Strastiplný let do Savannah uprostred hurikánu

Ráno nás neprekvapilo ničím nezvyčajným. Logan spokojne obhrýzal nohy stoličiek a vonku pofukoval slabý vetrík. Na mliečnej oblohe plávalo zopár čiernych mráčikov a my sme raňajkovali. O hodinu nás ujo Randy odvezie na letisko a my sa vydáme na náš posledný výlet, do Južnej Karolíny.  
O letenky sa znovu postaral Cahan Travel Agent, a keďže výlet obsahoval aj weekend, letenka nás s bratom vyšla na 162 dolárov na osobu.  
 
"Wow pozri, jazierko!", obdivovali sme malý mramorový bazénik v interiéri letiska Dulles po tom, ako nás na letisko ujo Randy doviezol. Keď nás vysadil, definitívne sme sa s ním rozlúčili, keďže odchádzal na služobnú cestu do Európy a my sa s ním už do nášho odchodu nestretneme.  
Ako sme si vyzdvihli naše "boarding pass", poprezerali sme si rozsiahle letisko, kde sme okrem jazierka uvideli modely minulých podôb letiska. Tú terajšiu mu dal jeden architekt, ktorému vraj inšpiráciu vnukol tvar šupky od melóna pri raňajkách. Za ten nápad (dielo) dokonca obdržal viacero ocenení. Na televíznych obrazovkách umiestnených na letisku sa sporadicky objavovali správy o hurikáne.  
 
To, že sme k nášmu lietadielku museli prejsť pešo po letištnej ploche, nás už neprekvapovalo. Omnoho vyjavenejšie sme pozerali na dáždniky, ktoré nám núkali a podávali do ruky. Čiernych mráčikov na oblohe bolo podstatne viac a veru aj popŕchalo. Necelú hodinu neskôr zatrhli všetky lety do Savannah.  
 
 
Naše lietadlo Canadair Jet CL-65 bolo pomerne malé. Boli tu dva rady po dvoch sedadlách a ani dlhé veľmi nebolo. Vzadu ho poháňali dva prúdové motory, ktoré zaburácali chvíľu po tom, ako nám letuška znovu predviedla zapínanie a uťahovanie bezpečnostných pásov. Lietadlo sa svižne rozbehlo a o chvíľu neskôr rezko vzlietlo.  
 
V kruhoch sme naberali výšku, až sme sa dostali do oblakov. Tam pilot natočil nos lietadla smerom na Savannah, kde sme mali o necelé dve hodinky pristáť. Letušky doniesli niečo pod zub, nejakú tú tyčinku, búrske oriešky a pitie v plechovkách. Cez okienko sme sa pozerali na ubiehajúcu Virginiu, pokým sme neskončili nad oblakmi. Ani sme nestačili dojesť, keď sa začali prvé turbulencie.  
 
Spočiatku neboli silnejšie ako tie, ktoré sme poznali doteraz. No čím sme leteli viacej na juh, tým viac silneli. Výzva "fasten your seatbelts" výstražne svietila a šéfpilot nás ubezpečoval, že má situáciu pod kontrolou. Zrazu sa lietadlo prepadlo nadol a prudko naklonilo vbok. Vzápätí prudko stúplo a pilot vyrovnal stabilitu. Nie na dlho, hneď ju stratil a lietadlo opäť stratilo výšku. Takýto stav trval asi pol hodinu, no nám a určite aj ostatným cestujúcim pripadal, akoby trval celú večnosť. Nikto nerozprával, všetci skľúčení ticho dúfajú, že šťastne pristaneme.  
Bolo to priam hrozné. Tu si človek nebol už ničím istý. Lietadlo sa nakláňalo vo všetkých smeroch. Asi najnepríjemnejšie bolo, keď za stúpaním nasledovalo prudké klesanie špicom dole.  
 
To už sme sa pokúšali pristáť na letisku v Savannah. Všetky tri pokusy stroskotali. Letišnú dráhu sme ani nevideli kvôli oblakom a hmle. Víchor nebezpečne kmásal lietadlo a hrozilo, že sa roztrepe o pristávaciu dráhu. Museli sme znovu nahor.  
Bolo to veľmi frustrujúce. Cítime, že klesáme a pristávame. Túžobne zo zaťatými zubami očakávame pristátie. Keď však lietadlo začne náhle prudko stúpať, vieme, že další pokus bol neúspešný.  
 
Keď aj prvé turbulencie vyzerali zaujímavo, teraz už prešla naozaj všetka sranda. Navyše, preťažený žalúdok ťažko zvládal náhle klesania, stúpania, trhy a kmásania. Nastupujúci hurikán, o ktorom informovali televízne obrazovky na letisku, sme očividne nepodcenili len my. Pilot naďalej krúžil nad Savannah, no palivo v nádržiach sa míňalo. Nadôvažok začalo pršať, hrmieť a blýskať sa. Blesky ožiarli cez zopár nezastretých okienok celú kabínu a hrom otriasol lietadlom. Turbulecie pokračovali a viacerým ľudom prišlo zle. Malátni a celí bieli tupo prevaľovali hlavy zo strany na stranu alebo sa držali za brucho. Malé dieťa niekde vzadu úzkostlivo plakalo a sám som pociťoval napínavé nutkanie na vracanie.  
 
S Marekom sme obaja v rukách zvierali hygienické papierové vrecká, ktorými je vybavené každé sedadlo a čakali, kedy nás napne k nevydržaniu. Pri predošlých letoch sme si z vrecka robievali bežne srandu, že sú pre ľudí so slabým žalúdkom, no tentoraz nám do smiechu nebolo.  
Kapitán lietadla oznámil, že vzhľadom na počasie nad Savannah a stav paliva v nádržiach musíme letieť na iné letisko, v ktorom dovoľuje počasie pristáť. Z reproduktora sa ozýva: "Letisko Jacksonville, štát Florida."  
 
"Bluuááááááááh!", namiesto tešenia sa z návštevy Floridy to Marek nezadržal a v zápätí naplnil obsah sáčku natrávenou tyčinkou, raňajkami a pomarančovým džúsom. Bol naňho žalostný pohľad, pokrivená tvár žalúdočnými bolesťami sa striedala s trpkým smiechom.  
Chcel som mu pomôcť a zapol som nad ním ventilátor. Ten rozohnal kyslastý zápach po celej kabíne a spolu s Marekovými neutíchajúcimi pazvukmi ako prevrhnutý kamienok domina spustil celú kaskádu šabľujúcich cestujúcich. Svorne plnili vrecúška a pýtali sa, kedy sa to všetko skončí.  
 
Po ďalšej štvrťhodinke veľké turbulencie prestali a lietadlo smerovalo na Floridu. Pod oknami sa zjavila rovná močaristá krajina so striedajúcimi sa lesmi. Želali sme si, aby sme čo najskôr pristáli. Preleteli sme celú Georgiu a zakrúžili nad letiskom v Jacksonwille. Poveternostné podmienky boli už o dosť lepšie ako nad Savannah, no stále bol silný vietor. Máme už správny smer na dráhu, no nasleduje znovu stúpanie a oblúkom oblietame letisko. Marek sa zúfalo pozerá dolu, na budovu letiska, na veľké dráhy, na zaparkované lietadlá. Chce, aby sa tento horor konečne skončil a v duchu si opakuje, že už nikdy nevstúpi do lietadla, teda ak sa nám podarí živým pristáť.  
Druhý pokus o pristátie bol úspešnejší. Lietadlo sa tvrdo dotklo betónu a veľkou rýchlosťou nad ním nadskakovalo, až dosadlo. Až keď sa pohyb úplne zastavil, odpadol nám kameň zo srdca.  
 
Každý si šťastne odfúkol. Odopli sme si bezpečnostné pásy a postupovali k východu. Bolo akurát po daždi a stále fúkal mocný vietor. Ako som vystúpil von z lietadla, vietor sa celou silou, vlhkosťou a horúčosťou do mňa oprel. Akoby vás ofukoval neviditeľný, obrovský fén. Nečudo - zemepisne sme sa nachádzali na úrovni horúcej Káhiry a doznieval tropický hurikán Earl.  
 

Letisko v Jacksonville, Florida

 
Jasksonville International Airport  
Marek ešte stále v ruke držal inkriminované vrecúško, keďže sa ho bál nechať v lietadle na sedadle (aby sa nevylialo) a myslel si, že hneď ako nájde kôš, ho vyhodí.  
Prešli sme po letištnej ploche až do budovy letiska. Tá už bola príjemne klimatizovaná. Zhromaždili sme sa pri jednom pulte, kde nám mali poskytnúť ďalšie informácie, čo s nami urobia. Viacero ľudí nadávalo. Najprv sme mali letieť lietadlom späť, no potom sa rozhodli pre pozemný transport. Ako nám to rozprávali, Marek len nervózne pozeral naokolo, či neuvidí nejaký smetiak - vrecúško asi začalo prepúšťať.  
To už sme meškali dve hodiny. Černochovi, ktorý nás informoval o pozemnom transporte sme povedali, že potrebujeme súrne zavolať. Vytočil nám long-distance call do Washingotonu a my sme zadara povedali Pam, nech zavolá Tomovi na mobil, že prídeme neskôr. My sme vtedy číslo Tomovho mobilu ešte nemali.  
 
Naprieč Georgiou do Savannah  
Ešte skôr ako sa pohli minibusy smerom na Savannah, nedalo nám nekúpiť si spomienkové pohľadnice z Floridy, keď sme sa už dostali až sem. Najprv bol trošku chaos, ale napokon prišli minivany a my sme sa nasáčkovali do nich. Ešte predtým sme pobehali letisko aj odvonku, vyfotili sa pri veľkým palmách, škoda že to veliké teplo sa odfotiť nedalo, a ešte chvíľu sme sa vytešovali, že sme na Floride.  
 
Cestou po diaľnici na sever nás sprevádzal víchor ohýbajúci palmy, sem tam letelo vzduchom lístie či malé vetvičky. Aký ničivý musí byť hurikán v jeho centre, keď už iba tu, na jeho vzdialenom kraji, pôsobí takým silným vetrom?  
Cesta merala 160 míľ, teda 260 km. Prešli sme celú Georgiu až na sever, kde sa nachádza mesto Savannah a priľahlé letisko, kde sme mali pôvodne pristáť. Príjazd k letisku vyzeral veľmi pekne a čisto. Na diaľnici v strednom pruhu boli dlhočížne záhony kvetov, ako aj po stranách cesty. Budova letiska vyzerala pekne odvonku a ešte krajšie potom aj od vnútra.  
 
Tu sme sa mali stretnúť s Tomom a prvýkrát sme si uvedomili, že vlastne ani nevieme, ako vyzerá. Jeho fotku sme so sebou nemali a veru sme si ju ani pred odchodom na výlet ani nepozreli. Prečo, to nevieme. Všetko, čo sme vedeli bolo, že máme hľadať dedka s babkou (starší pár), ktorý by sa mohol podobať na Toma a jeho ženu.  
 
Tak sme blúdili po letisku a pozerali pozorne dookola. Trikrát sme obišli pekný čakací priestor v štýle malého námestíčka ale Toma nikde. Opäť sme sa vrátili k východu a nastúpili na eskalátor, keď sme uvideli dvojicu, ktorá by aj mohla spĺňať kritériá.  
Podišli sme k nim a nemýlili sme sa, bol to Tom Laco a jeho žena Barbara. Na starších ľudí vyzerali dosť mlado, teda zdravo a akosi športovo.