určite pomohlo dobré potvrdené pozvanie, vizitka od uja Randyho, a kopec dokumentov, napr. potvrdenie o vlastníctve domu - to som ešte deň predtým musel behať po notároch aby mi overili kópiu toho originálu. Moje a aj bratove turistické víza mali platnosť dva mesiace na vycestovanie a potom pol roka. Balenie Čo vám budeme hovoriť, brali sme si štandartné veci: oblečenie, obutie, hygienické potreby a bicykle. V kufroch veľa voľného miesta neostalo. Šli sme na pár mesiacov a patrične sme sa aj zbalili. Okrem oblečenia, darčekov pre rodinu sme zobrali aj pár cédečiek, aby sme boli dostatočne softwarovo vybavení. Niektoré z vecí, ktoré sme si brali, sme vôbec nevyužili - napríklad košele a dlhé nohavice sme nemali oblečené ani raz. V neznesiteľných horúčavách by to bola sebevražda.
Bicykle preleteli Atlantik zbalené v škatuli v akej sa kupujú nové bicykle, ktorú nebol problém zohnať v bicyklovom obchode. Kolesá boli demontované, volant otočený, pedále zakrútené z opačnej strany. Na celú dĺžku pobytu mimo Slovenska sme nechali poistiť liečebné náklady v poisťovni Union. Bolo to do dvoch tisícok pre každého a napriek tomu, že sme lekársku pomoc našťatie nepotrebovali, cítili sme sa trochu istejšie, lebo v USA sú lekári a veci s tým súvislé nehorázne drahé. Dva mesiace sú dlhá doba a k tomu aj Matúš písal, že tam vraj zima nie je, tak som sa dal ostrihať. No nie len obyčajne ostrihať, ale ostrihať mimoriadne nakrátko. Darčeky Pre príbuzných v štátoch sme priniesli rôzne darčeky, ktoré sme potom priebežne rozdávali. Dosť sme sa nabehali po Bratislavských obchodoch, kým sme boli spokojní. Šlo prevažne o predmety umeleckej výroby, no svoje miesto si našli aj fľaše dobrej Becherovky. Priniesli sme vymaľovávané nástenné taniere, rôznu veľkú i menšiu keramiku, pár výtlačkov veľkej ťažkej reprezentačnej knihy o Slovensku, pre deti sme pribalili rôzne maličkosti. Najprv sa nám to nevidelo, do plných a ťažkých kufrov nabaľovať ešte aj takéto veci, no oplatilo sa. Bol o ne veľký záujem. Letenky Najdrahšia vec na výlete bola letenka. Kvôli získaniu čo najlepšej ceny bolo treba obvolať viacero leteckých spoločností. Najnižšiu cenu so študentskou zľavou ponúkli Matúšovi Austrian Airlines, za 16900,- korún, vrátene poplatkov. Štartoval 13. júna z viedenského letiska Schwechat s prestupom v Zurrichu, kde sa stretol s Randym. Odtiaľ letel do Washingtonu DC (International Airport Dulles). O niečo komplikovanejšiu situáciu mal Marek, keďže po vybavení víz zháňal letenku už v sezóne v plnom prúde. Ceny sa už šplhali do závratných výšok, prípadne lety vo vhodnom termíne boli aj tak už zväčša vypredané. Situácia nevyzerala ružovo, no našťastie sa napokon podarilo získať študentskú letenku v CKM Travell spoločnosťou British Airways, za približne 17000,- Sk. Odlet je 17. júla z Prahy, prestup v Londýne, kde si počká sedem hodín. Ale o tom už v nasledujúcom článku.
| ||||||||||||
|
 |
 |
|
|
![bic-disas5
5 kb [25 kb]](imgs/smallfoto/bic-disas5.jpg)
