|
|
| |||||||||
|
Obchody a nakupovanie v obchodoch |
Všetky obchody mali spoločné to, že pred každým bolo veľké parkovisko. Spoznali sme minimálne tri druhy obchodov.
Shopping Mall Za názvom s prívlastkom Mall sa skrýva viacero obchodov pohromade. Po vojdení do budovy cítiť skôr oddychovú atmosféru ako nákupný zhon. V strede je široká čistá vysoká chodba a po stranách sa nachádzajú jednotlivé obchodíky. Nevyzerá to však ako stánky vietnamcov na Miletičke, ale pekné pobočky známych obchodných spoločností. Tovar je rôzneho druhu, hotové produkty, žiadne polotovary, náradia, alebo potraviny, ale oblečenie, obutie, knihy, mapy, športové veci, parfúmy, kancelárske veci, hračky, elektronika a všeličo iné, zaujímavé. Často sme sa stretali s jednoposchodovými budovami, na prízemí boli ešte príležitosti na najedenie, napríklad Pizza Hut. Na chodbe sa nachádzajú stoličky, často zurčiace fontánky. Celá atmosféra bola veľmi príjemná, všade tichá jednotná hudba, čerstvá vôna, chlad. Potešili sme sa príležitosti skontrolovať si poštu, keď sme narazili na chodbe na verejné počítače, kde postojačky si mohol každý zasurfovať. Shopping Mally boli postavené mimo rezidentálnej oblasti, na mieste kde bol dobrý prístup autom. Shopping Walk Obchodné strediská tohto typu sa vyskytovali v trochu viac zaľudnených, alebo zastavaných oblastiach. V strede parkovisko a po stranách prízemné domčeky z obchodmi, ale chodí sa okolo nich. Napríklad gurmánske obchodíky a predajňa bicyklov sa nachádzala tu. Superstore Jeden velikánsky, obrovský obchod zameraný na predaj určitého sortimentu. Napríklad potraviny. Obrovské potraviny, kde len jedna ulička je venovaná rovnakému tovaru od rôznych výrobcov. Aby ľudia veľa nechodili, nachádzali sa po obchode informačné zariadenie, tam sa napísal názov tovaru, na vykreslenej mapke sa ukázala lokalizácia a cesta, ako sa tam najrýchlejšie dostať. Curcuit City bol velikánsky obchod predávajúci len počítače, ich komponenty a software. Predajná plocha sa dá prirovnať napr. k Baumaxu. V takomto obchode človek veru strávil veľa času. V obrovskom obchode predávajúcom topánky som si konečne vybral kopačky na futbal, ktoré som si predtým zaumienil kúpiť. Značkové športové oblečenie a obutie tam bolo omnoho lacnejšie ako doma na Slovensku. Veľké obchody boli samozrejme samoobsluhy, zákazníci sa mohli dosýtosti prehŕňať v tovare. Až keď bolo treba radu, oslovili ste pracovníka predajne. Sme zvyknutí, že takýto pracovník nanajvýš ukáže kde sa chcený tovar nachádza. Kdežto tu šlo o naozaj vycvičených pracovníkov, pripravených nenechať vás v štichu. Napríklad v obuvi mali nacvičené grify ako pre zákazníka - od malého dieťaťa, po dospelých ľudí vybrať naozaj správne číslo topánok. Keď už o topánkach, raz si ujo kúpil kvalitné topánky. Až po dvoch týždňoch zistil, že ho vlastne trochu tlačia a nie je s nimi veľmi spokojný. Zašiel do obchodu, kde ich kúpil, vrátil ich a peniaze dostal späť. Podobný zákaznícky servis je tu bežný. Podobné je aj to aj pri telefonátoch, ak sa zle dovoláte, vytočíte napríklad zlé číslo, zavoláte operátorovi a on jednoducho ten predošlý hovor zruší. Také čosi pri telekomunikačných monopoloch budeme čakať márne. V Amerike si konkurovalo niekoľko telefónnych spoločností, v televízii dávali reklamy ako napríklad príde účet od AT&T (vidieť logo na účte) a žena krúti hlavou. Zrazu sa objaví jej kamarátka, v ruke má účet od spoločnosti MCI a natešená vysvetľuje, že pri tých istých hovoroch to má oproti nej o toľko a toľko dolárov lacnejšie. Potom stačí zavolať na dané číslo, povedať pár údajov a ony vás hneď prepoja na ich spoločnosť. Konkurenti ťažili z toho, že mali rozdielnu tarifikáciu miestnych, štátnych a medzinárodných hovorov a tá bola ešte ovplyvňovaná denným obdobím. V priemere teda by ste asi platili každému skoro rovnako, ale spoločnosti vyzdvihovali práve svoje výhody. A dokonca domov prichádzali presviedčajúce hovory, aby ste sa k nim prihlásili. Potom stačilo mať doma dve linky a vždy si rozmyslieť ktorou volať. Ujo mal napríklad v pracovni na stene papier, kde si prehľadne napísal ktorou linkou by mal tam a tam, vtedy a vtedy volať alebo faxovať. To bola trochu odbočka, naspäť k obchodom. Predstavte si obchod s predajom kancelárskych vecí, ako papier, perá, spinky a podobne na ploche veľkých Tesco potravín. Taký bol obchod s názvom Staples. Na polievanie záhrady bolo treba hadicu. Šli sme ju kúpiť do obchodu s Hardvérom. Tam bolo dostať všemožné záhradnícke veci. Zaujalo ma, ako raz ujo platil. Cez pokladňu prešiel všetok tovar, a potom namiesto vyťahovania peňaženky chytil do ruky pero pri pokladni a podpísal sa priľahlý LCD display. Kakája ťechňika! Väčšina obchodov patrila k veľkým obchodným reťazcom. Obchody jedného reťazca si boli veľmi podobné - tovarom, cenami, obsluhou a vlastne všetkým. Medzi týmito vynikal reťazec reštaurácii s názvom Hooters. Sú to slušné a solídne reštaurácie, ktoré sa od iných odlišujú jediným - rozbujneným poprsím svojich zamestnankýň. Pre domácnosť sa chodilo nakupovať do priľahlého správneho centra Potomac. Bola to vlastne križovatka dvoch hlavných ciest spolu s pár obchodmi, knižnicou, poštou a bankou. Obchod s potravinami niesol značku Giant. Prízemná budova bola zvnútra značne rozsiahla. Okrem všemožných potravín nás zaujalo, že sa rovnako ponúkal aj drogistický tovar a kuchynské náradie. Pred pokladňami bolo množstvo časopisov a novín. Rovno za pokladňami sa nachádzala lekáreň a banka s otvoreným pultom. Pred obchodom už na vás čakali pracovníci, zväčša tmavšej pleti, ktorí veľký týždenný nákup presunuli z vozíka do kufra auta. Ceny v obchodoch sa líšili od polohy obchodu. Čím bližšie k veľkému mestu, tým drahšie. Aj v rámci štátov sa ceny líšili v závislosti od miestnych daní, ktoré boli v rôznych štátoch iné. Za zmienku stojí spomenúť aj otváracie hodiny obchodov. Obyčajne končili až okolo ôsmej, niektoré až v neskorých hodinách. Tie naozaj veľké obchody, hlavne potraviny boli otvorené nepretržite. Niektorým sa neoplatí obchody na noc (ani počas víkendu) zatvárať. Potom už naozaj nehrá rolu čas, kedy si spomeniete, že treba niečo kúpiť.
|
|
|