Cesta z Rochestra cez New York do Washingtonu DC

John Laco

Ráno sme sa najedli čipsov s mliekom a keďže máme pár hodín ešte čas, ideme s Johnom do obchodu.  
Bol to velikánsky, naozaj velikánsky supermarket s potravinami. Rôzne druhy čipsov, od výmyslu sveta zaberali celú jednu dlhú uličku, boli ich plné regále. Na určitých miestach v obchode ste si mohli zobrať mapku obchodu, aby ste rýchlo našli, čo potrebujete. Veľmi zaujímavé boli obrazovkové terminály rozmiestnené po obchode. Napísali ste názov tovaru, o ktorý máte záujem, a na vykreslenej mapke sa ukázala jeho poloha v rámci obchodu spolu s vyznačenou cestou, ako sa tam najrýchlejšie dostať.  
K dokonalosti tomuto systému chýbalo len monitorovanie zaplnenosti uličiek kupujúcimi, a tým riadený výber najrýchlejšej cesty.  
 
Naspäť v dome sme si zobrali ruksaky. Rozdali sme darčeky, John dostal veľkú fľašu becherovky, ktorej sa veľmi potešil. On nám na oplátku dal darček pre otca, fľašu akéhosi fajného špiritusu. Dodal, že ak je otec správny Laco, tak za deň už bude prázdna.  
 
Je krátko pred poludním, lietadlo nám letí 1:10pm, je čas na odchod. Rozlúčili sa s Johnovou ženou Dorothy a ideme na rochesterské letisko. Pred vchodom do budovy sa rozlúčime aj s Johnom. Na rozlúčku si nás chce ešte odfotiť, tak sa postavíme vedľa seba a čakáme. Sme trochu unavení a očakáva nás dnes dlhá cesta až do Randyho domu. K tomu všetkému nám starosti robí ešte doprava z letiska na vlakovú stanicu. Takže nám príliš do smiechu nie je. Po anglicky hovoriaci John to však vyriešil originálne. Úsmev na našich tvárach zrazu vyvolala jeho nečakaná hláška: "AKO TI STOJÍ?"  
 

Pred odchodom, na letisku v Rochestri

 
Prešli sme kontrolou a boli v budove letiska. Do odletu trochu času ešte máme, tak sme pochodili obchodíky a potom sedeli na sedadlách s výhľadom na letisko, čo sa ukázalo ako obzvlášť smiešne.  
Smiešny nebol pohľad na lietadlá vonku, ale naopak, na cestujúcich, ktorí sedeli za nami, na opačnej strane sedadiel. Bola to väčšia čínska rodinka a neustále niečo švitorili po čínsky.  
Potom si jedna mladá Číňanka, ktorá sedela blízko nás, vytiahla notesík a pero a začala si niečo čmárať. To ma už zaujalo, tak som sa na to pozrel bližšie. Veď ona tam písala normálne čínske znaky! Jéééj, to ma fakt zaujalo. Myslel som, že to patrí histórii a majú to viac menej pre okrasu v Číne, no asi som sa mýlil. Prinajmenšom táto to brala vážne a svoje štvorčeky kahobakoidné si čmarigala po svojom papieriku aj so všelijakými kvačkami a čiaročkami a mriežkami. To veru človek len tak často nevidí.  
 
Let do mesta New York, na letisko Newark, bol pokojný. Znovu sme leteli takým malým lietadielkom, ako sme aj prišli. Tentoraz sme leteli cez deň a žiadna búrka sa nekonala. Aj pasažierov bolo pomenej - menej než desať ludí!  
Mali sme teraz takú divnú veselú náladu, všetko nám pripadalo smiešne. Takáto nálada sa z času načas prihodí, netrvá dlho, no všetko je zrazu na chvíľu smiešne. Napadlo ma, že ešte sme sa vlastne nikdy nepokúšali a nešťuchali v lietadle. To bolo treba hneď napraviť :-)  
 
Aj tentoraz nás ponúkali milé letušky džúsom a burskými orieškami. Potom prišla letuška znova, tentoraz držala misku s cukríkmi. Nechceli sme vyzerať nenažrane, tak sme odmietli. No asi sme tak nevyzerali, tak sa nás opýtala: "Are you sure?", a znova nás ponúkla (čo sa tak často v Amerike nestáva). Pozrel som na Maťa, on pozrel na mňa, a už sme sa načahovali do misky a so smiechom si zobrali každý za hrsť cukríkov. Potom letuška odišla. Rehotavá nálada pokračovala veselo ďalej.  
 
S pristánim na letisku Newark sme už nemuseli čakať toľko, ako keď sme z neho mali vzlietnuť. Vystúpili sme na letisko a prešli do budovy. Tou sme prešli a ocitli sa vonku.  
Teraz sa treba dostať na vlakovú stanicu v meste Newark, ktorá je trochu vzdialená od letiska a vlastne ani nevieme kde je. Pán Zentko nám hovoril, že sa bude dať ísť autobusom. Autobusové zástavky sme našli rýchlo. Ako prvý odchádzal jeden autobus, čo pýtal $4 za osobu. To sa nám príliš nepáčilo, tak sme počkali ešte chvíľu, to mal ísť z inej zástavky iný autobus.  
Prišiel a trochu sa líšil od toho prvého. Bol mierne starší a ošarpanejší. Hlavné však bolo, že za osobu sme platili teraz už len $1.  
 
Počas jazdy sme si obzerali mesto Newark a vyzvedali sme sa, kde je vlaková stanica. Tiež sme si všimli, že tento autobus bol z veľkej väčšiny plný černochov. My a pár bielych bolo vpredu a zadná časť bola už kompletne plná černochov. Bolo nám to zaujímavé, ale inak všetko v pohode.  
Dosť nás prekvapilo, keď sa s nami dal do reči vedľa nás sediaci ortodoxný žid. Bol oblečený v čiernom, mal dlhú tmavú bradu, lenonky a čiapočku na hlave. Oslovil nás asi preto, že sa mu nejakým spôsobom podarilo zistiť, alebo predpokladať, že sme zo Slovenska. My sme sa rozprávali po anglicky. Pozdravil nás "dnes je krásny deň" a neskôr vysvitlo, že jeho mama pochádza zo Slovenska, z Kapušian. Prekvapilo nás to a potešilo zároveň.  
To sme už boli pri stanici a vystúpili sme.  
 
Vlakom do Washingtonu DC  
Stanica bola priestranná a bolo v nej dosť ľudí. Nachádzalo sa tu veľa obchodíkov. Vlak nám má ísť až o pol piatej, a to máme niečo vyše hodiny času.  
Na svetelnej tabuli sme našli náš vlak. Na tej tabuli však bol aj iný vlak do Washingtonu, ktorý ide o hodinu skôr. Nuž, keby sme išli naň, ušetrili by sme si hodinu. To by bolo dobré, keďže náš vlak má príchod do Washingtonu až o ôsmej večer (cesta vlakom trvá viac ako tri hodiny).  
V informačnom okienku sme sa uistili, že náš lístok platí aj na skorší vlak. V obchodíku sme si ešte kúpili nejakú poživeň, aby sme počas cesty neumreli hladom.  
 
Kúpili sme nejaké kekse, na pitie si Matúš kúpil Coca-Colu a ja som sa mu smial, keďže osviežujúci nápoj V8+ som kúpil omnoho lacnejšie. Plechovka síce nevyzerá veľmi nápadito, ale veď to nie je dôležité.  
 
Vlak sa pristavil načas a my sme nastúpili. Interiér nás dosť prekvapil. Tento vlak sa od vnútra omnoho viac podobal na lietadlo ako na vlak. Sedadlá mali látkové poťahy a opierky na hlavy, boli dve vedľa seba na každej strane uličky. Z protiľahlého sedadla sa vysúval umelý stolík na pohár a jedlo tak, ako v každom lietadle. Na protiľahlom sedadle bol evakuačný plán lietadla, húps, teda nášho vlaku.  
Vlak sa dal do pohybu a šlo mu to naozaj rýchlo. Frčali sme jedna radosť smerom na juh. Vlak sa po koľajniciach pohyboval dosť ticho, nepociťovali sme žiadne kymásanie, alebo natriasanie.  
Vlak bol klimatizovaný a okná sa otvoriť nedali. Jedine v prípade havárie, čo sme však nezažili.  
Zažil som však inú pohromu, niečo neočakávané a rozčuľujúce. Obsah mojej plechovky sa nedal piť! Malo to zeleno-oranžovú farbu a páchlo to paradajkovo-kalerábovytým smradom. Bol som veľmi smädný, no ani so zapchatým nosom som nemohol prekonať odpor voči tejto gebuzine najvyššieho kalibru!  
 
Dostali sme sa do Pennsylvanie a prechádzali jej hlavným mestom Philadelphia. Mesto vyzeralo spočiatku veľmi pekne, veľa parkov, rieka, pekné budovy. No šli sme aj škaredšími štvrťami mesta, ktoré sme z okna so záujmom pozorovali. Videli sme povedľa trate ošarpané tehlové domy s vybitými oknami, pred vchodom sediacich polooblečených obyvateľov čiernej pleti zhlúknutých do kôpok, z ktorých niektoré mali pri sebe veľké rádio, alebo kazetový magnetofón. Ich deti sa hrali na kope odpadu, pestré veci boli rozvešané po šnúrach.  
Vo veľa ohľadoch nám toto tu pripomenulo našich cigáňov. Videli sme odvrátenú časť Spojených Štátov.  
 
Vlak sa však nezastavoval a rýchlo sme napredovali. Striedali sa polia a lesy, roviny s pahorkatinami. Premýšľajúc o úvodnej scéne z filmu Unbreakeable, pokojne sedíme na sedadlách. Občas sa nám naskytlo veľmi pekné prírodné scenário aj vtedy, keď sme vstupovali do štátu Delaware. Šli sme nádhernou obrovskou zátokou s výhľadom na oceán. Pravdepodobne sme šli po hrádzi vyčnievajúcej z vody, no tú sme nevideli. Po oboch stranách vlaku bola voda, neboli sme vysoko nad ňou. Z našej strany vlaku, po ľavej strane sa mohutná zátoka rozširovala a strácala v mori. Slnko sa trblietalo vo vlnkách. Vyzeralo to úchvatne.  
 
Aj v Marylande sme videli niečo podobného. Mapa hovorí, že išlo o Chesapeake Bay. Prechádzame okolo Baltimoru a pred siedmou, po vyše troch hodinách vysadáme vo Washingtone DC na Union Station.  
 
Washington DC  
Stanica nám je už známa z cesty z Massachusetts, takže sa tu už vyznáme. Zamierime rovno do metra a vysadáme unavení v Bethesde.  
Odtiaľto voláme Randymu.  
Onedlho prišiel po nás, nasadli sme do auta a počas cesty do River Falls rozprávame, čo sme zažili počas posledných dní.  
 
Náš výlet v New Yorku sa skončil. Spoznali sme úžasné mesto New York City a v štáte New York navštívili viacerých našich vzdialených príbuzných, o ktorých sme dovtedy vedeli zväčša len z počutia a zo starých fotografií. Očarili nás Niagarské vodopády a sme radi, že sme spoznali kus sveta.  
 
 
Naše prázdniny v USA sa chýlia pomaly ku koncu. Dva nasledujúce dni sme u Randyho, a už 3. septembra ideme na ďalší, posledný výlet - na týždeň navštíviť jeho otca do Južnej Karolíny.