Trampoty, poruchy a zranenia

Na tohtoročnom výlete do Mošoňu spravil Peter Matuška nový rekord: sedem defektov počas dňa. Vypočujme si preto jeho slová, ako sa to všetko prihodilo:
Deravá cesta? (Nie zlé pneumatiky, aneb cesta plná nástrah) Aj takto sa dá nazvať cesta na ktorú som sa nesmierne tešil celých 365 dní..., ale nepredbiehajme, poďme pekne od začiatku.
Už ako každoročne posledných 6 rokov, tak aj tento prvomájový víkend som očakával s akýmsi vzrušením medzi kolenami. Chcel tým povedať, že medzi kolenami mi už začínal chýbať bicykel. A tak v sobotu už medzi prvými sme stáli s kamarátmi na Mierku odkiaľ mal byť aj tohtoročný cyklovýlet cez tri krajiny odštartovaný. Keď v tom na nás prišiel pocit z neuskutočnenej potreby, ktorú sme nestihli vykonať v zhone pred štartom ešte doma, a tak sme sa vybrali za najbližší krov, ako inak, na bicykli. A to som nemal robiť. Spod kolies som započul, v poslednom čase mne taký známy zvuk popísateľný jednoslabičným slovom psssssss. „DO ...... zahrešil som po ateisticky“ a už som snímal koleso z rýchloupináku.
Pri pohľade na hodinky som pochopil že odštartovať by sme mali asi tak za 10minút a to ma vzpružilo, začal som rýchlo prezúvať prasknutú gumu za novú. Štart som stihol... chvalabohu.
Nechápal som ako je možné že po bezmála 10 kilometroch, ktoré som prešiel od domu na Mierko na nových ráfikoch, pneumatikách, dušiach som dostal tak závratne rýchlim tempom defekt. Ako som tak nad tým rozmýšľal zrazu sa mi zazdalo, že znova počujem ten istý zvuk ktorý som počul bezmála pred hodinkou. Otriasol som hlavou božemôj čo mi to len prebehlo hlavou, keď v tom započujem ten istý zvuk znova. Vizuálne som skontroloval predne koleso, vyzeralo byť v poriadku, „Žeby zase zadné?“ neveriacky som pokrútil hlavou.
A už som zase hrešil... ako je to možne po 30 km znova to je snáď zlý sen? Pekne som si počkal kým celý pelotón prejde, nech na mňa nečumia ako sa tam zvíjam s kolesom v náručí. Pelotón prešiel aj ja som sa znova pustil do opravy. Plášť dole, gumu zalepiť, chvíľku vydržať a už som aj fúkal. Ako som tak fúkal prišlo zberné auto vodič ktorého mi ponúkol pomoc, ale ja som už bol hotový tak som aspoň využil priestor jeho korby na ktorej som plášť nahodil na ráfik. Dal som sa do kopy a už som aj v závetrí tohto nákladiaku dobiehal pelotón. Dobehol som ich tesne pred prvou zástavkou v Rakúskom mestečku. Po polhodinke oddychu sme opäť naštartovali svoje tátoše a hybajho na ďalšiu cestu. Po približne 20 km, ktoré sme prešli veľmi dobrým a svižným tempom som znova zosadal z bicykla, avšak nie kvôli občerstveniu, alebo krátkej pauze, ale vďaka svojmu POSRAT... zadnému kolesu. „DEFEKT?“ pýtali sa neveriacky všetci ktorý ma predbiehali. „Áno defekt“ nestíhal som všetkým odpovedať. Čo už... Už som nenadával pomaly som sa začal zmierovať s myšlienkou, že ja som ten vyvolený ktorý dnes dostane všetky defekty za celý pelotón.
A tak som pokorne opravoval a opravoval a opravoval. Aby som to urýchlil, nakoniec naozaj sa mi o tam moc nechce písať (nakoniec komu by sa chcelo) posledný defekt s poradovým číslom 7 som dostal pri bufete na hrádzi smerom z Petržalky do Čuňova. A na ňom som aj došiel do Biskupíc. Už som nemal ani len najmenšiu chuť sa tam s tým naťahovať, a nakoniec už sme s pelotónom nešli, tak prečo by som mal za nich opravovať ešte aj tento defekt???
Domov som sa dostal okolo 19.00 viacej psychicky ako fyzicky unavený. A to som teda dostal dobre do tela, keď si to tak vezmem, tak vždy po každej oprave defektu som celý pelotón sám dobiehal a nebola to žiadna sranda.
Ešte dnes sa mi sníva o tom najnepríjemnejšom zvuku na svete psssssssssss...

Nešťastie postihlo účastníčku letného bicyklového výletu Akcia Východ - Beátu. Spadla z bicykla, rovno na zem po zrážke s ďalšou účastníčkou. Bolesť cítila v topánke, nemohla s nami ďalej pokračovať v ceste. Roentgen ukázal, že jedna malá kostička v priehlavku je zlomená.
Domov sa dostala vlakom, pár týždňov si teraz pobudne so sádrou na nohe, pohybujúc sa pomocou barlí. Veru, človek si po toľkých kilometroch už poriadne neuvedomí, že stále treba jazdiť bezpečne. Chvíľková nepozornosť, a už to má siahodlhé následy. V tomro prípade možno asi zrážku dievčat pripísať aj ich menšej skúsenosti s jazdou v peletóne (ajkeď v tomto prípade sa veľmi o peletóne nedá vravieť, skôr o posúvajúcej sa kope bicyklov:). Možno hovorím preto, že som už bol svedkom pádov aj skúsených cyklistov na marátóne.
Beáte želáme skoré uzdravenie a skoré vysadnutie znovu na abicykel.

Na 196. kilometri výletu ma znenazdajky začalo bolieť koleno. Bolesť neprešla, naopak stále sa zväčšovala. Nerozumiem tomuto. Svaly sú vytrénované a v poriadku, ale čo to má znamenať s tým kolenom? Šlapem ďalej. Neskôr začína hrozne bolieť aj pravé koleno. Na poslednej stovke som prežíval muky.
Stále rozmýšľam, čo bolesť spôsobilo. Či prílišná námaha, či to, že som si ľavé koleno v Štúrove narazil, alebo to že sa kolená podchladili? Časom postupne dochádzam k názoru, že šlo pravdepodobne o prenamáhané kolenné šlachy, ktoré nezvládli taký nápor.
Podrobnosti sa dočítaš v opise tohto výletu: Limit 301.

Nachádzame sa v severných Čechách, pár kilometrov pod mestom Jeseník. Počas prudkého zjazdu vo veľkej rýchlosti, v tuneli a v ľavotočivej zákrute dostal nešťastník Slivo na nerovnej vozovke a štrku šmyk v dôsledku ktorého napágal rovno do steny tunela. Tragickému osudu unikol len o vlások, podarilo sa mu včas zoskočiť z bicykla. Horšie už dopadol bicykel. Hoci predné koleso veľkú osmičku nevykazovalo, vidla zostala zlovestne pokrútená a zohnutá vo všetkých rovinách. Koleso sa už nemohlo krútiť, bicykel zostal nepojazdný. Presúval sa stopom, neskôr keď sme mu v kanálovom poklope vidlu mierne narovnali sa sám dopravil na železničnú stanicu, a Parastanovačka 1999 sa preňho predčasne skončila. Z tohto výletu pochádzajú aj dalšie dva príspevky.

Tentoraz mal smolu Tibor. Stalo sa to na severe Slovenska, pár km pred Vyšným Kubínom. Pukanie špicov nepočul cestou horekopcom, ale napodiv cestou dole z kopca. Bolo mu to divné, veď má nový chrómový výplet, nemali by sa lámať. Keď zastavíme, odhalí krutú realitu. Nie že mu puklo päť špicov na zadnom kolese, ale z náboja bolo normálne vytrhnutých 5 špicov. Tie zostali neporušené, no po nich sa na nás, ohúrených, cerilo 5 dier. Niečo podobné sme teda ešte nevideli. Zapúzdrený náboj za šesť kíl a toto!
Napokon sa na tom ale dalo ešte prísť do kempu a na druhý deň sme zburcovali bicyklového predajcu, od ktorého dostal náboj a potom usilovne prepletal na námestí v Dolnom Kubíne špice.

Tohtoročný výlet s názvom Parastanovačka začínam vo výbornej forme. Už prvý deň - cestou vlakom do Popradu cítim žblnkanie v črevách. No veľa si z toho nerobím. Časom sa situácia zhoršuje, prepuknú silné žalúdočné potiaže, nepomáha ani čokoláda ani čierne uhlie. Sám sa divím, že ešte vôbec ťahám cez tie kopce. Po piatich dňoch je stav neudržateľný a vyhľadávam lekársku pomoc. No trápenie sa ešte ani zďaleka ešte nekončí...

V roku 1999 po prvýkrát náš pokojný zjazd z lúky, kde sme varili guláš, po Borinku znemožnila prírodná katastrofa!
Pokojný malý potôčik, ktorý tiekol povedľa cesty, sa behom pár hodín zmenil na ničivý živel a pobral zo sebou celé časti cesty. V miestach, kde potok tiekol v rúre popod cestu, zostali namiesto cesty až 3 metre hlboké kaňony. Od lúky kde sme varili guláš po Borinku bolo takýchto miest asi 12, bicykle sme prenášali len s problémami.
Táto zničená cesta je ale zničená veľmi zaujímavo, a preto odporúčam aby ste ju navštívili pokým ju neopravia (nuž ale to vôbec tak skoro asi nebude).

Na novom bicykli mám kľuky na štvorhran. Asi vidno, že ešte tento systém dobre nepoznám, keďže som tiché vŕzganie pripisoval zle nastaveným pedálom. Bol to chybný predpoklad a ja som na to doplatil. Asi 5 km za Gabčíkovom kľuka pekne krásne odpadla. Šťastie ešte že to nebola šajba.
S jednou kľukou sa veru ide zle. Tak som tu odpadnuvšiu dočasne nabúchal kameňom, prekonávajúc obavy o poškodenie drahej veci. Domov to vydržalo.

Táto porucha prebiehala v dvoch dejstvách. Najprv, asi kilometer od domu mi nečakane vbehla prehadzovačka do špicov. Asi aj preto, že bola zle nastavená, asi aj preto že ochranné koliesko bolo primalé. Domov som došiel voľnobehom. Prehadzovačku som narovnal a opravil, fungovala ďalej.
Horšie bolo, keď sa situácia zopakovala po pár dňoch, 50 km od prechodného domu v cudzej krajine. Tentoraz to bolo už vážne. V plnej rýchlosti, po nejakej nerovnosti povrchu sa prehadzovačka zakliesnila do špicov. Koleso sa zablokovalo, okamžite som stisol brzdy, zastavil a zosadol. No bolo už neskoro. Prehadzovačka vykrútená a dolámaná, špice vylámané, poohýbané, reťaz skrútená.
Toto už bola vážna porucha. Stálo ma to veľa námahy, kým som prehadzovačku vyslobodil a reťaz ako tak narovnal. Ohnuté bolo nanešťastie aj šieste koliesko.
Dúfal som, že to pôjde aj bez prehadzovačky aspoň na jednom prevode. Omyl. Reťaz bola pridlhá, padala. Roznitovávač som tam nemal.
Natrápil som sa dosť, pokým som tam tú prelomenú prehadzovačku znova umiestnil, aby jedným malým kolieskom, ktoré na nej ešte ostalo, smerovala reťaz. Tú som skrátil tak, že som z brzdového lánka spravil slučku pripevnenú o vidlicu, a reťaz išla cez ňu.
Čuduj sa svete, bicykel bol pojazdný! Škrípal, hučal a praskal, no šiel. Ľudia nechápavo pozerali ako si to žíham. Po každých 3 otočkách pedálmi reťaz poskočila, no ostala na viackoliečku. Pokým som veľmi nezaberal, celkom to fungovalo. Takto provizórne som sa dostal domov.
A kúpil som si novú prehadzovačku.

Bicykel bol nešťastie zamknutý, no nejaká chlipná duša sa ulakomila na obsah mojej taštičky pod sedadlom. Všetko za bieleho dňa a na verejnom priestranstve! Mrzí ma hlavne strata mojej multikrabičky, ktorú som roky dopĺňal všakovakými potrebnosťami a drobnosťami všetkého druhu.
Zlodeji stále striehnu, cyklista maj sa na pozore!

Postihla ma zákerná črevná infekcia. Skrývala sa vo vode, ktorú som si načerpal hnaný krutým smädom na spiatočnej ceste z výletu. Stalo sa to na stanovisku záchrannej služby pri ceste zo Záhorskej Bystrice pred Lamačom. To že voda z rozstrekovačov veru vhodná na požívanie nebola, oznámil neprívetivý člen strážnej služby už prineskoro...
Po troch dňoch, som týždeň - v kŕčoch čriev dehydrovaný a hladný - preklínal túto moju neopatrnosť.

Cestou som dostal defekt. Veľmi zaujímavý. Praskla totiž záplata na prednej duši. Behom pár metrov bola duša prázdna a naložený bicykel neovládateľný. Mal som veru čo robiť, aby som nespadol a to som išiel ešte pomaly. Nechcem si predstaviť čo by sa bývalo stalo, keby sa mi to bolo prihodilo dole kopcom v takej sedemdesiatke...

Defekty spôsobujú síce na výletoch nepríjemnosti, no závažný problém nepredstavujú. Treba zastaviť, zhodiť koleso a vymeniť dušu. Začína to štvať, ak sa opakujú príliš často. V horších prípadoch, ak už nie je k dispozícii náhrada, overia sa zručnosti v lepení. Zle je, ak v plášti ostane cudzie teleso a to potom veselo deraví nové a nové duše.
Raz bol cez plášť vtlačený celý sklený úlomok, ktorí som musel počas dažďa odstraňovať.

Istrijský polostrov, Chorvátsko, 800 km od domu. Tentoraz to už bolo vážne. Môžem byť aspoň rád, že sa kostra zlomila počas náročného výstupu. Keby som to dostal behom strmého zjazdu, kedy veru opatrnosť nepoznám, bolo by to inak dopadlo...
Zlomila sa hneď nad zvarom z minulého roka. Tentoraz nás to zdržalo jeden deň. So šťastím sme našli autoklampiara, ten to za 20 kún plynom zas zvaril. Asi dobre, keď som s tým prešiel Alpy, pobehal Čechy, a drží to - teraz už na mojom druhom bicykli - doteraz.

Elvo sa predviedol. Nachádzame sa niekde pod Levicami a v dedine idúc dolekopcom sa máme napojiť na hlavnú, dosť frekventovanú cestu. Z vedľajšej odbočujeme doľava a do očí nám bije značka STOP. S tým si Peťo Matuška problémy veru nerobí a bez brzdenia klopí zátačku. Oproti sa hlučne hrnie veľký ťažký kamión a Peťo mu smeruje rovno pod kolesá. Zdá sa, že je poňom, kamión prehrmí, no my potom zočíme Peťa stáť na druhej strane. Je v šoku, nekomunikuje, len stojí. Okoloidúcej babka sa roztriasli ruky, zasekol krk a nezmôže sa ani ona ani na slovo. Až po chvíle sa dozvedáme že sa minuli maximálne o meter.
Pokračujeme ďalej.

Malá nepriemnosť. Nič vážne. Na ceste vedľa Vierwaldstädtersee som nejakým čudným spôsobom zastavil bicykel tak, že možno aj v dôsledku váhy jeho nákladu, sa mi ozubené koleso vrylo do spodnej časti členku. Pokračovať v ceste sa dalo. Ešte dlho tam ale bolo vidieť stopy po zuboch.

Vydali sme sa na bicykloch do Švajčiarska, do Ženevy. To bol môj ciel. No hneď prvý cesty deň hrozilo že z toho nič nebude. Na Donauradweg, za mestom Tulln, asi 100 km od domu nevydržal môj bicykel nápor ťažkej batožiny. Kostra sa zlomila na mieste, kde už bola v dôsledku predošlého nárazu zdeformovaná. Tyč ktorá vedie od prednej vidlice po pedálový stred, na mieste asi 5 cm, od vidlice sa jednoducho prerušila a ostala vo dvoje. Prejavilo sa to na celkovej labilite bicykla. Keď som to zbadal, polcentimetrové prázdno namiesto pevnej tyče, tak som sa zhrozil...
Napriek tomu, že bola sobota večer, našli sme nejakých ľudí, tí ma grátis zobrali autom do ich dielne, prúdom kostru zvarili a na druhý deň, po búrke, sme pokračovali veselo ďalej.
S neforemnou gučou zvareniny na kostre, za ktorú som dobrým ľudom vďačný.

Na 165. kilometri, na ceste naspäť z Viedne, som nešťastnou náhodou vrazil do stĺpika.
Po peknom výlete prechádzame posledné kilometre na rakúskej strane. Dlhé Diely, Petržalku a hrad mám na dohľad, cítim sa už ako doma. Na bicyklovom chodníku sú rozmiestnené kovové stĺpiky zabraňujúce vstup autám. Idem posledný, dvaja spoločníci predo mnou. Jeden z nich obišiel stĺpik z ľavej strany, druhý z pravej, a ja pokojne si obzerajúc rakúskych pohraničníkov, ako sa hrajú obďaleč so svojimi zbraňami, vrazil som predným kolesom róvno do prekážky. Stĺpik to bol veru pevný, vymrštilo ma dopredu. Kovové podopierky lakťov mojej aerotiče na volante ma však zastavili. Náraz bol do strednej oblasti pravého stehna.
Už neviem ako, zliezam dole, sadnem na asfaltku a snažím sa prekonať bolesť. O chvíľu, keď som sa spamätal, pozrel som bicykel. Vidlica bola zohnutá dozadu a rám bol tiež vpredu mierne zdeformovaný. Bolo treba zhodiť predný blatník a pomaly sme šli neskôr ďalej. Dalo sa mi nohou hýbať, aj keď bolela. Bolo to treba predsa rozchodiť...
Myslel som, že je to len udreté. Veď doteraz som v živote sádru na sebe nemal.
Doma ma chytila zimnica, stehno priam zdvojnásobilo svoju hrúbku a bolelo. Naštiepenú kosť našli pohotovostní lekári až o týždeň, keď to museli rengenovať druhý raz. Ten prvý si predtým prasklinu nevšimol...
Mesiac som ležal, mesiac chodil s barlami a odvtedy fujazdím na bicykli o106, ako ešte nikdy predtým.

Preháňam sa raz Vrakunským lesíkom vychutnávajúc rýchlu jazdu, ktorú dokážem vyvinúť. Za jedným kopčekom som na úzkom chodníku nestačil včas spozorovať menšieho psa. V okamžiku brzdami blokujem obe kolesá, no neskoro. Ešte idem stále rýchlo keď vrážam rovno do psíka. Čo sa dialo v nasledujúcej sekunde neviem, keď som sa spamätal, ležím na bruchu na chodníku s predpaženými rukami, vzadu počujem padať bicykel a obďaleč zaskučanie toho chúďaťa. Vstanem, zodvihnem bicykel, vyrovnám volant a nasadám.
Dôchodci na lavičke neveriacky zo strachom v očiach pozerajú, majiteľka psa preglgla a zmohla sa len na slová: "Musíš ísť tak rýchlo?"

Ako si tak idem naďaleko domu, pokazil sa bicykel. Pohyb pedálov sa neprenášal na kolesá. Tentoraz to nebola len spadnutá reťaz. Problém bol v trojkoliečku, ktoré som nedávno rozobral a prečistil.
Zaujímavé bolo, že táto porucha sa stala deň po 140 km výlete. Keby sa to stalo počas neho, nebola by to už taká sranda.
Nie je ľahké dať dole trojkoliečko. To moje bolo na starý typ zhadzovania, väčšinou sa pri sťahovaní zoderie sťahovák. Koliečko som vtedy opravil, rozsypali sa mi síce guličky, no tie som doplnil z náhradných ložísk. Odvtedy nerád rozoberám viackoliečka. Je s tým piplačka naukladať 70 guličiek do dvoch radov, dať pozor na spružinky a klapky. A hlavne to môže po čase zlyhať ako tentoraz.

V tom čase asi už bol môj bicykel v biednom stave, keďže sa stala takáto nepredvídateľná porucha. Pokojne si to vyšlapávam od Železnej Studničky na Kamzík, keď zbadám ako mi vypadávajú ložiskové guličky zo stredu. Stred sa úplne rozsypal. Zdalo sa mi to čudné, veď misky boli pritiahnuté dobre. Nuž boli. Ale boli aj riadne opotrebované, a tá pravá pri šajbe sa jednoducho predrala. Ložiská ju opotrebovávali, až ju úplne predrali na dve časti.
Domov som musel byť bol odtiahnutý špagátom.

Pred Lunaparkom začalo predné koleso nečakane vydávať zvláštne zvuky. Škrípalo v ňom a pukalo. Niečo bolo s ložiskami, navoľno sa koleso nekrútilo, nasilu šlo pokrútiť ťažko.
Za hrozného škrípania a na zdesenie okoloidúcich ľudí som sa s námahou dostal domov. Ukázalo sa, že predný pravý kónus v kolese bol vodvoje, praskol. Asi už bol príliš starý.

Mal som asi 12 rokov, ponáhľal som sa na mojom malom bicykli nakúpiť. V rýchlosti idúc po chodníku niečo ruplo, zadná časť klesla a počul som škrípanie kovu o betón. Zastavím, a čo nevidím. Zadné koleso úplne vyklonené, zadná vidlica pravdepodobne v dôsledku prehrdzavenia, hneď za stredom, rupla.

Stala sa mi nepekná vec pri pumpovaní vzduchu do kolies. Pumpoval som ako som vládal, nedávajúc si pritom pozor na prsty. Bruško na ukazováku som tak si silno pumpou pricvikol, že ma okamžite zaliala krv. Prakticky som si usekol kúsok prsta.

Spomienku mám na to doteraz. Jazvu na kolene. Pekne si vytínam zátačku pri našej pošte. Na štrkovitom priestranstve dostávam šmyk, pri páde som sa ešte zamotal do bowdenu.
Vtedy som reval po prvýkrát a naposledy.