Príchod z NYC do Rochestra k Johnovi

New York City  
Je neskoré popoludnie a čas nás súri. Pri pozeraní zaujímavých lokalít v Manhattane letí čas ako voda. Je krásne letné počasie, prechádzame sa životom pulzujúcim veľkomestom.  
Posledná vec, ktorú si ešte chceme stihnúť pozrieť, je Washington Square.  
Tu sa začína 5. Avenue, široká a hlavne dlhá ulica vedúca až na úplný sever mesta. Tadiaľto sme sa rezkým krokom vybrali smerom na Penn Station, kde nám o necelú hodinu ide vlak do New Jersey, odkiaľ cestujeme na letisko. Lietadlo do Rochestra, kde nás bude čakať John, odlieta krátko po siedmej.  
Chôdzu ešte viac zrýchľujeme a nepokojne pozeráme na hodinky. Cesta je dosť ďaleká, od 8. ulice až po 33. ulicu, čo je nie menej ako 3 kilometre. Rozhodli sme sa ísť pešo a nie metrom kvôli tomu, aby sme nemuseli kupovať dva dolárové tokeny, nemuseli sa motať, hľadať metro a čakať na metro a v neposlednom rade sme nechceli naše posledné chvíle v tomto meste stráviť v tmavom podzemí.  
 
Minúty plynuli a rýchla chôdza sa pozvoľna menila na pomalý beh. Najviac nás spomaľovali prechody cez priečne ulice, kde sme často museli čakať na zelenú. Idúc po ľavom chodníku, míňajúc obchody a stánky obchádzame ľudí. Stretli sme pár Slovákov, mladých chalanov.  

Pavol Zentko

Pár blokov pred nami sa už týčila Empire State Building. Odbočili sme a ďalej pokračovali po Broadway, aby sme si skrátili cestu na vlakovú stanicu.  
S New Yorkom sme sa rozlúčili poobednajším joggingom. Na stanicu sme prišli včas a stihli určený vlak do New Jersey.  
Na stanici v New Jersey sme sa stretli s pánom Zentkom, v aute mal už pripravené naše batohy, aby sme rovno frčali na letisko. Počas cesty rozprávame, kadiaľ sme dnes putovali a ako sa nám vodilo.  
Po rozlúčke vstupujeme do budovy letiska Newark.  
 
Malým lietadlom do Rochestra  
Na letisko sme prišli akurát včas, trocha sme pobehali okolo a okolo trištvrte na sedem sa začal boarding time. (Na týchto miestach sa začínal film Dogma.) Po skontrolovaní leteniek vystupujeme na letisko a pešo pokračujeme k nášmu lietadielku SAAB 340. Je vrtuľové a skutočne dosť malé. Vnútri úzkeho trupu je sotva desať radov sedadiel usporiadaných po troch. Viacero miest ostalo voľných. Dvere sa zavreli a letuška sa dala do práce.  
Oboznamovala pasažierov o bezpečnostných pásoch a podobných veciach, málokto ju však pozorne vnímal.  
 
Vrtule sa nakopli, rozhučali a my sme sa pohli vpred. Po krátkom presunutí sa po dráhe sme však zastali. Nastalo dlhé čakanie.  
Je pochopiteľné, že internacionálne lety majú väčšiu prioritu pri vzlietavaní a pristávaní, no že naša priorita je taká nízka, to som veru nevedel. Pomaly sa začalo stmievať, lietadlá si okolo nás frčia hore dole a my len čakáme na zemi. Po polhodine už prestalo byť pozorovanie ostatných lietadiel zaujímavé a netešil nás ani fakt, že v Rochestri na nás budú dlho čakať, keďže máme meškanie.  
Náš čas nastal až pred ôsmou, teda hodina je v čudu. Lietadielko sa rozvrčalo, rozbehlo a vznieslo do povetria. Cez okienko v prítmí hľadáme vzdialený Manhattan.  
Atmosféra tu vnútri bola skoro rodinná. Nebolo nás viac ako 25 ľudí, teda omnoho menej, ako v ktoromkoľvek autobuse bratislavskej hromadnej dopravy. S tým rozdielom, že cestu v lietadle bola omnoho pokojnejšia, žiadne zátačky a jamy na ceste, len sme si tak leteli vzduchom. Cesta má trvať hodinu a pol, do Rochestra je vzdušná vzdialenosť skoro 400 km.  
 
Pokojný večerný let narušila búrka. Obloha sa zatiahla, z okienok bolo vidieť len tmavé chmáry preháňajúce sa okolo nás. Vyzeralo to dosť nepríjemne. Nepríjemnosť sa ešte začala stupňovať po tom, ako sme spozorovali blesky.  
Po čase sme z tmavých oblakov vyšli. Pod nami sa rozprestierala rovinatá krajina trblietajúca sa svetielkami. Bolo vidieť ako búrku obchádzame. V diaľke na oblohe, napravo od nás, sme pozorovali tmavú hrču oblakov, ktorú sporadicky osvetľovali blesky z nej vychádzajúce.  
 
Onedlho sme sa priblížili k Rochestru, spozorujeme letisko. Pristávame v daždi.  
Po vystúpení z lietadla vidím, ako pracovníci z letiska vykladajú batožinu z batožinového priestoru lietadla. Prizriem sa lepšie a v rukách majú môj batoh. Chcem si ho hneď prevziať, no nedovolia mi to, vraj až pri batožinovom kolotoči, vnútri v letisku.  
Je niečo po pol desiatej večer, je tma, prší a my vchádzame do budovy letiska. Tu sa musíme stretnúť s Johnom Lacom, človekom, ktorého my s bratom veľmi nepoznáme, ani nevieme presne ako vyzerá. Párkrát bol na Slovensku na návšteve, no to sme boli ešte malí.  
(Pokračujem v písaní práve po zhliadnutí filmu The Enemy of the State. Wow, to sa mi teraz ešte len bude písať! :-)  
 
 
Stretnutie s Johnom  
Nájsť Johna medzi davom nedočkavých ľudí, čakajúcich na meškajúcich príletiacich nebol vôbec problém. Nad hlavou držal veľký lesklý papier, na ktorom bolo fixkami zreteľne napísané veľkými písmenami "LACO".  
Podali sme si ruky a zamierili na parkovisko. Nasadáme do dosť starého auta, zvnútra celého tmavočerveného. Nocou sa blížime k jeho domu.  
 
John Laco má okolo sedemdesiat rokov. Otec nášho otca bol jeho bratranec. John sa narodil už v Amerike, krátko po prisťahovaní sa jeho rodičov zo Slovenska. Jeho sestra, teta Veronika, sem prišla ako malé dieťa. Tetu Veroniku poznáme omnoho lepšie, tá bola na Slovensku viacerokrát a často nám posielala rôzne balíky. Býva tiež v štáte New York, ale pri Buffale. Navštíviť ju pôjdeme o pár dní.  
Johna naproti tomu vidíme naživo po prvýkrát. No dosť sme o ňom počuli z rozprávania nášho otca, ktorý tieto veci lepšie pozná a aj si s Johnom dosť dopisoval.  
John je o dosť vyšší od nás, teda stále poriadny chlap. Vlasov mal už pomenej a trochu šedivých, no inak sme jeho vyšší vek nepociťovali. Po slovensky už nevedel skoro vôbec, hovorili sme vždy len angličtinou. Sporadicky však použil svojrázne hlasné a zvučné, niekedy írečité, slovenské frázy, na ktorých sme sa museli smiať.  
John nebol žiadny intelektuálny typ, ktorý by stále napr. čítal noviny, alebo tak. Bol svojrázny chlap, so zmyslom pre humor, Občas akosi smutný, že už asi nie je veľmi mladý alebo tak. Hm. No, opisovanie ľudí mi moc nejde. John nosieval šiltovky, ktorých mal veľkú zbierku, okrem toho napríklad často, teda často vôbec nie, ale častejšie ako ktokoľvek koho sme stretli doteraz, spomínal ženy, napríklad vtipy a podobne. Tiež dodávam, že je vášnivý rybár.  
Keď bol malý, priniesol si domov pušku. Jeho nábožná mama mu ju ale vo svojom dome nebola ochotná trpieť. John bol však neoblomný - za svoju izbu so zavesenou puškou na stene bol pripravený platiť si nájomné...  
Inokedy zas v policajnom múzeu spoznal svoj vystavený luk. Keď policajt ostatným vysvetľoval, že tento luk narobil veľa škody, John veréjne protestoval, že to nie je pravda.  
 

John Laco

Prišli sme k jeho domu. Zvítali sme sa s jeho ženou útleho vzrastu. Zbežne sme si pozreli dom, ubytovali sme sa, najedli sa ("DOBRÚ CHUŤ", dôrazne a starostlivo zahučal John), pozerali sme nejaký spravodajský kanál a potom šli spať.  
Počas nasledujúcich dní máme v pláne si pozrieť Rochester, potom pôjdeme na pár dní do Buffala, kde budeme bývať u inej rodiny.  
 
Ráno sme si Johnov dom a okolie pozreli lepšie. Dom je prízemný a relatívne malý. Je postavaný v domovej štvrti, ktorá bola rovná, žiadne kopčeky ako u Randyho, dlhé ulice boli pospájané do pravých uhlov, samostatné malé domčeky tu boli viac na sebe.  
Doteraz sme mali o Amerike mierne deformovaný obraz. Bývali sme u Randycho v Marylande, u Dicka v Massachusetts, všetko v bohatších oblastiach a v lepších domoch ako je americký priemer. Teraz u Johna sme priemer spoznali, toto bola taká normálna oblasť.  
 
So záujmom sme si pozerali suterén domu. Bolo tam kopu všelijakých zaujímavých vecí. Aj napríklad viacero kusov starého, vyše dvadsaťročného fotoaparátu Kodak, z ktorého lezú rovno fotky. Teda liezli. John dlhé roky pracoval vo firme Eastman Kodak Company, ktorá sídli v Rochestri. Skúmal nejakým spektrometrom vhodné suroviny na výrobu filmového materiálu. Povedal nám aj o týchto starých fotoaparátoch. Kodak do nich veľa investoval a potom začal dobre zarábať. No to sa nepáčilo firme Polaroid, ktorá vymyslela fotoaparáty vypľúvajúce fotky (žeby to malo aj nejaký špeciálny názov?) ako prvá a Kodak preto zažalovala. No a ten musel prestať s výrobou a predajom takýchto fotoaparátov.  
Pod domom, v suteréne nám John ukazoval aj iné zaujímavosti. Mňa zaujal detektor kovov v úzkej a dlhej papierovej škatuli. Chytil som ho do rúk, no zlým smerom, škatuľa sa otvorila a jej obsah skĺzol dole k zemi. Keď to John zbadal, nahnevane zrúkol: "POLÁM MI TO!!!".  
Nevedel som, či sa mám teraz pokorne tváriť, alebo začať smiať. Tento spontánny výrok americky hovoriaceho starého muža rozosmial aj Matúša.  
 
Za domom z vnútornej strany sa nachádzal strom, pod ním trávnik a vedľa malá zeleninová záhradka. Aj v tejto oblasti Štátov sa vyskytovalo veľa veveričiek. Ich chvostíky sme našli zavesené na strome. Vysvitlo, že John ich kántri vzduchovkou a na výstrahu vešia tie chvostíky.  
 
 
Na druhý deň si pozrieme vzdialenejšie okolie a mesto Rochester.