Odchádzame z Ameriky domov

Neporiadok pri balení

Je trinásteho septembra, deň, kedy opúšťame Spojené štáty americké a vydávame sa na spiatočnú cestu do Európy. Raňajkujeme naše posledné wafles s maple sirupom a začíname úmorné balenie. Všetky tie veci a pakšamenty, čo sme v USA získali a nadobudli, musíme napratať do tašiek. Rozdeľujeme sa. Ja nesiem HardDisk a pamäte, Marek berie Fotoaparát a Zip Drive.  
Darčekových predmetov sme sa zväčša úspešne zbavili. Nejaké drobnosti, ktoré ostali, sme nechali u uja. Pribulo nám však dosť veľa vecí nových. Izba je celá zaprataná neporiadkom, ale do poludnia je všetko zbalené.  
 

Konečne slobodný

 
 
Hot Sauce v akcii  

Hot Sauce

Spomíname si na rozlúčkovú večeru, keď Randy odchádzal na služobnú cestu. Bolo to ešte pred naším posledným výletom do Južnej Karolíny. Formálne sme sa mu poďakovali za všetko, čo pre nás vykonal a neformálne sme mu darovali darček - štipľavú omáčku z Bostonu, z ktorej sme predtým starostlivo odlepili pôvodnú etiketu ("Extremly Danger!") a namiesto nej nalepili slovenský štátny znak. Na večeru boli steaky a tak ujo neváhal, omáčku hneď vyskúšať. Otvoril ju, privoňal a bohato si ňou pofŕkal steak. Pozrel som s obavou na Mareka a on na mňa. To bude silná káva! Randy odkrojil kúsok a vložil do úst. Chvíľku prežúval. Trochu zahmkal. Po desiatich sekundách sa dostavil očakávaný účinok. Ujo otvoril doširoka ústa a náruživo vydýchol. Začal prudko dýchať. Pam sa ho ustarostene spýtala, že čo sa deje. To už ujo utekal do kuchyne po studenú vodu. Vrátil sa so zaslzenými očami a rukou sa pokúšal vohnať do úst chladný vzduch. Márne. Nič nepomáhalo. Ujo vzdychal ďalej. Potom bežal s pohárom do chladničky a priniesol si kocky ľadu. Tie opatrne cmúľal v ústach. Steaku sa už viac nedotkol.  
Pamele to nedalo a vyskúšala omáčku tiež. Len na špičku nožíka si trochu natrela a to ochutnala. O desať sekúnd sa náhlila po vodu. Deti si tiež žiadali omáčku oprobovať, ale Pam im to výrazne zakázala.  
 

Bicykel von zo škatule

 

Bicykel v škatuli

 
Bicykle sme zbalili do tvrdých kartónov. K nim sme ešte pribalili orieškové maslo a maple sirup, ktorý u nás na Slovensku len tak ľahko nedostať. Krabice a kufre sme naložili do rodinného vanu a vyštartovali. Na letisko nás vezie Pam, lebo Randy je odcestovaný. Keďže Pam má poobede povinnosti, dostávame sa na letisko pomerne skoro pred odletom lietadla. Ja budem čakať dve hodiny, Marek päť. Neletíme tým istým lietadlom.  
 

Dulles Airport

 
Rozlúčili sme sa s Pam a pobrali sa do letištnej budovy. Ja aj Marek nesieme v jednej ruke veľký kufor a v druhej ešte väčšiu krabicu od bicyklov. Takto to veru nepôjde. Poobzeráme sa naokolo a Marek nachádza vozíky. Nemáme mincu, ale Marek nelení. Silnejšie potiahne a už je jeden vozík z koľajnice uvoľnený. Nakladáme kufre a krabice a veselo pobehujeme po hale. Ani môj, ani Marekov check-in nie je ešte ani len otvorený. Teda čítame všetky vyvesené plagáty, keďže vo vstupnej hale toho veľa niet.  
 
Pri čakaní v rade na check-in sa Marek pustil do reči s jedným starším Grékom. Grék bedákal a hneval sa na politikov, prečo rozdelili Československo a čo z toho teraz spravili.  
 
Po úspešnom checkine vstupujeme do predletovej zóny, kde to už vyzerá zaujímavejšie. Sú tu kadejaké obchodíky a reštaurácie. Pozreli sme sa, kde sa nachádzajú naše Gate, a v pokoji si sadli si do reštaurácie. Prezreli sme si menu, ceny a vytiahli vlastné sedviče. Celkom nám pochutili. Z reštaurácie bolo vidieť na letisko, ako pristávajú a odlietajú lietadlá. Videl som, ako na dráhu pristavili môj airbus. Pozrel som na hodiny a bol čas odísť. Marek ostal sedieť v reštaurácii. Poletí cez Londýn do Prahy. Ja sa dostanem bližšie, cez Zurrich do Viedne.