Mount Vernon, sídlo prvého prezidenta

Mount Vernon je trojposchodový drevený dom, postavený v roku 1743, v ktorom býval prvý prezident USA - George Washington. Teraz slúži toto miesto ako národný pamätník, ku ktorému sa zbiehajú turisti z celých štátov. V rámci nášho pobytu sme si nechali deň pre návštevu tohto historického sídla.  
 
K ceste nás inšpirovala brožúrka cyklistických trás, v ktorej bol vyznačený cyklistický chodník (Mount Vernon Trial) od Washingtonu DC až k Mount Vernonu. Nachádza sa pri rieke Potomac, južne od Washingtonu DC. Je vzdialený asi 50 km od nášho domu, a tak to bude pekný výlet.  
Nachystali sme si teda do fliaš vodu a zopár sendwichov do ruksaku a vydali sa po C&O Canal smerom na Washington.  
 
Na druhú stranu rieky Potomac sme prešli vo Washingtone DC, po moste Arlington bridge. Aj tu sme pokračovali po cyklistických chodníkoch, ktoré lemovali breh rieky. Míňali sme iných cyklistov, bežcov a piknikujúcich ľudí. Prešli sme popod mostom a uvideli pred nami pristávacie dráhy národného letiska. Jedna sa končila len asi pol druha stovky metrov od cyklistického chodníku, a tak sme nakrátko zastali a pozorovali pristávať a štartovať veľké dopravné lietadlá. Bolo strašne teplo a boli sme radi, keď sme sa znovu pohli a začal nás ofukovať bicyklový vetrík.  
 
Cyklistický chodník pokračoval ulicami Alexadrie. Toto mesto severnej Virgínie je známe hlavne niekdajším predajom tabaku a staviteľstvom lodí. Trochu nás prekvapuje, že aj v tomto "starom" meste nachádzame typickú šachovnicovú architektúru ulíc.  
 
Za mestom pokračuje cyklistický chodník raz lesom, raz lúkou, ale vždy nadohľad rieky. Bežcov je už pomenej. Z času na čas zazrieme lavičky, alebo špeciálne pomôcky pre naťahovanie sa či iné cviky. Nesmierne sa potešíme jednej z fontán, kde sa s radosťou pod prúdom studenej vody osviežime.  
 

Príjemné osvieženie

 
Bicyklový chodník vedie naozaj peknými oblasťami. Popri budovách sa dostávame na breh doširoka rozliatej rieky Potomac a chodník vedie po železnej konštrukcii ponad vodu, popri stene budovy.  
Neskôr sa dostávame do lesíka a chodník vedie popri ceste, inokedy zas cez zvlnený trávnatý park.  
Prejdeme cez cestu, vychádzame z lesa a dostávame sa na dlhý drevený most, či skôr mólo, ktoré vedie tesne ponad miestnu bažurinu. Bažurinu ale nevidieť, len cítiť. Je posiata rákosím. Takže to uzavriem: drevený most viedol dlho pomedzi rákosie.  
 
Asi dva kilometre pred Mont Vernon sa stala galiba. Marek na svojom superturistickom bicykli tak premyslene prehodil na najväčšie koliesko, že sa mu prehadzovačka dostala do špicov. Tie ju v mžiku rozmetali na franforce. Zastali sme pri blízkej lavičke a zistili rozsah škôd. Na kolese sme pozorovali malú osmičku. Prehadzovačka bola úplne rozmlátená a reťaz na jedom mieste úplne skrivená. Bicykel nepojazdný, v najlepšom prípade použiteľný ako kolobežka. Vzdialenosť od domu 50 kilometrov. Vysúkali sme si rukávy, Marek si dal dole tričko a pustili sme sa do opravy.  
 

Pokazený bicykel

 
Najprv sme odstránili dokrútenú prehadzovačku von zo špicov. Marek našiel stratené koliesko. Vyrovnali sme skrivenú reťaz ako sa len dalo. Reťaz sme nahodili na koliesko a spravili prvý pokus potočiť pedálmi. Čiastočný úspech. Reťaz nevyšponovaná prehadzovačkou poskakovala po šesťkoliečku hore-dole, ako sa jej zachcelo. Dalo by sa na tom ísť, ale bicykel sa nemohol vôbec nakláňať. V tom momente totiž reťaz spadla na vyššie, respektíve na nižšie koliečko a nakoniec úplne z koliečka dole. Takto by cesta späť trvala veľmi dlho, bolo treba vymyslieť niečo lepšie.  
 
Ale odovzdajme klávesnicu na chvíľu Marekovi, nech sám porozpráva, ako sa to zomlelo: "Táto porucha prebiehala v dvoch dejstvách. Najprv, niekoľko dní predtým, asi kilometer od domu mi nečakane vbehla prehadzovačka do špicov. Asi aj preto, že bola zle nastavená, asi aj preto že ochranné koliesko bolo primalé. Domov som došiel voľnobehom. Prehadzovačku som narovnal a opravil, fungovala ďalej.  
Horšie bolo, keď sa situácia zopakovala tu, neďaleko od Mount Vernon, 50 km od domu. Tentoraz to bolo už vážne. V plnej rýchlosti, po nejakej nerovnosti povrchu sa prehadzovačka zakliesnila do špicov. Koleso sa zablokovalo, okamžite som stisol brzdy, zastavil a zosadol. No bolo už neskoro. Prehadzovačka vykrútená a dolámaná, špice vylámané, poohýbané, reťaz skrútená.  
Toto už bola vážna porucha. Stálo ma to veľa námahy, kým som prehadzovačku vyslobodil a reťaz ako tak narovnal. Ohnuté bolo nanešťastie aj šieste koliesko.  
Dúfal som, že to pôjde aj bez prehadzovačky aspoň na jednom prevode. Omyl. Reťaz bola pridlhá, padala. Roznitovávač som tam nemal.  
Natrápil som sa dosť, pokým som tam tú prelomenú prehadzovačku znova umiestnil, aby jedným malým kolieskom, ktoré na nej ešte ostalo, smerovala reťaz. Tú som skrátil tak, že som z brzdového lánka spravil slučku pripevnenú o vidlicu, a reťaz išla cez ňu.  
Čuduj sa svete, bicykel bol pojazdný! Škrípal, hučal a praskal, no šiel. Ľudia nechápavo pozerali, ako si to žíham. Po každých 3 otočkách pedálmi reťaz poskočila, no ostala na viackoliečku. Pokým som veľmi nezaberal, celkom to fungovalo. Takto provizórne som sa dostal až domov.  
A kúpil som si novú prehadzovačku."  
 
V Mont Vernone sme prešli cez parkovisko a zastavili pred vstupnou bránou do objektu. Treba platiť. Uberáme sa k pokladnici, kde na naše sklamanie zisťujeme príliš vysokú cenu vstupného. Skúšame kartu ISIC, no nepomáha. Uvažujeme, či sa nám oplatí vysoliť $8 dolárov za každého a prichádzame k záveru, že od tej drevenice, ktorou sú Američania nadšení, hoci nemá ani 300 rokov, nemáme čo veľa očakávať. Sadli sme si teda na lavičku a s chuťou sa pustili do Sandwichov.  
 
Cesta späť prebiehala hladko, len Marek pravidelne zarapkával svojím bicykom a strašil tak okoloidúcich. Jeho holý chrbát pomaly, ale isto červenal. Hore vŕškami, ktoré sme z času na čas križovali, zaostával. Nemohol si prehodiť. Do Washingtonu sme prišli okolo šiestej a pokračovali po C&O Cannal domov. Vďaka teplu, v akom sme šlapali, som bol i ja dosť unavený a Marek riadne opálený. To mu ale zjavne nevadilo v tom, aby sa na tej jeho rapkajúcej haraburde držal vždy pár metrov predo mnou. Mne ho nešlo stoj čo stoj dobehnúť. Nakoniec sa musel môjmu tempu prispôsobiť.  
(Pozn. Marek: podčiarknuté a zhrnuté, síce bol môj bicykel ešte stále funkčný len zázrakom, hasil som si to bežne tridsaťosmičkou, teda dosť rýchlo na to, aby Maťo za mnou nestíhal.)  
 

Úspešný návrat

 
Domov sme prišli šťastlivo. Celí prekvapení, že to Marek na tom bicykli zvládol, spravili sme patričnú fotodokumentáciu.  
Neskôr sme v bicyklovom obchode kúpili novú reťaz a prehadzovačku a dali bicykel do poriadku. Odvtedy ešte neraz poslúžil na ceste do Washingtonu.  
Neprebehol ani týždeň a Marek sa začal zvliekať z kože. Z chrbta si sťahoval celé pláty a zahadzoval ich do koša.