Návšteva tety Veroniky, Emila a príchod k Judy

Cieľom našej nasledujúcej cesty v štáte New York je návšteva našich príbuzných Veroniky Laco, Emila Laco a Judy zaslobodna Laco. Keďže nemôžme u každého z nich stráviť dlhšiu dobu, stretneme sa s nimi na párty u Emila. Potom ostaneme na pár dní u Judy.  
Nuž, ale poďme na to pekne po poriadku.  
 
Ráno sme s Johnom sadli do hranatého červeného auta jeho ženy, ktoré bolo znútra potiahnuté chlpatým červeným plyšom.  
 
Teta Veronika  
Po dlhšom čase jazdy sme prišli na západný okraj štátu New York, do mesta Lackawana, pod Buffalom, kde býva "teta" Veronika - Johnova sestra.  
Keď sme boli malí, tak nám raz za čas, tak ako aj ostatnej rodine, posielala túžobne očakávané balíky, väčšinou s oblečením, žuvačkami a hračkami. Preto sme ju mali veľmi radi. Hračky od tety Veroniky z Ameriky tvorili značnú časť nášho hračkového inventáru z detských čias. Oblečenie od nej nosíme dokonca doteraz.  
 
Teta Veronika bývala sama vo veľmi malom apartmáne v jednej bytovke v takej špinavšej štvrti. Tri miestnosti, v ktorých žila, mala celkom zapratané všakovakými svätými obrázkami, krížikmi a soškami panny Márie. Je totiž veľmi zbožná.  
 
Zobrala nás (spolu s Johnom, jej bratom) na prehliadku kostola "Our Lady of Victory", ktorý v roku 1926 vysvätil pápež Pius XI za baziliku. Jej výstavba je spojená s menom pátra Nelson H. Barkera, vďaka ktorého dobročinným aktivitám získala Lackawana prívlastok "The City of Charity".  
V suteréne baziliky, v Gift Shope, predávali partičoke (ruženec, modlitebnú pomôcku) s nálepkou "Made in Czechoslovakia". Poteší.  
 
Zastavili sme sa aj na cintoríne, kde sme s Marekom chvíľku civeli na náhrobný kameň s nápisom "LACO" (naše priezvisko!). No zistili sme, že patril otcovi a mame Veroniky a Johna, ktorí prišli zo Slovenska. Náhrobný kameň bola len malá mramorová doštička uložená v zemi, v tráve.  
 
Emil Laco  

Emil so ženou

Z Lackawany sme pokračovali kúsok po diaľnici a potom do miernych kopcov až na jeden vŕšok hore k Emilovi, ďalšiemu príbuznému. Zvítali sme sa a podali si ruky. Bol už starý, pomenší, na hlave mal plešinu a pohyboval sa len pomaly. Je nášho prapradeda bratov vnuk. Ukázal nám svoj pozemok.  
 
Emilov pozemok pre nás nesmierne zaujímavý. Hlavnými dominantami Emilovho pozemku boli: podzemný zdroj zemného plynu, veterná veža a umelý rybník, ktorý dal Emil vyhĺbiť, a ktorý sa naplnil prameňom. Zemný plyn využíval na vykurovanie svojho domu a zbytok predával. Potom nám ukázal jeho "barn" - stodolu, v ktorej mal malý traktor a pár iných malých poľnohospodárskych mechanizmov. Pre potešenie si ide z času na čas na pole poorať či pokosiť trávu.  
Ako nám všetko ukazoval, rozprával k nám po slovensky. Snažil sa a išlo mu to pomaly, ale celkom dobre - lepšie ako Johnovi.  
 
Niekedy medzi tým, ako nám Emil ukazoval pozemok, prišla Judy aj s manželom. Je Tomova (Randyho otca) sestra a strávime u nej najbližšie štyri dni. Zoznámili sme sa a potom sa spoločne presunuli do miestnosti, kde boli už boli prichystané stoly pre malú párty.  
 
Pri stoloch sa zišla početná americká rodina Slovákov, ktorá sa obyčajne až tak často nestretáva. K tomu sme tam boli aj my, zástupcovia ich európskych predkov. Porozprávali sme sa o tom, ako sa majú a ako sa im darí a ako sa darí nám a našej rodine doma sa Slovensku.  
 
Nevedeli napríklad pochopiť, ako je to možné, že na Slovensku je o každého rovnako zdravotne postarané.  
Pri rozoberaní ekonomickej situácie som prepočítal priemernú mesačnú mzdu v národnom hospodárstve na doláre. Keď to počuli, stíchli, a pozerali na nás asi tak, ako my pozeráme na Somálcov, ktorí žijú z piatich korún mesačne.  
 
Po skončení párty sme sa rozlúčili s Emilom a jeho ženou, Johnom a Veronikou a pobrali sa v aute s Judy spolu s jej manželom do ich rezidencie v meste Hamburg - pár kilometrov južne od Bufalla.  
 
U Judy a Richarda  

Judy a Richard

Judy a Dick bývali na okraji mestečka s názvom Hamburg, v staršom dome s pivnicou a poschodím. Poschodie prenajímali nejakej nájomníčke, ktorá rada pestovala a chovala mačky. Bližšie sme sa s ňou nezoznámili.  
Nás ubytovali v pivnici, ktorá bola zriadená práve pre pobyt hostí. Rozprestierala sa pod celým domom a jej dlážka bola pokrytá zväčša linoleom. Pod širokou posteľou, na ktorej sme spali bol koberec. V skutku nám v tej pivnici nič nechýbalo. Bol tam aj televízor, kúpeľňa, záchod, pinpongový stôl a biliard.  
 
Neváhali sme ani sekundu, schytili tága a hrali o 106. Biliardový stôl bol kvalitný, jeho masívna doska bola očividne vyrobená z bezchybnej bridlice a látka bola na naše potešenie napnutá správne. Mantinely pružili v zásade podľa očakávania a podobne ani gule neniesli známky nevkusnej krčmovej hry. Nič nebránilo profesionálnej partičke v našom podaní. (Mám vás pred očami: Tom Cruise a Paul Newman.)  
 
Keď nás biliard na chvíľu omrzel, presunuli sme sa k pingpongovému stolu. Zahrali sme zopár setov a víťazstvá značili posúvaním drevených koliesok zavesených na drôte na strope pivnice. Hrali sme pomerne vyrovnane.  
 
Pred spaním sme ešte niekoľkokrát vymenili pingpongovú raketu za tágo, a tak sme sa do postele dostali dosť neskoro.  
 
Ráno vstávame na zaujímavú prehliadku unikátneho prírodného diela - na prehliadku svetoznámych Niagarských vodopádov.