|
Pred mojou gate už čakali ľudia. O pätnásť minút nás začali vpúšťať dovnútra. Skontrolovali môj boardig pass a vpustili ma do dlhej chodby. Tá mierne klesala a vyústila v malom autobuse. Nuž som si sadol na sedadlo a čakal. Ako sa autobus naplnil, vyštartoval a po letištnej dráhe futašil až k nášmu veľkému bielemu Airbusu. Pristavil sa kolmo na dvere lietadla a vystúpili sme. Sedím znovu skoro úplne vzadu, pri okienku.
Autobus sa párkrát otočil a lietadlo bolo plné. Letuška nás poučila, ako si máme zapnúť bezpečnostné pásy a ako si navliecť záchrannú vestu. Lietadlo sa pohlo a smerovalo na runway. Tak teda odlietame. Končí sa môj tak výborný pobyt v Amerike. Ešte stále sa dotýka lietadlo plochy, ale už zrýchľuje. Krajina sa začína mihať. Už sa zdvihlo predné koleso, a už je vo vzduchu celé lietadlo. Stúpa v oblúku, naberá výšku. Podo mnou poslednýkrát vidím široké diaľnice a spleť rodinných domov v Suburbs. Novú dobrú Ameriku nechávam za sebou, moja perspektíva je Európa.
Najprv podávali nejaké oriešky a pitie, kúsok pred zotmením podali večeru. Potom sme leteli cez noc. Slnko zapadalo za chvostom lietadla a my sme sa stále hlbšie ponárali do tmy. Nebolo oblakov a mohol som tak pozorovať hviezdy. Zaspať sa mi neparilo, pozrel som si film, čo pustili. Vedľa mňa sedel numizmatik, chlapík, ktorý išiel kupovať do Európy staré mince. Veľa reči s nim nebolo.
Noc trvala napodiv krátko, len zopár hodín. Dostali sme nejaké raňajky a potom už leteli nad pevninou. Asi o siedmej sme pristali na letisku v Zurrichu.
Prešiel som pasovou kontrolou a popozeral si obchodíky. Našiel som svoju gate a posadil sa. Ani nie o desať minút nás začali púšťať na palubu lietadla. Tento Airbus bol o poznanie menší, mal iba štyri rady sedadiel, medzi ktorými bola medzera. Ako by som dnes ešte neraňajkoval, tu mi ponúkli ďalšie raňajky. Chrumkavé pečivo s masielkom a lekvárom.
Nad krajinou boli oblaky, a tak som z nej veľa nevidel. Let trval asi hodinu. Nad Schwechatom sme spravili oblúčik a sadli na pristávaciu dráhu.
Dosť trvalo, pokým som našiel svoju batožinu. Ešte viacej mi ale trvalo zháňanie vozíku. Žiaden som nenašiel a žiaden z tých, za ktoré sa platilo sa nedal uvoľniť silnejším zatiahnutím. Nakoniec som musel vytiahnuť doláre, ísť k zmenárni a tak získať päťšiling. Druhé prekvapenie mi prichystala colníčka, ktorá sa ma neprestajne pýtala, čo mám v tej veľkej krabici. Vysvetlil som jej, že bicykel. Potom ma otravovala otázkami, že koľko dní ostanem v Rakúsku. Odpovedal som jej, že s radosťou čo najkratšie. Potom ma už konečne pustila. Vonku ma čakal otec. Kufor a bicykel sme naložili do auta a odfrčali na Slovensko.
|
