Návšteva mesta Rochester

Rochester je mestom s nesmierne bohatou históriou na spoločenské, ale najmä technické udalosti. Medzi najvýznamnejšie z nich patrí založenie firmy Kodak Inc. Georgom Eastmanom v roku 1880.  
V súčasnosti je výroba a vývoj špičkových technológií srdcom ekonomiky mesta.  
 
Mesto leží v ústí rieky Genesee, ktorá sa vlieva do jazera Ontário. Na jej toku mestom prekonáva tri vodopády: horné, stredné a dolné. S Johnom sme si prezreli dva z nich a fabriku Kodak, v ktorej pracoval dlhé roky, pokým nešiel do dôchodku. Nevynechali sme ani Rochesterskú zoologickú záhradu.  
 

Rochester

Vodpády  
Auto sme odstavili neďaleko stredných vodopádov, ktoré sa nachádzali skoro v centre mesta. Prešli sme popri budove starého mlynu, ktorý kedysi vyžíval silu rieky a vodopádu na poháňanie mlynských kolies. Vyšli sme na mostík pre peších, ktorý sa klenul nad riekou. Z neho bol výhľad na vodopády najlepší.  
Videli sme, ako sa rieka na hrane láme a jej mútna voda padá kolmo dole tam, kde sa stráca v hučiacom bielom oblaku vodnej triešte.  
Za vodopádom sa výšili budovy centra mesta.  
 
Druhý a posledný vodopád, ktorý sme si prezreli, bol na nižšom toku rieky, mimo centra, ale stále v meste Rochester. Auto zaparkoval John pri malom parčíku. No skôr ako sme sa vzdialili k vodopádom, si Marek všimol, že je na aute otvorené predné okienko a povedal to Johnovi. Ten mu odvetil, že je to v poriadku, že on chce, aby to auto ukradli, lebo sa mu to vyplatí...  
Tento vodopád nebol už taký atraktívny ako predošlý. Rieka tiekla v hlbšom kaňone a hnedé ílovité steny ničím nelákali. Chodníky, ktorými sme k rieke zbehli, boli špinavé, nepozametané a z bokov zarastané tŕstím - to prostredie mi pripomenulo naše Slovensko.  
 
Kodak INC.  
Vrátili sme sa k parčíku, kde nás stále čakalo auto. Naša nasledujúca zastávka bola fabrika Kodak, kde John pracovával. Zaparkovali sme na firemnom parkovisku, prešli cez cestu a vstúpili do budovy, kde sa nachádzal Kodak.shop - niečo ako podniková predajňa firmy.  
Boli tu rôzne výrobky firmy: fotoaparáty, taštičky, ale najmä filmy.  
Od tých, ako ich poznáme z obchodov až po profesionálne, ktoré boli uložené v špeciálnej chladenej vitríne skoro ako pizza v potravinách. My sme si kúpili viacero filmov 400-stoviek za cenu okolo necelých $2. Sme náramne zvedaví, ako si s nimi poradia naše umelohmotové hračky, ktoré o nastavovaní citlivosti môžu len snívať.  
 
John nám porozprával, že Kodak je najväčším zamestnávateľom v meste a blízkom okolí a že jeho fabriky sa rozprestierajú na mnoho tisícich metrov štvorcových, ba niektoré z nich sú roztrúsené aj po meste.  
Viacero budov sme si prešli a John nám pritom vysvetľoval, čo na čo slúži a kde pracoval.  
 
Rybačka  
John mal vo svojom neskoršom živote veľa voľného času. Na dôchodok išiel predčasne, lebo Kodak mu v rámci programu znižovnia počtu zamestnancov ponúkol po dobu odchodu do dôchodku odstupný plat v plnej výške a tiež slušnú penziu. John neodmietol, a tak sa od päťdesiatky mohol venovať len svojím záľubám, medzi ktoré patrilo najmä rybárčenie. Do svojho auta naložil výstroj a zobral nás k jazeru Ontario - na miesto, kde sa do veľkého jazera vlieva malý potôčik.  
 
Na naše počudovanie sa aj pri tomto mieste nachádzalo parkovisko. Stačilo zaparkovať, prejsť pár krokov a už ste boli pri vode. John nás vyzval, nech skúsime, aká je voda v potoku. Zbehli sme k brehu a opatrne ponorili ruku do priezračnej vody.  
Ej! To čo je? Začudovali sme sa a pozreli na seba. Voda v potoku bola nápadne teplá. Spýtali sme sa Johna, že ako je to možné. On len ukázal na elektráreň, ktorej komín sa týčil len tristo metrov od nás. "Používajú ju na chladenie", vysvetlil.  
Neskôr dodal, že ochranárom sa to nepáčilo, a tak teraz musia vodu, pred tým, ako ju vypustia do potoku, ochladzovať. Tiež spomenul, že v zime potok nikdy nezamŕza a keď chodí chytať ryby a je mu zima, oblečie si rybárske čižmy a až po pás vlezie do teplej vody. Tak potom čaká na úlovok.  
 
Lake Ontario  
Prešli sme k brehu jazera Ontario, do ktorého ústil spomenutý potok. Jeho ani nie dvojmetrová piesková pláž bola zarastená vegetáciou a pokrytá vyplavenými drevami a konármi vybielenými časom a vetrom. Pod nohami nám škvŕkali praskajúce ulity mušieľ a sem tam sme naďabili na vyhasnuté ohnisko nejakého rybára. Nachádzalo sa tu aj veľa rôzneho sajrajtu.  
Pohľad na obrovské jazero bol skutočný zážitok. V nedohľadne, na druhom konci, sa nachádza už Kanada. Cítili sme sa skoro ako na brehu mora. Do vôd tohto jazera sa vo Verneovkách ponáral Roburov obojživelný stroj.  
 
Rochester ZOO  
Ku koncu návštevy v Rochestri nás John zobral do miestnej zoologickej záhrady, v ktorej sme uvideli samé zaujímavé zviera.  
Oproti záhradám v Bratislave alebo v Prahe bola táto menšia, ale zato kompaktná a nikde neboli hluché priestory. Klietky, alebo skôr priestory, vyhradené pre zvieratá prechádzali plynulo z jednej do druhej, a tak ste mali dojem, akoby ste sa prechádzali lesom, či inou krajinou.  
Pri zvieratách, kde klietka nevyhnutne nemusela byť, ani nebola. Tak ste napríklad mohli po nízkom mostíku behať ponad umelý potôčik, v ktorom sa preháňali krysy či dajaké iné chlpaté zvieratká.  
Zaujímavá bola prehliadka tuleňov, pri ktorých ste po schodíkoch mohli zbehnúť do podzemia a tam cez veľké sklo pozorovať, ako plávajú. Keď ste na inom mieste vybehli von, mohli ste sa pokochať pohľadom na ľadové medvede, ktoré sme my, žiaľ, nevideli. Zahliadli sme len veľkú roztápajúcu sa kocku ľadu. Z nás sa lialo tiež. Bola statná horúčava.  
Postupne sme prebehli celú ZOO. Okrem iného sme ešte videli veľkých slonov, pripútaných hrubými reťazami k betónovej podlahe. Tieto sa páčili aj Johnovi. Svojim jednorázovým foťákom Kodak cvakal panoramatické zábery.  
Ku koncu sme sa zastavili v gift shope.  
 
Lory  
Lory je Johnova dcéra, ktorú sme cestou išli pozrieť. Je už vydatá za jedného veľmi širokého právnika a má dve malé deti. Býva v novej zástavbe rodinných domov a okrem iného mala v garáži monocykel.  
Nedalo nám nevyskúšať ten div a hovorili sme si, že jazdiť na ňom by nemal byť žiaden problém. V televízore to predsa vyzerá vždy tak jednoducho. A naozaj. Bolo to presne naopak. Aj za pomoci paličiek, ktoré suplovali pomocné kolieska neprešiel na tom stroji nikto z nás viac ako jeden meter. Potom vždy padol a div sa nedolámal.  
O to viac nás prekvapilo, keď naň vysadla Lory, trochu tučnejšia, a začala sa premávať okolo nás.  
Vraj svojho času bola v monocyklovaní veľmi zdatná.  
 

Na návšteve u Lory, sprava: John, Marek, Matúš a Lory

 
V obývačke našej pozornosti neušiel širokouhlý televízor, ktorý vyzeral akosi staro. Lory nás oboznámila, že to nie je recesný dnešný výrobok, ale skutočný, desaťročný širokouhlý televízor s plochou obrazovkou. Vtedy musel stáť veľa.  
Ďalšia vec, ktorá neušla našej pozornosti, bol počítač napojený na internet...  
 
K Johnovi nás zviezla Lory svojím autom. Bolo to typické SUV - esjúví - sport utility vehicle. Tieto autá sú teraz v USA obľúbené a ich popularita rastie. Prakticky všetky automobilky ponúkajú tento typ vozidiel. No, o čo vlastne ide? SUV sú silnejšie autá, džípového tvaru, skoro terénne. No terénne nie sú. Majú veľké kolesá, takže karoséria je o dosť vyššie položená ako v normálnych autách. Vraj sú bezpečnejšie.  
 
Laco's Book  
John nám ukázal "podfuck", na ktorý naletel. Bola to kniha z veľmi lákavým názvom: "The International Book of Lacos", ktorú si John so záujmom objednal.  
Až potom vysvitlo, že 95% z tejto bohato ilustrovanej publikácie je čisté a všeobecné bľabotanie o etymológii a len na konci knihy bolo na pár stranách niečo o Lacovcoch. Bol to zoznam mien a adries vypísaný z oficiálnych databáz v Amerike a Západoeurópskych krajinách. O Lacovcoch zo Slovenska vôbec nič!  
Malými písmenami bolo dole napísané, že údaje z východoeurópskych krajín a niektorých ďalších krajín chýbajú, lebo sa nedostali k príslušným materiálom. No ďakujem pekne!  
 
Povečer sme šli autom do rekreačnej oblasti pri brehu Ontária. Pozreli sme prístav. Od jazera k nemu vedie taký zaujímavý kanál. Majú to tu pekne spravené. Sú tu zakotvené väčšinou športové plavidlá. Keď kanálom prechádzala veľká turistická loď, všetky sa rozhúpali.  
Začína sa stmievať. Prechádzame sa po pár sto metrov dlhom drvenom móle, ktoré sa končí pri akomsi majáku. Johnova manželka má trochu problémy s kolenami, takže sa pohybujeme pomalšie. Večer sa vraciame do domu.  
Pozeráme s Johnom televíziu a on nám hovorí ďalší vtip o alkohole a ženách: "One drink - nobody feels it. Two drinks - everybody feels it!" (Ženská má prvý pohárik, nikto nič necíti, druhý, každý si užije.)  
 
Hlavná časť pobytu u Johna sa skončila. Odvezie nás k Judy, kde strávime zopár ďalších napínavých dní. Judy nás potom vráti k Johnovi, ktorý nás ráno hodí na Rochesterské letisko.