Na vojenskej základni v stíhačke F-18

Nie ďaleko od ostrova, na pevnine, sa nachádzala nejedna vojenská základňa. Jednu z nich sme navštívili pri príležitosti ukončenia výcviku vojakov. Išli sme sa pozrieť na US Marines Graduation Ceremony.  
 
Cesta k základni bola lemovaná z oboch strán palmami. Areál bol zdobený farbami trikolóry a tribúny sa pomaly plnili rodinami gradujúcich. Keď zaznelo pár tónov z poľnej trúbky, graduácia začala. 600 vojakov pochodovalo do koliečka pred tribúnou a hrala pekná vojenská dynamická dychovka. Potom predniesol generál pár slov a čerstvo noví US Marines odpochodovali.  
 

Vojaci pochodujú v zástupe

 
Pokračovali sme na iné miesto, pozrieť si ďalšiu vojenskú základňu, tentoraz leteckú. Návšteva bola ohlásená, a tak nás cez vstupnú bránu bez problémov vpustili dnu, kde verejnosť má vstup prísne zakázaný.  
Ujal sa nás vojak, pilot, ktorý ako sme sa neskôr dozvedeli, lietaval okrem akcie Desert Storm aj nad Bosnou a Hercegovinou a v Egypte.  
 
Prvá zastávka bola v simulátore, na ktorom sa trénujú americkí piloti. Nesmierne sme sa tešili, taký pravý vojenský simulátor musí byť teda omnoho lepší ako hra F-15 na počítači. Vstúpili sme do prízemnej budovy a ocitli sa v malej miestnosti. Už nám otvárali ďalšie dvere, keď vojačka strážiaca vstup dala ešte jednu kontrolnú otázku. Ste US-citizens?  
Veľký preveľký žiaľ, zákon jej nedovoľoval vpustiť dovnútra neameričanov.  
 
Mierne sklamanie nám dokonale vynahradila prehliadka leteckého hangáru. Sprevádzal nás Tom a pilot. Voviedol nás do veľkej budovy, kde boli odparkované tri majestátne F-18stky!  
 
V priestrannej hale bolo cítiť pach leteckého benzínu a olejov, vládla tu atmosféra ako v dielni. Na zemi naukladané bojové rakety, zásobné nádrže na benzín, obslužné mechanizmy a náradie, pneumatiky, vozíky na rakety. Človek nevedel od úžasu, kam sa skôr pozerať. Všetkému tomu dominovali spomenuté bojové stíhačky F-18, na tie sme sa zamerali najskôr.  
 
Zblízka vyzerali mohutné a mohli sme sa ich priamo dotknúť. S rešpektom sme stroj obehli dookola, pozerali sa na podvozok, do vnútra lietadla, do podvozkových šácht. Všade plno hadičiek, stočených trubiek, káblov a skrutiek a nitov. Železné "nohy" na ktorých boli upevnené zadné kolesá boli masívne a plné hydrauliky. Množstvo našich neutíchajúcich zvedavých otázok nám pilot ochotne zodpovedával, dal nám celý výklad otom, čo, ako, prečo a kedy funguje.  
Vysvetľoval nám, kde sa nachádza palubný počítač, ako sa vymieňa, kde sa nabíja guľomet, kam ide olej a kam palivo. Poznal pritom aj ťažké ruské stroje a spomínal výhody napríklad pri výmene celého motora na F-18.  
Lietadlo a všetky veci okolo nás fascinovali. Zrazu podišiel pilot k prednej časti tietadla, spravil pár ťahov a vysunul sa úzky rebrík. Po ňom som vyšiel hore a sadol si na sedadlo do kokpitu! Naraz som mal pred sebou palubnú dosku, kopec kontroliek, pod nohami pedále, v strede páka, na ľavej strane páka ovládajúca ťah motorov.  
Pilot nám vysvetľoval všetky podrobnosti, objasňoval funkciu guľometu, radaru, onscreen dispelja, afterburneru, ako sa odpaľujú rakety a odhadzujú palivové nádrže a kopu iných zaujímavých vecí.  
 
Celý tento zaujímavý výklad trval viac než hodinu. Ako sme odchádzali, venoval nám pilot nášivky perute - Silver Eagles.  
 
 
Po odchode sme sa s Tomom zastavili v reštaurácii a potom šli domov.