Z Európy do Ameriky - lietadlom ponad Atlantik

Matúšove spomienky  
Matúš letel z viedenského letiska Schwechat. Tu sú jeho skúsenosti:  
Na letisko ma priviezli rodičia autom. Bola sobota a tak si nikto z nich nemusel brať dovolenku. Odprevadili ma až ku vchodu do čakacieho priestoru. Tam sme sa rozlúčili.  
Moju bránu (gate) som našiel bez problémov. Lietadlo malo štartovať až o hodinu. Sadol som si a cez veľké okná pozoroval letisko. Lietadlá pristávali a odlietali, vyzeralo to ako na mravenisku.  
Dvadsať minút pred odletom prišla "vrátnička", ktorá kontrolovala lístky a púšťala nás do koridoru. Ten viedol od nástupnej brány, miernym sklonom dolu, až do lietadla.  
Lietadlo malo dva rady po troch sedadlách (*** ***). Sedel som pri okne a miesta pri mne ostali voľné. Pred štartom sa nad sedadlami vyklopili LCD obrazovky. Po krátkej reklame na Austrian Airlines informovali, čo máme robiť ak havarujeme.  
Počas letu mi letušky doniesli čo to pod zub. Keďže som letel ráno, boli to také menšie raňajky: drobné ale chutné rožky, maslo a lekvár. Na pitie som si vybral pomarančový džús.  
Celkovo sa mi lietadielko páčilo. Obsluha bola dobrá, i keď som čakal, že bude krajšia (reklama a realita). Na prehľadných LCD displayoch sa zobrazovali údaje o lete a mapka, kde sa práve nachádzame. Zobrazené údaje ma veľmi prekvapili. Vyzerali nasledovne: rýchlosť 840 km/h, výška 10.500 m, teplota -44°C.  
Celú Európu sprevádzalo vtedy oblačné počasie, tak som toho veľa nevidel. Nad oblakmi to bol iba dlhý rovný priestor a silné slnko. Let do Zurrichu trval niečo menej ako hodinu. Keď sme pristávali, podarilo sa mi cez kopovitú oblačnosť uvidieť kúsok Álp.  
 
Zurrich  

Ilustračný obrázok

V Zurrichu som mal hodinu aj niečo do odletu. Na letisku som sa mal stretnúť s Randym. Stretol som sa s ním, ale až pri nastupovaní (boarding) do lietadla. Medzitým som si trochu prezrel letisko. Našiel som kopu obchodíkov s rôznym tovarom. Najviac ponúkali všakovaké suveníry a časopisy. Mohli ste si kúpiť napríklad švajčiarsku čokoládu, nožík, alebo noviny aby ste mali čo čítať v lietadle. Vlastne noviny ste kupovať nemuseli, lebo tie vám ponúkali (rôzne denníky) pri nástupe do lietadla.  
 
Randy letel inou triedou ako ja, počas letu sme sa teda nestretli. Ja som letel tou poslednou - "economy". Nastúpil som pri nose lietadla a skončil až úplne na poslednom mieste niekde pri záchodoch. Medzitým som musel ako naschvál prechádzať najprv cez prvú triedu a potom cez bussines class. Tam som celý šťastný pozeral na vegetné kreslá a tešil sa "že aký to komfort", až pokým sa neodhrnul záves a neuvidel som moju economy.  
 
Veru, nebola to žiadna sranda, vidieť sedadlá namačkané na seba horšie ako v autobuse.  
Samozrejme, vtedy som bol nadšený že som v lietadle a tieto "maličkosti" som si ešte nevšímal. S vervou som sa predieral k môjmu miestu. Našiel som ho úplne vzadu, za mnou bola len stena. Ešte som netušil čo sa za ňou skrýva. Neskôr si ku mne prisadol bradatý žid.  
 
Motory lietadla zaburácali a ťažký stroj sa odlepil od zeme (Airbus A310/330). Najprv sme naberali výšku a neskôr sa ustálili na takých desiatich kilometroch. Bradatý žid vedľa mňa čušal ani ryba. O to viac sa ozývala stena za mnou, ktorá zahučala vždy keď niekto odtiaľ vyšiel a spláchol. Najprv som si myslel že to tých ľudí prejde, ale čuduj sa svete, chodili na záchod v kuse počas celého letu a ja som musel zakaždým počúvať hlasný zvuk splachovača.  
 
Let trval asi deväť hodín. Vyštartovali sme o jednej. Leteli sme ponad Londýnom a neskôr Írskom. Žiaľ, nič som nevidel, lebo bolo stále zamračené. Nad oceánom sme znovu vyleteli nad oblaky, kde sálavo svietilo slnko.  
 
Počas dlho trvajúceho letu treba cestujúcich niečím zabaviť, alebo nakŕmiť. Najlepšie oboje. Na obed mi priniesli varenú rybu so zeleninou a nejaké sladkosti. Neskôr počas letu nosili burské oriešky, cukríky a iné maličkosti. V takej polovici letu zhasli svetlá a cestujúci zastreli okienka. Na vysunutých plátnach, kde sa doteraz zobrazovali údaje o lete, začali premietať film. Najprv bežal "Murder at 16:00" potom "Asterix". Každý cestujúci mal slúchadlá a mohol si zvoliť (pootočením gombíka na sedadle), či chce počúvať film v angličtine alebo nemčine. Na výber bolo aj niekoľko rozhlasových staníc, ktoré išli z pásu a opakovali sa každých asi tak 90 minút.  
 
Aj keď sme leteli dlho, nepodarilo sa mi zaspať. Vonku celou cestou svietilo slnko, a čo viac, namiesto času na mojich hodinkách - 19:20 bolo ešte len pol druhej popoludní. Asi o hodinu pristaneme.  
Letušky dotlačili na vozíkoch kopu formulárov a všetkým neameričanom dali aspoň dva. Snažím sa ich zodpovedne vyplniť ale v turbulenciách vyzerá moje písmo ako analfabetove. Odpovedám na otázky či neprichádzam s teroristickými úmyslami alebo či neprinášam nejaké zvieratká. Vymýšľam si, na koľko ohodnocujem tovar, ktorý prinášam ($20) a dumám nad tým, prečo chcú vedieť či donášam jedlo.  
 
Nad letiskom nás zdržala búrka. Blesky metali a celé lietadlo sa triaslo. Skoro ako na húsenkovej dráhe. O hodinu sa búrka našťastie presunula a mohli sme pristáť. Lietadlo vysunulo klapky a za chvíľu sa pneumatiky s piskotom dotkli zeme.  
 
Na letisku ma čakali samé prekvapenia. Po prvé, nezaparkovali sme pri žiadnej bráne ale niekde v strede letiska. Potom prišlo čudne vyzerajúce vozidlo s vysokým podvozkom a kabínou podobajúcou sa vlakovému vozňu. Zastalo tesne pri lietadle a jedným koncom kabíny sa natlačilo na dvere lietadla. Tadiaľ sme potom nastúpili a posadali si na sedadlá. Vozidlo nás potom prepravilo po letištnej ploche a vysadilo do budovy letiska.  
 
Znovu rozdelili Američanov a inostrancov. Musel som prejsť popri pulte, ktorý vyzeral skoro ako ten v potravinách. Predavačka, čiže imigration officer (taká tučnejšia černoška v uniforme), sa ma spýtala, že čo chcem v USA robiť. Povedal som pravdu, že som prišiel na návštevu. To už pribehol aj strýko Randy. Černoška niečo zažuhľala a dala mi do pasu pečiatku na víza s dátumom do 22. decembra.  
 
Trochu problémov nám robila batožina. Kufor som si na posuvnom páse síce našiel, ale bicykla nikde! Chvíľu sme pobehovali po letisku až sme našli výdaj na "large cargo". Nečakali sme ani päť minút keď sa otvorili veľké dvere a letištní pracovníci nám doniesli krabicu s bicyklom.  
 
Nemalý šok mi pripravilo opustenie budovy letiska. To už sme sa stretli aj s Rendyho ženou a jeho deťmi, ktorí nás prišli čakať. Ako sme vyšli spoza dverí, ovalila ma vlna horúčavy. Ešte že som sa držal vozíka, lebo som skoro od toho náporu tepla zmalátnel a skoro stratil rovnováhu. A to pritom pred chvíľou pršalo! Také teplo a dusno som veru nečakal. Bol som v dlhých nohaviciach a na Schwechate mi bola zima. V lietadlách a na letiskách mi bolo akurát. Očakával som, že keď vyjdem von, to nebude inak. A poďho. Na tú horúčavu som si musel ešte dlho zvykať.  
 
 
Marekov let  
16. júla poobede sme naložili do auta kufor a krabicu s bicyklom a vyštartovali do Prahy. Prespali sme u sesternici Zitky a skoro ráno - 17. júla sa vydávame na letisko Praha-Růzyně. Odtiaľ letím s British Airways do Londýna, kde si počkám na lietadlo do Washingtonu DC.  
 
Vychádzame z Prahy a motáme sa po okolitých dedinkách, až prídeme na letisko. Vo veľkej vstupnej hale pri check-in stánku odovzdávam pas, letenku a batožinu a dostávam boarding pass. Odlet je o ôsmej, je akurát čas rozlúčiť sa s rodinou a o chvíľu už vstupujem cez bránu do priestoru pre odlietajúcich. Detektor kovov zistil, že nemám pri sebe žiadne zbrane, batožina bola tiež oskenovaná a ja som mohol pokračovať ďalej.  
Vnútorné priestory letiska sa mi páčia. Možno práve preto, že je to prvýkrát, čo som na letisku, kedy aj naozaj odlietam preč...  
Je tu celkom čisto, po stranách sa nachádzajú obchodíky s tlačou a darčekovými predmetmi. Bez problémov som našiel moju GATE A3 a cez veľké okná obdivujem veľké lietadlo, ktoré je vedľa pristavené. Onedlho sa začalo, po skontrolovaní boarding-pasu, cez malý koridor nastupovať do lietadla. Je to skvelý okamih, nastupovať do lietadla, ktorým onedlho po prvý krát v živote vzlietnem do vzduchu.  
Ide o Boeing 767 (British Airways) s kapacitou okolo 200 miest. Sedadlá sú rozdelené do troch radov, po bokoch po dvoch a v strede sú tri (** *** **). Moje miesto je v strednom rade pri uličke.  
Pred odletom sa z reproduktorov spustí inštruktáž ako sa pripútať počas štartu a pristávania, ako sa zachovať v núdzových situáciách, ako si nasadiť kyslíkovú masku. Tety letušky v modrom oblečení sa rozmiestnili po lietadle a snažia sa rukami a nohami napodobňovať postupy znejúce z reproduktorov. Pomyslím si, že to pre nich musí byť dosť nudné robiť to isté pred každým odletom.  
Lietadlo sa pohýna a začína rolovať na svoju odletovú dráhu, kde si ešte chvíľočku počkáme. No onedlho zaburácajú prúdové motory na plný výkon a ja už tuším, že sa chystá odlet. Rýchlosť lietadla kvadraticky stúpa, ideme stále rýchlejšie. Wow. Veľmi ma fascinuje to, že zrýchlenie je stále konštantné. Teda lietadlo ide po dráhe rýchlo ale napriek tomu stále citeľne zrýchľuje. Uvedomujem si, že také lietadlo musí byť ohromne ťažké a bude musieť ísť ešte omnoho rýchlejšie aby sa dokázalo odlepiť od zeme. O to viac ma prekvapí, keď sa podlaha nahla dozadu a von okienkom vidno, že rýchlo ubiehajúca krajina klesá dole. To teda znamená, že stúpame. A dosť prudko. Na krajine vonku je badať, že sa otáčame, naberáme správny smer. Stále ešte stúpame a dostávame sa do hmlistého počasia. Lietalo sa vyrovnáva, máme už požadovanú výšku a dole pod nami nič nevidieť. Teda nevidieť zem, len samé poveternostné úkazy. Preto mi ani veľmi nevadí, že nemám miesto pri okienku.  
Vedľa mňa je voľné jedno sedadlo, takže si spokojne môžem vytiahnuť môj ruksak a položiť vedľa mňa. Zalistoval som trochu v novinách, no veľa som nečítal. Letuši a letušky začali prinášať raňajky. Zo sedadla za ktorým som sedel ja, som vyklopil umelú doštičku a na ňu som položil malú tácku, ktorá mi bola prinesená.  
Bol tam čaj v šálke, džús v zatvorenom kelímku, malý rožok, maslo, syr, šunka, džem, koláčik, niečo ako miláčik a tri bobule hrozna. Neostalo nič, bola to taká príjemná desiata.  
Trocha som ešte pozrel brožúrky umiestnené tiež v náprotivnom sedadle, kde sa písalo o našom lietadle plus nejaké evakuačné postupy. Bolo tam aj zopár reklamných časopisov a podobe. Nedá sa povedať, že by som sa nudil. Ani som sa nenazdal a lietadlo znova začalo meniť výšku a smer, asi budeme onedlho pristávať.  
Takto to ešte chvíľu pokračuje, keď sa zrazu pretrhne hmla a vonku je už vidno z malej výšky letisko Heathrow. Až som prekvapený, že sme zrazu už tu.  
Pristávanie je veľmi zaujímavé, ešte zaujímavejšie ako odlet, lebo teraz treba rýchle ťažké lietadlo dostať na zem. Kýva sa dosť veľmi z jednej strany na druhú, krídla sa zdvíhajú a klesajú, a keď s tým prestanú, cítiť mierny náraz a to sme už zadnými kolesami na dráhe. Predok už pristane hladko. Lietadlo spomalí a pomaly príde ku gumennému sosáku, ktorý sa pricucne k dverám.  
Let trval niečo vyše hodiny. Ľudia sa odopínajú, stavajú na nohy a berú svoju batožinu. Keď prestúpim z lietadla do koridoru, uvedomím si, že kráčam po anglickej pôde. Som v Londýne!  
 
Letisko Heathrow (LHR)  
Šípky a svetelné tabule ma dosť presne navádzajú mojím smerom, zablúdiť sa nedá. Zato sa dá povoziť po bežiacich pásoch, aby unavený cestujúci nemusel šlapať po vlastných nohách.  
V hale kde vyjdem je veľa ľudí a zhon. Zase kontrolovanie batožiny. Prejdem kontrolou a som v Termináli 1.  
Teraz mám času až príliš. Konkrétne 7, čili sedem hodín. Je to možno dosť nezvyklé, ale bola to už asi posledná možnosť získať takú letenku v takomto období za takú cenu. Aspoň sa nemusím ponáhľať :-)  
Je okolo desiatej doobeda a mám množstvo času poobzerať si letisko.  
Terminál 1 je obrovský. Je to akoby celé mestečko. Veľa priestoru, veľa vecí, všade sa mrvia ľudia. Je ich tu dosť, no nedá sa povedať, že by to tu bolo prepchaté, to nie. Ľudia sú tu veľmi rôzni. Letia odtiaľto do celého sveta, takže asi aj sú z celého sveta. Arabi, Číňania, ľudia bielej pleti, malí a vysoký, muži, starci, deti, ženy aj batoľatá, bradatí a fúzatí, na krátko vystrihaní...  
Sedia v reštauráciách, alebo len tak na lavičkách. Je tu množstvo obchodov. Prevažne sa tu ponúka tovar známy z Duty-Free shopov (cigarety, alkohol, káva, čokolády a šperky, parfémi a drahá elektronika) ale vidieť tu aj veľa iného tovaru. Obzerám a skúšam si najnovšie modely notebookov, niežeby som mal v úmysle nejaký z nich kúpiť, to nie, ale vyzerali zaujímavo.  
Vlastne som nemal so sebou žiadne libry. Veľké doláre som síce mal, ale nemal som v úmysle niečo míňať. Keď už, tak iba na stravu, ale tá tu bola dosť drahá, takže som vystačil s vlastnými rohlíkmi s paprikou z Bratislavy. Tie som decentne postupne vyťahoval z ruksačika a čistil vreckovým nožíkom, sediac pri reštauračnom stolíku.  
Prechádzal som sa ďalej po letisku. Zaujali ma fajčiarne. Taký nepriedušný priestor asi 5x5 metrov, ohraničený sklenými tabuľami, a vnútri bolo kopec dymu a fajčiaci ľudia.  
Vedľa toaliet sa nachádzali priestory pre prebaľovanie malých detí a boli tam dokonca aj sprchy, kde sa dalo osprchovať. Mnoho obchodov ponúkalo darčekový tovar, tričká oblečenie, dennú tlač.  
 
Po pochodení terminálu nachádzam miesto s pekným výhľadom na pristávacie plochy a obdivujem lietadlá. Je tu veru dosť rušná prevádzka. Lietadlá najrôznejších dopravných spoločností a rôznych typov. Veľmi sa mi páči Boeing 747. Mohutné lietadlo typického tvaru s druhým poschodím sedadiel pri hlave. Som zvedavý do čoho budem nastupovať o piatej poobede. Aha, vlastne tu im platí už iné časové pásmo, majú tu o hodinu menej, takže posúvam hodiny a štartuje sa už o štvrtej poobede.  
Na tomto výhľadnom mieste je najkrajšie asi to, že okrem normálnych stoličiek na sedenie sa tu nachádzajú vegetné lehátka na ležanie. Sú mäkké, ruky sú položené na operadlách a hlava je opretá o podopierku. Stačí driemať a keď sa otvoria oči, pred očami sa na letisku premávajú, vzlietajú a pristávajú lietadlá, pekný pohľad.  
Počasie je vonku hmlisté, studenšie, sychravé. Asi typické anglické. Vnútri v termináli je príjemne. Na lehátku trochu driemem, no nezaspávam.  
 
Rozmýšľam ako stráviť dlhé hodiny. Keby sa dalo opustiť letisko, tak by sa možno dal na kratučko popozerať Londýn. No myslím, že by nebolo jednoduché len tak opustiť terminál. Síce opustiť možno aj áno, ale neviem či by ma pustili späť do terminálu s tými dokladmi, čo mi ostali v Prahe na letisku. Nemám náladu príliš experimentovať, tak ostávam v termináli.  
Z ruksaku vyťahujem knihu Karola Wolfa "Podruhé a naposled" o rozdelení ČSFR. Dosť zaujímavé čítanie.  
 
Čas pomaly ubieha, znova sa vydávam na obchádzku terminálu. Na svetelnej tabuli sa konečne zjaví môj let a ja sa dozvedám že odlieta z terminálu č. 4. Ten je na druhom konci letiska. Pri ďalšej obchôdzke nachádzam výstup z terminálu, kde má stanovište malý autobus vezúci pasažierov do štvrtého terminálu. Stále mám hodinu času do boarding-time.  
Cesta autobusom bola tiež zaujímavá. Autobusík plný ľudí si to žíha okolo letiska, popod terminály, okolo obslužného personálu lietadiel, po ľavej strane vyznačenej vozovky. Cesta sa stáča, opúšťame budovy a ideme okolo letiska. Na moje prekvapenie cesta trvala až 20 minút, kým sme dorazili do terminálu 4.  
 
Ten bol o dosť starší ako ten prvý. Čierne steny, tmavá podlaha, starodávnejšie svetelné tabule, vlastne oblé obrazovky. Z nich som vyčítal do akej Gate mám ísť.  
Terminál nie je veľmi rozľahlý, ale zato je strašne dlhý. Cesta naprieč ním aj s použitím pásov trvá aj 15 minút. Čas odletu sa blíži a ja sa uberám k mojej bráne. Srdiečko mi poskočí keď zbadám pripravený krásny a mohutný Boeing 747. Na vstup doň čaká množstvo ľudí. Nečudo, kapacita 400 cestujúcich. Onedlho už vstupujem dnu.  
Zvnútra vyzerá lietadlo menšie, no stále veľké. V mojej časti lietadla sa nachádzajú tri rady po troch (*** *** ***) a ja sedím úplne vpravo, pri okienku, čo ma teší. Nachádzam sa niečo za širokým krídlom. Priestory sú tu dosť stiesnené, teda žiaden luxus.  
 
 
Na odlet čakáme trochu dlhšie a je to všetko podobné odletu z Prahy. Tiež modré anglické letušky (nie až tak veľmi pekné) ukazujú ako sa pripútať, odpútať a vytiahnuť záchrannú vestu. Letušiek je tu dosť veľa, veď aj sa vezie množstvo ľudí. Motory musia byť hrozne silné keď taký kolos rozbehli a vyniesli do vzduchu. Aj to dosť hučalo, no po nabratí výšky sa hluk trochu zmiernil a ja som si navykol.  
Teraz už je viditeľnosť lepšia a dá sa pozorovať Anglicko z výšky. Nádhera! Maličké diaľnice a autíčka, priemyselné zóny. Neskôr polia, riečky a lesíky. Domčeky. Potom prišlo pobrežie a následne more. Lodičky sa lodičkujú po hladine. Onedlho je tu pevnina, patrne Írsko. Prelietame Írskom a už je vidieť len more. Vyzerá akoby stálo. Vlny nie sú pozorovateľné z tejto výšky, vyzerá to ako obrovská planina. Na pár hodín vidno z okna len tú.  
 
Poobzerám sa okolo seba, čo pre mňa pripravili. Vedľa mňa sedí starší americký pár vracajúci sa z dovolenky. Na mojom sedadle sa v igelite nachádza BA dečka na prikrytie, potom malý sáčok a v ňom cestovná zubná kefka a pasta malých rozmerov a zabalené slúchadlá. Tie sa dajú zapojiť do dierky na operadle pre ľavú ruky a sú tam tiež tlačidlá na regulovanie hlasitosti a prepínanie kanálov. Nachádzalo sa tam niekoľko hudobných kanálov s horšou kvalitou zvuku a kanál so zvukom k televíznemu programu, ktorý bežal na televízoroch umiestnených hore, na strope v uličkách.  
Spočiatku dávali len reklamy a iné nezaujímavé veci, no potom pustili dlhý film. Titanik. Výhľad na obrazovku bol celkom dobrý, film som ešte nevidel, takže som sa veľmi nesťažoval.  
Občas kapitán lietadla niečo zahlásil, no príliš mu rozumieť nebolo.  
Počas letu viacej krát prinášali letušky rôzne jedlo a pitie. Veru, počas ôsmich hodín letu človek vyhladne. Najviac sa mi páčilo hlavné jedlo. Malá tácka mala viacero oddelení a v každom bola iná časť jedla. Kuriatko bolo teplé a chutné, k tomu ryža a rôzne zeleniny. A samozrejme nejaký ten zákusok po jedle.  
Asi som vyzeral hladný, prísediaci ma ešte pre istotu ponúkali čokoládou a inými sladkosťami. Pozeral som film, Titanik klesol na dno a my možno teraz letíme práve nad ním.  
 
Po čase som sa pokúšal si zdriemnuť, no stále svietilo slnko, veľa som si nepospal. Let prebiehal pokojne. Omnoho pokojnejšie ako cesta ktorýmkoľvek autobusom. Keby som nevidel von oknom a nepočul motory, tak si myslím, že je lietadlo niekde odstavené na letisku.  
Tento stabilný let sa prerušil niekde pred Amerikou. Lietadlo teraz z času načas badateľne stúplo, alebo kleslo, bolo vidieť krídla ako sa húpajú. Vadilo mi to hlavne pri vypĺňaní formulárov, ktoré dostali všetci neameričania. Bolo treba zodpovedať rôzne otázky, nebol som si istý hlavne v takých, že na koľko mám napísať hodnotu batožiny a množstvo peňazí. Okrem iného bolo treba uviesť dĺžku a účel pobytu a podobné veci.  
Ako naschvál sa práve počas vypisovania formulára začalo lietadlo ešte aj veľmi a vytrvalo triasť. Napriek tomu, že som písal veľmi pomaly, bolo moje písmo značne kostrbaté.  
Čas pristátia sa blížil, klesli sme pod oblaky a bolo možné pozorovať cesty a domy. Vyzeralo to tam dole veľmi zvláštne. Lesík a v ňom domčeky. Hlavné cesty boli síce široké a rovné, ale domčeky boli pospájané krivolakými cestičkami. Veľmi mi to pripomínalo chodbičky červotoča. Asfaltové oblé cestičky v lese a okolo nich domčeky. Nič podobného som dovtedy nevidel. Niekde sa cesta končila takým väčším koliečkom a okolo neho dookola domčeky.  
Náš Boeing mal už pred sebou pristávaciu dráhu, správny smer a plynulo sme klesali. Lietadlo sa kymácalo, a napokon pevne dosadlo na americkú pôdu.  
 
 
Dulles International Airport (IAD)  
Lietadlo zastalo na dráhe. Čakám, že prídeme k terminálu, no namiesto toho prišiel terminál ku nám. Shuttle busy, takzvané Mobile Lounges prišli a prisali sa k lietadlu. Do nich nastúpili ľudia. Bolo to hranaté vozítko s podvozkom až do výšky lietadla. To s nami prišlo až k terminálu a cestujúci prestúpili. Zas sa selektovali neameričania do osobitného radu a prechádzali cez imigration officerov.  
Pýtali sa ma, kam idem, prečo idem, čo robia rodičia a tak. Keby som sa im príliš nepáčil, tak ma majú právo poslať naspäť.  
To našťastie nebol môj prípad. Dostal som do pasu dátumovú pečiatku a bol mi zaželaný šťastný pobyt.  
Vybral som sa hľadať batožinu. Kufor som našiel krúžiť na točiacom sa páse a položil som ho na vozík. Bicykel tam nebol, no keď som sa lepšie poobzeral, našiel som škatulu opretú o stenu. Bola neporušená, tak som ju spokojne naložil tiež na vozík.  
Je okolo pol ôsmej poobede miestneho času. Doma majú už o šesť hodín viac. Posúvam si čas na hodinkách. Dual time nechám na čase domácom. Vonku to vyzeralo trocha popršané, v letisku bolo celkom chladno, tak som si pre istotu z batoha vytiahol ľahkú vetrovku, aby mi vonku nebola príliš zima. Takto, tlačiac vozík, smerujem ďalej, cez priestory kde obyčajne sú očakávaní príletiaci. Ujo Randy a Matúš už čakajú. Zvítali sme sa.  
 

Dulles Airport

 
Po opustení budovy letiska, cestou na parkovisko som si uvedomil prečo je Matúš len v krátkom oblečení. Bolo totiž tak neúmerne dusno a až nehorázne veľmi teplo, že som tomu nechcel ani veriť. Sauna sa dá k tomu prirovnať. Hitz je tu naozaj obrovský, a to aj o tomto čase po spŕchnutí.  
Do priestranného rodinného minivanu nakladáme bicykel a kufor a smerujeme do nášho prechodného domova.  
Wow - som v Amerike.  
 
Dom je vzdialený asi pol hodiny od letiska. Letisko IAD sa nachádza síce mimo Washingtonu DC, ale nie ďaleko od neho. Oblasť, kde má Randy dom, je od amerického hlavného mesta vzdialená len asi 15 km.  
Príchod do domu a ubytovanie v ňom sa spomína v nasledujúcom článku.