6.7.2002 22:30 - Marek Laco
|
|
|
No, tak uz niekolko dni dlhujem tejto stranke opis vystupu na moju prvu styritisicovku. Pre vysvetlenie na uvod, kopce sa tu v Colorade rozlisuju na tie, ktore maju aspon 14000 feetov a tie ktore nemaju. Tych Colorado’s Fourteeners je spolu 54, a Janka s Martinom maju svoj ciel, zdolat aspon tretinu pocas svojho pobytu tu. Predtym absolvovali dva neuspesne vystupy, tie si naplanovali na jesen a pocasie a unava ich donutili vzdat to.
Piatok, asi 23.00 MT (mountain time) – pozerame aka ma byt predpoved pocasia, po kabli sa do nasho TV dostavaju najnovsie a najpresnejsie informacie o poveternostnej situacii: sobota, nedela – dazd. Dokonca chybala hodnota pravdepodobnosti zrazok – takze asi 100%. V Colorade dva dni dazd za sebou?! Tak to je nejaka hlupost, to som tu este nevidel, teda co ja, ale ani ostatnym sa to nezdalo, to bude nejaky extrem… Sobota (06-Jul-2002) asi 5.00 am MT. No vstavat treba, aj ked ako posledny z nasho osadenstva. Vyjdem si na balkon, vidim kdesi v dialke blesky. Hm, tak to vyzera paradne… Martin nas este ukludnuje, ze nas to obchadza z vychodu. Janka si prestava byt ista, ci to ma vobec zmysel. Ja som bol nazoru, ze ked uz sa nam podarilo vstat, tak urcite podme. Este som pohladal teplaky, ale nenasiel som ich. Hm, ved ked mam slapat v dazdi, tak mi aj tak velmi nepomozu, tak aspon skontrolujem, ci mam urcite pribaleny prsiplast – zda sa ze ho bude treba – vonku zacalo liat. O stvrt na sest zavolal Mirek. Ten bol stvrty do partie v dnesnej vyprave. Je to Martinov kolega, ktory robi tiez na uniiverzite v labaku, je z Moravy a rad sa k nam pridal. Prijemne nas prekvapil, lebo jeho ten dazd vobec neodradil… Len sa uistoval ci ideme. Ideme – o 5.30 opustame Hale Parkway, na pumpe dotankujeme, zastavime sa pre Mirka, a vyrazame na zapad. Cez Idahoo Springs (Where the gold rush started… znie billboard pri ceste) a este kusok dalej – asi 60 mil. Zisli sme z interstate 70 a podla opisu stiahnuteho z internetu uz to malo byt asi len 3 mile cestou cez lesik. |
|||||
|
Hm, ta cesta bola ale v hroznom stave, aj vodici offroadov si davali pozor kade isli. My sme isli takmer krokom a aj tak nas to vnutri hadzalo ako zemiaky. Na ceste bolo kopec vymolov, kamenov, jam a vsetkych moznych prekazok. Po mili sme si povedali, ze to nema zmysel, prava predna pneumatika je makka a ktovie aky srob moze povolit. Auto sme odstavili na kraji a zvysok, asi uz len nieco cez 1.5 mile sme presli pesi. Tato cesta nas naozaj zarazila, lebo americania potiahli asvaltku az na vrchol mt. Evansu – kopec kde sme boli vo stvrtok, a tu to bol presne opacny extrem.
Medzicasom prestalo prsat a my sme dorazili na startove miesto. Tam uz bolo parkovisko plne – na kopci nebudeme sami. Vsetky okolite kopce boli zahalene v hmle, takze sme nevedeli ani kam slapeme. Vystup sa zacal v slabom stupani, vyzeralo to ako nenarocny turisticky chodnik. Tu uz sme zacali predbiehat prvych amikov, ktori na vystup so sebou zobrali aj rodinnych milacikov – psov, no samo, ze ich pekne ovesali vakmi, aby aj oni nieco niesli. Hm, to som predtym nevidel – tu je to celkom bezne – Pes Hiker (Ovciaky, ratliky, setre – na druhu nezalezi, ma tu smolu – nesie si so sebou zasoby pre pana). Postupne sa stupanie zostrovalo, kazdy z nas miestami bojoval s vyskovou aklimatizaciou – riedky vzduch tu je naozaj citit, no svizne tempo nam ostalo. Sem-tam na sokoval nejaky amik-fanatik, ktory si uz kopec vyslapal a vracal sa z hora – behom! |
|||||
|
Bolo asi pol desiatej, ked sme konecne dosli k nejakemu znameniu, ze ideme spravne – tabulka Grays Peak vpravo a Torreys Peak vlavo. Hmla pred nami skryvala ciele nasej cesty – obidva kopce sme chceli zvladnut jednym supom – boli od seba vzdialene nieco okolo mile. Cestou sme stretavali kopec ludi, par americaniek sme naucili povedat dobre rano, cau a ahoj. Tieto tri slova si zapamatali celkom rychlo a stale ich opakovali ked sme sa minali. Ked sme dosli na vrchol Grays Peaku, tak sme chvilku ani netusili, ze sme na vrchole. Len americania sediaci na kope a sem-tam sa rozplyvajuca hmla nam dala signal na dlhsiu prestavku. Najedli sme sa, doplnili tekutiny – otvorili pivo, ktorym nas Martin prekvapil – netusili sme ze ho zobral…
Nakoniec sa nam naskytol aj velmi pekny pohlad, lebo hmla sa zacala rozplyvat. Po dazdi ani stopy. Zato zima bola poriadna. Martin s Jankou povytahovali rukavice a ciapky. My s Mirkom sme az tak pripraveni neboli. Mne dobre posluzil prsiplast aby ma neprefukalo. Ako som si dal, tak sa amici na mna nejako divne divali a hovorili nieco comu som nerozumel. Ale hlavne ze mi bolo teplejsie. Po chvilke oddychu sme sa teda vydali dalej – tentokrat sme uz nas dalsi ciel – Torreys Peak videli v dialke. Asi po tristvrte hodinke cesty som uz lezal na skale vo vyske 14267feetov a pozeral do slniecka, ktore sam tam vybehlo spoza mrakov. Partia mladych amikov spievala a hrala na trubke. Hm, iny kraj … Po pol hodinke oddychu sme sa pustili dole. Pri zostupe uz nam pekne svietilo slniecko, obloha sa vycistila a nam sa naskytol vynikajuci pohlad na to co sme pred chvilou zdolali – 3500 feetov prevysenia. Zo zakladneho parkoviska sme to mali este asi pol hodinu pokial sme sa dostali k autu. Boli asi 2 hodiny pm. A tura bola za nami. Zbytok dna sme este stravili u Mirka, ktory byva pechodne na 2 tyzdne v dome svojej kolegyne, hm, nevyzeralo to tam vobec zle. Popili sme nejake Flat Tire, a klasicke Stroh’s (– znacky piv). Ja osobne som bol velmi dost zniceny, ked som si o pol jedenastej lihal do postele. Na dalsi tyzden nas zrejme cakaju dalsie dve styririsicovky – Mt. Evans (tentoraz peso) a Mt. Bierstadt (lakavy nazov). Uvidime… 10.7.2002 03:33 - Brano Marecek
Streda Den 5: Sa to teda dost zmenilo, dostal som totiz SMSku od Lukasovej znamej v USA - Janky. pocula ze mame nejake problemy a nech sa jej ozveme. To sme aj cely stastny spravili. Vecer sme uz mali kde byvat a praca sa crtala tiez.{u chlapaka menom Jano - to si zoberete shit dom v ktorom sa nikomu nechce byvat, partu slovakov a par kusov bielej umelej hmoty roznych tvarov..... a o par hodin mate vilu na pohladanie[a par prasknutych mozolov na rukach]} Stvrtok az sobota Den 6-8: janka sa o nas stara, je poklad, ukazuje nam denver, dava rady co a ako.Okrem toho v priletel v sobotu aj Lukas[ pred jeho vyzdvihnutim sme boli na ture v Rocky Mountains -nadhera]S nasimi ceskymi bratmi sme sa dohodli - mame pojazdne auto Honda Accord s 84 roku.Papiere sice od nej nemame, ale hadam nas polisi nestopnu. Potom by sme totis s Matom isli telefonovat pravnikovi, kazdy opacnou stranou a sviznim tempom, sa rozumie. Nedela Den 9: Liecim vcerajsiu opicu Pondelok az Piatok Den 10 az 14: Praca je super, tempo vrazedne, ruky z oboch stran znicene,placa velmi dobra[10$cisteho na zaciatok] Piatok vsak chalanom dosla robota a tak sme bez prace. Pocas tyzdna sme sem tam chodili na obedy do All you can eat bufetu [cinsky a americky] Tak to ste pani a dami nevideli, obzerstvo najhorsieho druhu. sam sa sebe cudujem ze som potom dokazal este pracovat. Cesto do prace sme dostali defekt. Koleso sme vymenili za dojazdove[ take male hovno]. Mato to pochopil tak, ze dojazdove koleso je na rychli dojazd do ciela a tak sme na dialnici predbiehali vsetkych az pokial nam to koleso neodletelo. Teda ta guma s neho.tak sme sa iskriac doprasili na najblizsiu pumpu.A volali Janke, sa rozumie. Ta nas vyzdvihla, za viezla do prace, dala opravit defekt a po praci zaviezla spet ku autu. Mato ma trosku viac sili ako ostatne gorili v pralese a tak pri zatahovani kolesa strhal 2 sroby a jeden ulomil. Cesta domov trvala peso 2 hodky [prsalo, nahanali nas miestni mladistvi gangstri atd] 10.7.2002 18:10 - Marek Laco
|
|||||
|
Uz mi dosla z UBOC Mastercard karta (grrr, az na logo mastercard vyzera tak isto ako moja povodna ATM karta - pohlad na zaliv v San Diego), takze som si uz hned kupil z internetu obal na fotak, tentoraz originalny, za $19. Prechladnutia za uz pomaly zbavujem. Sakra, dnes som sa zas polial horcicou na moje biele tricko pocas obedovania z mojho sendvicu a citania sme.sk
Svoj jedalny listok som rozsiril o polivevku - hotova v konzerve, staci zohriat v mikrovlnke - za $1.50. Popularitu si stabilne udrziavaju frozen buritos, two for 0.89. A postupne sa odhodlavam stale hlbsie medzi tajomne koridory potravinoveho obchodu. Hneva ma tu neplynula premavka na cestach - svetla vobec niesu zosynchronizovane na jednom useku cesty, kde su semafory kazdych 400 m. Uz ma z tej tvrdej spojky boli koleno! Vygehana prevodovka skonci obcas na trojke namiesto jednotky, tak sa potom rozbieham pomalsie :) V robote je dobre, potrochu si tu mozem pomaly robit svoje veci. |
|||||
|
Strhnute odvody ktore som nemal platit by uz mali byt v poriadku a tie strhnute mi maju prist s dalsou vyplatou. Dosiel mi uz aj pristup na internet banking, tak si to mozem kontrolovat on-line. Ale im to vyzera! Je to sice funkcne, ale to moja bicyklova stranka je 4x krajsia. Velke sans-serif fonty, 3 farby, ovladanie tak na urovni spred 8 rokov. To na slovensku ma urcite kazda banka 100 krat lepsie. Az sa tam bojim vkladat PIN.
Ale s ostatnymy strankami je to fajn. Internetove obchody (www.cdw.com, www.amazon.com, www.bestbuy.com...) su dobre. Po hlave mi teraz behaju napady ako prisposobit kamnapivo.sk vyhladavacim masinam. Dobre zuzitkujem comu som sa tu priducil. Az trestuhodne teraz roboty ignorujem. Ako prve som uz rozbehal na apachovi mod_rewrite, takze mozte sa pozriet, uz vyzeraju byt vsetky krcmy ako podadresare. Hehe, a bude toho ovela viac. 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
|||||
|
