Len pre silné žalúdky.
Keď sa teraz práve púšťam do písania, je už síce 5 dní po výlete, no bolesť v kolenách stále ešte cítim. Dal som im vtedy veru zabrať. Bol to výlet ako hrom. Extrémne vyčerpávajúci. Musel som načrieť až na úplné dno svojich fyzických síl. No domov som sa vrátil a tristovka padla. Som spokojný.
Ako sa výlet prebiehal, ako mi neúprosne ubúdalo síl, ktoré zdravotné ťažkosti ma skoro prinútili vrátiť sa vlakom a prečo som skončil u lekára - o tomto je nasledovný text.
S Tiborom sme usudzovali, že by sa po všetkých tohtoročných cykloturistických výletoch ďalší rekord fyzicky dal zvládnuť. Tým viac, že pôjdeme na ľahkých bicykloch a po rovine. Podunajská nížina je rovina, takže trasa Bratislava - Štúrovo - Bratislava bola jednomyseľne schválená. Malo by to vydať odhadom 320 km.
Pevne som si zaumienil zdolať túto trasu. Či už sám, alebo v skupinke. Bolo by asi rozumné keby sme šli dvaja. Dvaja by to ľahšie zvládli, boli by sa ťahali. No svoju rolu tu hrá jeden iracionálny dôvod prečo (by som chcel) ísť naopak sám. A to ten, že má ísť o rekord. Nuž a aký by to bol rekord, keby ho spolu dosiahli dvaja či traja? Na druhej strane jazda pre mňa samého by bola veru horký chlebík. A ako rozriešiť túto dilemu? Riešenie nechám na ostatných, buď pôjdu so mnou, alebo sa z rekordu budem tešiť sám.
No síce sa Tibor predtým veľmi tváril že chce ísť, vôbec som si ním nebol istý. Tušil som, že to dopadne tak isto ako 25.8. keď sa ešte večer vo Vrútkach dušoval, že si ráno so mnou vybehne na Martinské Hole. Do rána na to "zabudol". Tentoraz sa zachoval deň pred výletom podobne: v dohodnutý čas sa diskrétne neozýval.
Elvo. Kapitola sama o sebe. Výletu mal "plnú hubu", no keď prišlo do tuhého, "pustil do gatí", nechcel ani počuť o tom že by sa niekedy niekam chystal.
Áno, viem že ide o namáhavý výlet, a nepredpokladám, že by ho zvládli do konca. Bajkeri. Majú silné reči, no príde na vec, zdupkajú ako malé deti :-)
Budík ma vyháňa z postele o 03:30. Veru dlho som si nepospal, chce sa mi zívať, no na takéto myšlienky už nie je čas. Dávam na seba cyklogate, tielko, biele tričko, ponožky, košeľu s dlhými rukávmi. Zamierim do kuchyne. Všade je ticho a všetci ešte spia. V kuchyni vypijem pol litra mlieka, zjem dva chleby so syrom a dva s lekvárom. Treba sa dobre najesť. Budem to potrebovať.
Minúty ubiehajú. Obúvam si topánky, na hlavu si nasadím šiltovku a na ruky natiahnem cyklorukavice. Vyjdem z domu a za sebou zamkýňam. Vonku je tma ako v noci, (aha veď ešte aj je predsa noc!) no nie je až taká zima ako som sa obával. Vyťahujem bicykel, zapínam blikačku a ešte rozospatý si na hlavu pripnem helmu.
Keď sa dostávam k bráne hodiny ukazujú 04:25.
(Keď ťa nezujímajú podrobnosti, tak môžeš sa presunúť rovno na Začiatok trápenia)
Rezko sa pohnem, pritiahnem druhú nohu do košíka a už sa ženiem nočnými ulicami Podunajských Biskupíc. Ovanie ma chlad, preto pridám. Ešte že sú ulice osvetlené. Prefrčím prázdnym námestím a pred Baumaxom odbáčam na hlavnú cestu do Komárna. Pomaly opúšťam Bratislavu, no ešte som nestretol ani jedno auto. Nikde nie je ani živej duše, všade len hrobové ticho. Počuť iba pravidelný monotónny zvuk retiazky. Keď som už minul veľkú trafostanicu po pravej strane, ponáram sa do hlbokej tmy. Bratislava je za mnou a cesta už osvetlená nie je. Čo je horšie, z mesiaca nevidno ani najmenší kúsoček. Obloha je posypaná hviezdami a ja sa sám v tme a zime ženiem dopredu. Na tachometer nevidno ale tuším že idem okolo 28, mám ľahký prevod, aby som sa zahrial a rozbehal. Nejde sa zle, no trochu sa bojím aby na kraji cesty nebola nejaká zabudnutá tehla, alebo roztrhnutá pneumatika. Nemám totižto predne svetlo. Zorničky v mojich očiach sú roztvorené ako sa len dá, no mám problém nájsť vôbec krajnicu. Utešujem sa aspoň tým, že pod kolesami ešte stále cítim cestu.
Blížim sa k dedine Rovinka. Konečne osvetlenie. V svetle žltých lámp švihám po kraji cesty napred. Odhad bol správny, tacháč ukazuje medzi 27 a 28 km/h. Vychádzam z Rovinky a zas sa ponorím do tmy. Našťastie má táto cesta až po Komárno celkom slušnú krajnicu, takže mám svoj priestor. No keď som stretol prvé protiidúce auto, diaľkovými svetlami ma tak osvetlilo že ani šajn som nemal kde na ceste sa asi nachádzam. Ešte horšie to bolo, keď išiel oproti autobus, alebo nákladné auto. Tie majú svetlá obzvlášť silné. Tešil som sa na autá, ktoré idú odzadu. Tie vidia prenikavé červené svetlo blikačky, takže sa ich nebojím. Okrem toho neosvetlujú ale naopak, svietia mi na cestu - aspoň viem kde je krajnica a kde sa mám držať. Zvykol som si nato, že cesta vyzerá v svetle áut idúcich zozadu hrboľatá a zvlnená. Vidno veľa malých tieňov. No z tohto si netreba robiť ťažkú hlavu, len pevne držať volant a pravidelne šlapať do pedálov.
Víta ma ďalšia spiaca dedina - Dunajská Lužná. Na námestí zočím stáť na autobusovej zástavke skupinu žien v teplých kabátoch, ako niečo šomrú. Prefrnknem okolo a znovu ma čaká tmavá cesta. Dobre že je bezvetrie, môžem napredovať stálou rýchlosťou. Najviac mi vadia tie protiidúce autá. Mám pocit že mi v tom svetle zhoria oči. Protiidúce autá ma nevidia, a preto nestlmujú diaľkové. Šiltovku si dávam pod helmu pôvodne na to, aby mi na hlavu nebola zima, no tentoraz mi poslúžila aj inak. Šilt som stiahol trochu dole a ten ma chránil pred tou oslňujúcou žiarou svetiel áut. Smerom na Bratislavu ich ide omnoho viac ako na Komárno. Nuž, nám smolu.
Vchádzam do mestečka Šamorín a trochu poľavím v tempe. Je krátko po piatej ráno. Prví ľudia sa chystajú do práce. V protismere zočím zelenú blikačku. Čo to? Keď sa ku mne priblíži vidím, že je to tiež diaľkový nočný cyklista s helmou. Som rád že nie som sám, že aj niekto iný vie ako je to šlapať o piatej ráno. Nikto iný to nevie, len aj a on. V tú chvíľu si navzájom rozumieme, a nikto iný nechápe nás. Kývneme si. Vieme o čo ide. Minieme sa a odteraz zas každý šlape sám svoj horký cyklistický chlebík.
Šamorín sa skončil, vidím ešte smerovú tabuľu Dunajská Streda 25, a znovu sa vnáram do tmy. V Dunajskej Strede by som teda mohol byť za takú hodinku, to by bolo okolo šiestej a mal by som už kúpiť nejakú poživeň. Pravidelne zaťahujem do pedálov a rozmýšľam o tom, že to veru nie je nič slávne takto ráno štartovať. Uvedomujem si, že slnko predsa musí onedlho vyjsť a rozum mi hovorí že väčšinu času na bicykli strávim práve počas dňa a možno toho slnka až príliš bude. No teraz je to ešte inak, je tma, ja som ospalý a nevidím na cestu. Štartovať takto skoro ráno veru nie med lízať, no je to nevyhnutnosť. Keby som šiel niekedy v júli tak o takomto čase by už hádam bolo aj slnko. Večer by zas neskôr zapadlo - takže na celodenný výlet by podmienky boli lepšie. Ale chýbala ešte kondícia. Tá sa navrátila až počas cykloturistických výletov.
Hlavou pri prechádzajú stovky hlúpostí, snažím sa nemyslieť na tmu. Odhodlane točím pedálmi. Oči mám na stopkách a hľadím pred predné koleso, snažím sa držať pri krajnici. Na túto hlavnú cestu sa sem tam pripájajú cesty vedľajšie. Keď tieto križovatky míňam, tak len dúfam aby nejaké auto zboku do mňa nenapálilo. Nebolo by to dobré.
Tlačí ma sedadlo. Som zvyknutý na to veľké, kožené sedadlo, ktoré je na mojom cykloturistickom bicykli. To je pohodlné. Nie ako toto - tenké a tvrdé. Podchvíľou sa musím na pedáloch postaviť a potom pocítim ako sa mi blahodárne prekrvuje dotlačený zadok.
Čosi kdesi zočím v diaľave, predomnou, kde sa obloha spája so zemou, slabú červenú žiaru. To sa slnko chystá vyjsť. Teším sa na to divadlo, budem mať vychádzajúce slnko priamo pred očami. Práve keď sa začína brieždiť, vidím v diaľke nadjazd. To už musí byť odbočka na Dunajskú Stredu. Prídem bližšie a naozaj. Vyšlapem hore na nadjazd, potom sa voľnobehom spustím dole, prechádzam železničným priecestím a vchádzam do mesta Dunajská Streda.
Z domu som prešiel doteraz 37 KM, za 1:30 RT, čo je 24,7 AVG. Keď odbije šesť hodím, sadám na bicykel a hľadám obchod z potravinami. Nájdem ho o pár desiatok metrov, zamykám bicykel a vstupujem dnu. Musím byť dnes asi prvý zákazník, všetky predavačky divne zazerajú. Do košíka hádžem 100 g čokoládu, Deli tyčinku, 3 Bit a gaštanovú čokoládku. Vysadám na bicykel a ujedajúc si z Deli tyčinky sa bicyklujem okolo reštaurácie Fontána von z Dunajskej Stredy.
Medzičasom sa už celkom pekne rozvidnelo. Na obzore vidím časť veľkej červenej gule, ako sa lenivo zdvíha na oblohu. Už sa ide lepšie - vidno na cestu. Stálou rýchlosťou 28 km/h sa pomaly ale isto blížim ku Komárnu. Prechádzam zaujímavými dedinkami až sa dostávam do mestečka Veľký Meder. Hneď na jeho začiatku moju pozornosť vzbudzujú chlapi v krčme. Sedia si už pri pive a to nie je ešte ani len sedem hodín!
Za Mederom vypínam blikačku. Ide sa mi zatiaľ celkom dobre. Všetko vychádza ako má. Už sa teším na dedinu Zlatná na Ostrove. Odtiaľ sa mi do Štúrova pôjde už dobre, po tej istej ceste sme šli pred dvoma mesiacmi s nabalenými bicyklami v rámci cykloturistického výletu Slovensko 1999. Udržiavam rýchlosť, pozorne sledujem kilometre na smerových tabuliach a neviem sa už dočkať kedy prídem do tej Zlatnej na Ostrove. Cesta sa mierne vlní, no nepoľavujem. Konečne zočím odbočku, na ktorej sme sa napojili z Veľkých Kosihov na túto hlavnú cestu. Už len sedem kilometrov do Zlatnej. Tam sa napijem. Už len sedem. To je asi 15 minút. Zdá sa mi, že cesta je nekonečná. Až neuveriteľne dlhá.
Čas pokročil a je tu odbočka na Zlatnú. Odbočím do dediny, uvoľním košíky, prehodím na omnoho ľahší prevod a bicyklujem sa po známej dedine. Míňam potraviny, kde sme nakupovali, zas si všimnem tabuľku Poštová Ulica - Poszta Utca, či tak nejako, a za chvíľu prídem ku kempu. Spomalím, spravím na ceste otočku. Sem sme vtedy prišli z Bratislavy za jeden deň a tu sme spali v kempe. Tachometer hovorí že mám za sebou 82 km. Hodiny ukazujú 7:50. Celkom dobrý čas.
Do Komárna je to už odtiaľto len 10 km a preto ostávam na ľahkom prevode - aby si nohy oddýchli. Známou cestou sa už ide veselšie. Aj ľudí je už po ceste viac. Dostávam sa do Komárna. Vpravo vidím železný most ponad Dunaj a tu si spomeniem na problémy komárňanských lodeníc. Pozriem sa ešte raz a uzriem časť veľkého trupu lode zahaleného v lešení. Wow, prvý krát vidím výrobu lodí naživo.
Rozmýšľam ako zahnať hlad. Mám za sebou už 96 km, čo nie je málo, a zjedol som len jednu čokoládou tyčinku a druhú práve dojedám. Treba preto čím skôr naplniť žalúdok. Do deviatej sa mi veru čakať nechce, zatiaľ môžem predsa šlapať napred. Najem sa pri najbližšej príležitosti. Tak aj spravím a pohýnam sa napred. Smer Štúrovo!
Po pár kilometroch ma cesta dovedie do obce Iža. Na ľavej strene cesty zočím nejaké rodinné potraviny a po chvíli uvažovania zamierim ta. Pred dverami stretnem tučnú predavačku - majiteľku a pre istotu sa ešte spýtam či sa tu niekde nedá nájsť pohostinstvo. Lámanou slovenčinou mi potom vysvetlí, že áno a ako mám ísť. Už chcem odísť, keď sa pre zaujímavosť ešte opýta odkiaľ idem. Hovorím: "Z Bratislavy." Teta je zvedavá: "A kedy vyštartoval?" A keď poviem že o pol piatej, tak to zakončí: "Hmm, to je dobrý!"
Pokračujem dedinou, no pohostinstvo nenachádzam. Dúfam, že tá Maďarka nemyslela tú špinavú krčmu, pred ktorou práve stojím. Pre istotu sa pýtam ešte raz. Prejdem sto metrov a predomnou sa objaví vytúžené pohostinstvo.
Bicykel vynášam so sebou na terasu, opriem ho o zábradlie a ruksak zložím na stôl. Pre istotu dávam už aj dole košeľu a zamierim dovnútra, kde obdržím jedálny lístok. Som tu jediný hosť, nikoho iného tu nemajú. Vrátim sa k môjmu stolu, vyberám jedlá a slinky sa mi už zbiehajú.
Rozmýšľam akú polievku si objednať, keď za mnou počujem mladého čašníka ako sa so silným maďarským prízvukom pýta: "Čo si dáte?" Beriem fazuľovú, špagety a pivo. O chvíľu sa zas vráti a veľmi lámanou slovenčinou, len ťažko hľadajúc slová, ale inak veľmi úctivo vraví, že všetko len tie špagety nemajú, že si mám objednať niečo iné. Beriem párky.
Hodiny ukazujú pol desiatej. Takú štvrťhodinku sa tu asi zdržím. Tu prichádza polievka a ja sa veselo do nej púšťam. Polievka chutná, mäsá v nej ešte aj plávajú. Ledva dojem, už sú tu chutnučké párky. Mňam, radosť jesť. A ešte aj pivko k tomu! Čo viac môžem chcieť?
Toto pohostinstvo v Iži odporúčam, veľmi príjemné a ani nie príliš drahé. O pol jedenástej som plný, s námahou vysadám na bicykel a tráviac sa pustím pomalým tempom smerom na Štúrovo.
Slniečko už pekne pripeká, je nádherné počasie. Hovorím si, že aspoň polhodinku musím ísť pomalšie, aby ma brucho nebolelo. Prechádzam dedinkou Patince. Ide sa dobre, cestu poznám, ide blízko Dunaja. Prechádzam dedinami, ktoré robia cesta zaujímavejšou. Síce som si zaumienil, že pôjdem po jedle pomalšie, no nedodržal som to a už šlapem ako obyčajne - niečo nad 25. Mám mierny protivietor, dosť ho cítiť, no dúfam že cestou naspäť pomôže. Nasleduje dedinka Radvaň, potom Moča. Cestou ma predbehlo zaujímavé vozidlo. Bol to úzky mini-van, na streche mal tabuľu že "Merné vozidlo" a vpredu na blatníku mal latu širokú cez celý jazdný pruh, na koncoch so zástavkami. Hmm, zaujímavé. Len neviem na čo to slúži. Ale dobre, že ma nesejmul.
Cestou na dedinu Mužla ma už protivietor otravuje, počítam kilometre. Teším sa už na Štúrovo, na zrútený most, a hlavne na oddych. Šlapanie do pedálov je už namáhavé. Konečne je tu Mužla, obchádzam potraviny, kde sme pred dvoma mesiacmi na bicyklovom výlete doplňovali zásoby, stúpam miernym horekopčekom a do Štúrova ostáva ešte 8 kilometrov.
V diaľke zhliadnem kopulu ostrohomskej baziliky. Už sa blížim. Vidím komíny štúrovských papierní, prechádzam podjazdom. Prichádzam na križovatku a predomnou stojí očakávaná tabuľa s názvom obce - Štúrovo. Uff, som tu!
Kochajúc sa pohľadom a spomínajúc na minulosť voľnobehom prichádzam až na samý koniec mostu, zosadnem a zhlboka sa nadýchnem. Som v Štúrove. Wow, pekný pocit. Pred štyrmi rokmi (1995), sme sem prišli so stanmi z Bratislavy za jeden deň a mali sme dosť. Pred dvoma mesiacmi sme na toto miesto prišli dokonca za dva dni. Je pol dvanástej, mám za sebou 146 kilometrov a čaká ma cesta naspäť.
No najprv si treba odpočinúť, nazbierať sily. Chcem ísť dole na nábrežie. Cesta okolo je "dlhá", tak beriem bicykel do rúk a kamennými schodmi schádzam z mosta. Už som v polovičke cesty, keď tu PÁSK! - ľavým kolenom vrazím rovno do pedálu. Zasiahne ma krutá bolesť, no po chvíli prechádza. Dole nasadám, doveziem sa do blízkej krčmy. Tu si pochutnávam na čokoláde a chladnej kofole. Potom sa vyberám zas na nábrežie. Vyhliadnem si peknú lavičku, bicykel opriem o ňu, ľahnem si a pod hlavu dávam ruksak. Je tu príjemne, veľmi príjemne. Voda žblnkoce, slniečko svieti, je teplo. Zaspávam.
Čo dialo potom neviem. Zobudil som sa 10 minút pred jednou. Deti pískali na tráve. Balím veci, v meste kupujem ešte jeden banán, v parčíku ho jem a rozmýšľam o ceste späť. Nohy síce cítia, že majú už niečo za sebou no taktiež vedia že ich ešte dosť čaká. Nebolia.
Z banánu neúprosne ubúda a keď sa minie, je jedna hodina, nastal čas na cestu späť.
Prichádzam zas do dediny Mužľa, teraz však z opačnej strany, teraz sa zveziem dolekopčekom, rozbehnem sa, a už to ide hladko. Teraz konečne pociťujem že nemám ani protivietor, ani bočný vietor, ale mierny vánok do chrbta. Som rád. Idem pekným prostredím, šlape sa mi jedna radosť. Prechádzam slnkom zaliatou krajinou, obdivujem lužné lesy. Obchádzam storočný komín, vychádzam na hrádzu. V Kravanoch je zas kratučký dolekopček z hrádze, zrýchlim tempo a prefrčím dedinou. Zas ma zozadu prebieha to divné meracie auto, zas som rád, že ma nezobralo so sebou. Prechádzam dedinkami, pozerám na ľudí čo robia. Dobre sa mi ide. Zas sú tu Patince a po nich má prísť Iža. Na poliach zberajú babky úrodu, predbieham konský záprah. Ani sa nenazdám a predomnou je dedina Iža.
Bolesti v kolenách sa pri cyklistike občas objavia. Sú nepríjemné, kolená treba obväzovať, no šlapať sa väčšinou dá ďalej a bolesť sama ustane. Prejdem ešte jeden kilometer, keď z hrôzou zistím, že tentoraz to nebude len také jednoduché. Bolesť sa zintenzívnila a teraz pri každom pokrčení kolena pocítim prudkú a pichľavú bolesť. Okamžite uvoľňujem nohu z košíka a snažím sa ju šetriť. Pravá nech maká. Musím to predsa nejako dotiahnuť pred Komárno, tam je moja krčma, tam bude oddych.
Tentoraz v Iži nejdem to reštiky, ale švihám si to rovno cez stred dediny na Komárno. Od Komárna ma delí už len malý kúsok. S námahou sa dostávam ku križovatke, odbáčam vľavo, ešte takých 500 metrov. Ne je to také jednoduché, koleno nedá. Keď ma už predbieha aj dedo na bicykli s vrecom zemiakov, uvedomujem si, že asi mám Problém.
Akousi silou vôle som prišiel k tej krčme, kde mali ráno ešte zatvorené. Opieram bicykel o lavičku a silne krívajúc sa vojdem dovnútra.
Pri popíjaní kofoly a jedení čokolády sledujem údaje na tachometri.
Som prakticky v Komárne, sú tri hodiny presne, mám 196 kilometrov, skoro 8 hodín rating time a 24,6 priemernú. Prepočet ukazuje že zo Štúrova som prešiel presne 50 km priemernou 25,2. Sú to teda slušné výsledky, dokonca lepšie ako boli predpoklady. Ak to pôjde takto ďalej, o takej siedmej by som mal byť doma. Ale vlastne budem ešte niekde jesť, takže skôr asi o ôsmej.
Teraz si uvedomím, že mám to koleno. Pokým bolo v pokoji, bolo v pohode. No teraz, keď som vstal, krutá bolesť sa znovu ozvala. Je to pre mňa niečo nové. Takúto prudkú bolesť som ešte na žiadnom bicyklovom výlete nemal. Márne rozmýšľam nad tým, čo ju asi spôsobuje.
Nasadám na bicykel, prejdem mostom ponad Váh a nachádzam sa v Komárne. Zdravou - pravou nohou sa snažím zapierať do pedálu, tú ľavú sa snažím šetriť. Pokúšam sa nemyslieť na bolesť, radšej pevne verím, že prejde. Takto sa posúvam cez Komárno.
Za mestom šiel nejaký transdedinský cyklista. Snažím sa zavesiť zaňho, no ide zúfalo pomaly. Konečne ma niekto predbieha na horskom, pridám a zavesím sa zaňho. Šlapem stále na ľahkom prevode, chcem šetriť kolená. Idem okolo 25, no potom sa ten predomnou odpája. Zas som sám, dlhá rovná cesta a bolesť. Povedal som si, že aspoň po tú odbočku z hlavnej na Veľké Kosihy musím prísť, tam sa rozvalím v tráve.
Konečne je tu Zlatná na Ostrove. Tu som bol ráno 7:50. Teraz idem opačným smerom. Nejdem cez dedinu, ale rovno po hlavnej. Viem, že po odbočku je to ešte 7 km, no týchto sedem kilometrov bolo nekonečných. Nevládzem, nemôžem. No stále ešte idem. V hlave počítam, koľko ešte minút po odbočku, keďže idem rýchlosťou 22 km/h. Ako prízrak sa mi zdajú autobusové búdky pri odbočke. Už z diaľky ich vidím. Je tu odbočka.
Akým si zázrakom prejdem cestu, voľnobehom prídem k tráve. Rozmýšľam ako zosadnúť. Je to problém. Na ľavú nohu sa spoliehať vôbec nemôžem. A tiež ju nesmiem zohúť, tá bolesť by bola neprekonateľná.
Sedím si v tráve a rozmýšľam. Radšej to ešte nejako dotiahnem 2 km do Veľkých Kosihov, tam je známa krčma, tam si dám pivo a veľký oddych. S námahou vstávam, kladiem nohy na pedále a pokúšam sa rozbehnúť. Ľavá je mŕtva, zohnutie je nemožné. Zosadám. Z ľavého košíka vytiahnem remienok a pomocou neho košík priviažem o kľuku, aby nenarážal na zem. Znovu nasadám, pravú nohu pevne zovriem do košíka a ľavú nechám voľne pustenú dole.
Verte mi, šlapať jednou nohou je namáhavé! Dosť, namáhavé. Ešte že mám bicykel s takým malým odporov vzduchu, s takými tenkými kolesami a s takou zotrvačnosťou. Raz zaberiem a potom sa pár metrov iba nesiem. Veľké Kosihy, tabuľa.
Je 16:40, takže mám dosť času. Pokým popíjam pivo a kontrolujem jedným okom bicykel, opisujem údaje. 221 km, 24.0 AVG, 9:10 RT. (Doma neskôr vypočítam, že z Komárna sem som sa vliekol rýchlosťou 20,5 km/h) Je mi ľúto toho, že mám s ľavým kolenom tieto problémy. Preto teraz napíšem na kúsok papiera okrem údajov z tachometra aj pár slov: "Pred Ižou ma začalo strašne bolieť ľavé koleno. Bolesť sa stávala neznesiteľnou. Som vo Veľkých Kosihoch a ľavou nohou nemôžem ani pohnúť. Hnevá ma to, lebo inak vládzem, svaly ma nebolia!", toto doslovne stojí na papieri.
Dumám nad príčinou bolesti v kolene. Ako je to len možné, čo som spravil? Je to len tým, že som si v Štúrove narazil koleno? Alebo len prílišná námaha. Ale námaha hádam nie, veď som toho tento rok pobehal už ajajáj. Vlastne pobehal dosť, ale na cykloturistickom bicykli. Asi sa nohy dôkladne prispôsobili práve naň, na jeho mikroskopický sklon pedálov. Teraz, na pretekárskom bicykli je možno os pedálov mierne vychýlená a kolená si s tým neporadia. Alebo je to tým chladom, lebo som štartoval o pol piatej za zimy a chladu? Neviem.
Takže mám 221 km. A ďalej sa nedá. Nuž, ale aj tak je to o 3 km viac ako môj minuloročný rekord. Ale zase menej ako 250. Vlak mi ide o 2 a pol hodiny, takže hodinu tu ešte zotrvám, za ďalšiu hodinu prejdem tie 3 km na stanicu a pol hodiny je rezerva. Mám na výber? Skúsim zohnúť ľavú nohu v kolene. Auč. Nie, nemám na výber.
Naspäť odtiaľto som pôvodne plánoval ísť nie po hlavnej smerom na Dunajskú Stredu - ako som prišiel, ale cez tieto dediny. Veľké Kosihy, potom Čičov, Medveďov, Gabčíkovo a tak. Tá hlavná cesta ma už zunovala, chcel som radšej vidieť pokojné dedinky.
Oddychujem do štvrť na šesť. Ešte raz pozriem na koleno. Zatnem zuby a skúsim ním pohnúť. Centimeter. Potom druhý. Ani čo by som v kolene sto ihiel mal, tak tam pichá. No nedbám na bolesť, celý sa sústreďujem na to aby som úplne zohol nohu. Zo všetkých síl sa mi to podarí!
V krvi mi stúpne adrenalín a hlavou sa ženie kopec myšlienok. Mám sa teraz vzdať? Mám ísť teraz domov vlakom?! Teraz? Teraz, keď som vstával o pol štvrtej, štartoval o pol piatej v tme a zime, došiel naobed do Štúrova a teraz je len štvrť na šesť a sedím vo Veľkých Kosihoch? Obetoval som už toho priveľa aby som sa teraz vzdal. (S odstupom času si uvedomujem, že som toho obetoval ešte omnoho viac.)
Z ruksaku vytiahnem náhradné tielko a vreckovku. Vreckovku spojím uzlom s druhou vreckovkou, tielko omotám okolo boľavého kolena, nech je v teple. Vreckovky otočím okolo a pevne zauzlím. Nech sa deje čokoľvek. Beriem bicykel, nasadám a tackám sa smerom na Bratislavu.
Ďalší odstavec je očistený od opisov bolesti. Dochádzajú mi slová, a keby som ich mal používať, tak sa asi nedopíšem.
Už mám na pedáli aj ľavú nohu, no snažím sa ju šetriť ako sa len dá. Prechádzam cez dedinky Kližská Nemá, neskôr Trávnik a Čičov. Hľadám zdravotné stredisko, alebo lekáreň, potrebujem aspoň elastický obväz na koleno. No nič takého nenachádzam. Blíži sa šiesta hodina a tak chcem aspoň nejaké potraviny ešte kúpiť a rád by som aj nejakú teplú polievku zjedol. Schladieva sa.
Reštaurácia nikde žiadna, ani lekáreň. Päť minút pred šiestou v Kľúčovci v poslednej chvíli nakupujem v potravinách chlieb, paštétu a sladkosti. V Medveďove je vraj pohostinstvo. Už sa teším.
No našiel som tam len špinavú krčmu. Aspoň vodu som si dočerpal. Z Medveďova pokračujem po hrádzi smerom na Gabčíkovo. Povedali mi, že v dedine Sap nájdem nejaké pohostinstvo.
Hrozne mi na hrádzi vadili závory. Síce boli v strede spustené, takže sa dalo bicyklom prejsť, no neboli tam dané ani tie plechy (ako vidieť v Petržalke), bolo treba prejsť ponad tyč. Vyhodiť predné koleso je nad moje sily, koleno trpí pri najmenšej nerovnosti. Závora ma zastavila, ja som skoro spadol a bolesť z kolena bola na omdletie.
Prišiel som do dediny Sap, našiel pohostinstvo. Objednal polievku a čaj a dokríval ku stolu. Nohu mám nehybne vystretú pod stolom a čakám.
Mám 250 km, takže som prešiel od poslednej zástavky 29 km, priemerná bola na tomto úseku 20,7 km/h. Je sedem hodín, komáre ma žerú. Prišla polievka a čaj. Polievka bola hrozne drahá, no keď som uvidel, koľko jej je, a čo v nej všetko je, tak som veru neľutoval. Pol hodinu som jedol, až som bol úplne najedený. Sladký čaj pomohol tiež. Kým bola ľavá noha v pokoji, až tak nebolela. Čašníčka mi potom ešte priniesla obväz.
Dal som z kolena dole tielko a začal omotávať obväz. Dedkovci, ktorý sedeli pri pive za vedľajším stolom a doteraz iba zo záujmom pokukovali, sa začali aktívne prihovárať, uznanlivo kyvkali hlavami a dávali všelijaké rady. Cestu som poznal dobre, no napriek mi o nej dlho hovorili a radili všemožné skratky. Ja som zatiaľ pevne omotal koleno, nato ešte pevne priviazal tričko a chystal sa odísť. Aspoň z pohostinstva som chcel dôstojne odísť a tváriť sa, že som ok. No prejsť okolo stola k bicyklu mi dalo zabrať, ľavá noha sa mi pri chôdzi podlamovala. Teraz som si už koleno radšej ani nerozcvičoval (ako vo Veľkých Kosihoch), netúžil som po tej bolesti.
Pomaly opatrne vysadám na bicykel, pravou nohou sa rezko odrazím a voľnobehom idem ulicou. No bicykel spomaľuje a chvíľa, kedy budem musieť otočiť kľukami sa hrozivo blíži. Teraz to prichádza, a aby som udržal rovnováhu musím šlapať. Pri zohýnaní ľavého kolena ma zaplaví taká bolesť, že chcem-nechcem musím vykríknuť. Takto zbedačene idem 100 metrov cez dedinu a každou otočkou zúfalo vykríknem. Čaká ma mierny kopček na hrádzu, skoro neprekonateľný problém. Zvládnem to! Som na hrádzi, kdesi v diaľke je Gabčíkovo. Slzy mi vyhŕknu od bolesti. Na predposlednom najľahšom prevode sa vlečiem a každý záber do pedálov znamená muky. Protivietor nemám, cesta je rovina, bicykel ide hladko, aj prevod mám ľahký - v tomto problém nemám. Len koleno sa nedá zohnúť. Opakovane 5 krát za sebou otočím kľukami, potom od bolesti musím ísť chvíľku voľnobehom. Potom ale zas treba začať šlapať a bolesť pri prvej otočke je pozoruhodná. Medzi tým sa už úplne zotmelo a ja som si zapol blikačku. Zas raz idem úplnou tmou. V diaľke žiaria svetlá gabčíkovského vodného diela.
Cesta k nemu bolo z toho najhoršieho, čo som kedy zažil.
Hrádza sa stočila doprava, kúsok si nadbehla a potom nasledoval horekopec hore na priehradu.
Teraz som obviazal obväz nie cez koleno, ale pod koleno a tielko som uviazal nad koleno. Úžitok z toho veľký asi nebude, ale nech to tam mám.
O pol deviatej sa pohnem z miesta.
Domov idem po ľavej strane Dunaja, teraz už nemám na výber. Jedna plavebná komora je úplne napustená. Vnútri je akási rumunská loď. Počujem reproduktor a niekto z lode po mne kričí v cudzej reči. Nemám čas na zábavky a odbočujem na cyklistický chodník po hrádzi. A nejde sa mi vôbec dobre. Začína ma trápiť tma. Svetlá osvetľujúce priehradu sa končia, ja sa rútim do absolútnej tmy. Mesiac nie je nikde, svetlá nie sú tu žiadne, ani autá tadeto nechodia. Mám strach, čo ak nestačím spozorovať závoru?! Viem, že tí mudrci sem závodu dali a ani obísť sa poriadne nedá. Bojím sa, že do nej vrazím. Takéto myšlienky ma sprevádzajú cestou. Čo robiť?
Pozriem sa dozadu. Vidím svetlo! Áno, svetlo bicykla. Náramne sa poteším a počkám, kým sa priblíži.
Sú to dvaja maďarskí chlapci - rybári a idú na strašne rozhrkaných bicykloch. Jeden vie trochu po slovensky - tak sa mu pokúšam naznačiť, že by som ráz išiel za nimi, aby ten jeden čo mal svetlo svietil, aby som nenarazil. Nemajú na výber. Svetlo sa ukazuje ako dobrá vec. Zanedlho stretneme závoru, no stihneme zastaviť a mne sa dokonca podarí zliezť z bicykla a podliezť závoru. Tí dvaja chcú ísť teraz dole do dediny. Mne samému sa po tmavej hrádzi neveľmi chce a preto idem aspoň na kúsok s nimi.
Sme v dedine Baka a pokračujeme po ceste povedľa kanála smerom na dedinu Bač, kde sa táto cesta napája na hlavnú cestu Bratislava - Komárno, po ktorej som ráno šiel. Ale to je ešte vzdialená, veľmi vzdialená budúcnosť, zatiaľ som ešte stále s tými dvoma v dedine Baka.
Zrazu sa ma jeden spýta, že či mám dosť peňazí. Zarazene odpovedám: "Podľa toho na čo." Vec sa vyjasní. Vraví že by ma zaviedli k jednému penziónu, tam by som mohol do rána prespať a potom pokračovať. Sám som predtým nad takým niečím uvažoval. No nechcel som. Chlapec porozmýšľal (asi aby nabral potrebnú slovnú zásobu) a povedal slová, ktoré sa mi vryli do pamäti a dlho potom mi duneli v ušiach: "Ste zranený, mali by ste ísť do penziónu. To by bolo najrozumnejšie!" Áno, chlapec má pravdu, už dávno by to bolo najrozumnejšie. Ale ako mu vysvetliť, že teraz sa už vzdať nemôžem. Ostávam radšej ticho.
A vlastne zajtra mám zápis, keby som teraz niekde tu prespal, tak ráno budem mať také bolesti, že by som na bicykel už určite ani nevysadol. Chlapcov opúšťam a pokračujem ďalej.
Dedina sa končí a ja vstupujem do tmavého lesa. Nevidím tentoraz vonkoncom nič. Tma je dokonca ešte horšia ako vtedy ráno. Teraz už totálne neviem či sa nachádzam v mojom, alebo protiidúcom jazdnom pruhu. Okrem toho je toto cesta vedľajšia, nie taká významná, a preto sa obávam, aby ma niekde nestretla hlboká jama v ceste, alebo spadnutý konár, alebo niečo podobné.
Bolesť cítim už aj v pravom kolene. Dávno sú tie časy, keď bola pravá noha ešte fit. Teraz bolí pravé koleno už skoro tak veľmi ako to ľavé. Snažím sa šlapať rovnomerne a odhodlane, nemyslieť na nič iné, iba sa sústrediť na to - vydržať čo najviac - dostať sa z tejto tmy na hlavnú cestu.
Nie je to ľahké. Dvíha sa protivietor. Je silnejší ako ten pred Štúrovom, toto je nočný vietor. V týchto chvíľach si spomínam na slová pána Bartovica - učiteľa telesnej výchovy na ZŠ. Ten zvykol pri behu na 1500 m hovoriť, že keď si človek myslí, že viac už nemôže, tak môže ešte zo seba vydať 1/3 toho čo dovtedy zvládol. Často nad týmto rozmýšľam. Sakra, ale kedy nám vedieť, že už viacej nemôžem!!!
Šlapem tmou z posledných síl. To že ma tlačí sedalo, to už dávno nevnímam. Teraz sa už nevládzem na pedáloch nadvihnúť, aby som odľahčil zadok, teraz som rád, že som.
Stále sa mi v ušiach ozýva hlas maďarského chlapca: "...do penziónu. To by bolo najrozumnejšie!" Tieto slová ma neprestajne prenasledujú.
Občas počujem blízko mňa nejaké malé zviera. Vydáva zvláštny zvuk - ako keby si mačka kýchla alebo čo. Vždy ma to dokonale vyplaší, inštinktívne sa opriem do pedálov, aby som zrýchlil, no vtom pocítim prudkú bolesť z oboch kolien a ja zatínam zuby. Rozum hovorí, že sa nemám čoho báť, veď je to nanajvýš len nejaký ježko. Čo ježko?! A dostanem strach dvojnásobný. Dostať teraz na ježkovi defekt, tak veru neviem čo by som robil. Áno, náhradnú dušu samozrejme mám, aj sťahováky, aj kľúče, ale v tejto tme? S týmito kolenami? To by sa nedalo.
Cesta je akási pridlhá. Už dávno tu mala byť dedina Bač, aj s tou hlavnou cestou, už dávno som tam mal byť. Ako je to možné! Myslím na domov. Na Podunajské Biskupice, ako pôjdem cez tie známe uličky, jééj, keď už budem tam, oh, a keď pôjdem po našej ulici. Tak rád, nevýslovne rád, by som tam teraz chcel byť! Čo by som len za to dal!
Zobudím sa z myšlienok, vidím, teda nevidím, že všade naokolo je len tma, je zima, fúka protivietor, kolená mali už dávno vypovedať službu. A ja som len niekde, ani len neviem kde.
Keď naľavo vo výške hrádzi uvidím svetlá a dovtípim sa že ide o kompu cez kanál, tak som sklamaný. Čó, tak to som ešte len tú?! Hrôza.
Vidím smerovú tabuľu. V tej tme som ju zbadal prineskoro, musím sa vrátiť a pri nej zosadnúť. Nemyslel som, že so zosadaním budem mať až také problémy. Dedina Bač 7 km.
...
Dostal som sa do dediny Bač. Tu je moja vytúžená hlavná cesta do Bratislavy. Sem som chcel prísť. Prídem až na ku hlavnej, prejdem na druhú stranu, zosadnem a s námahou si sadnem pod lampu. Už mi nevadí, že z vedľajšej brány zlostne na mňa hlučne breše pes, nevadí mi ani to, že ťažké kamióny úžasnou rýchlosťou letia po ceste sotva dva metre odo mňa a že je desať hodín. Ležím v tráve, jem čokoládovú tyčinku a nemyslím už vôbec na nič.
Ešte nikdy predtým som na bicykel nenasadal tak dlho ako tentoraz. Musím byť maximálne opatrný, aby som minimálne namáhal kolená. Keby som sa pošmykol a prudko sa musel nohou podoprieť, tak neviem ako by takýto zákrok skončil.
Pomalým tempom na ľahučkom prevode zovretý v objatí nehoráznej bolesti kolien prechádzam sedem kilometrov do Šamorína. Na čerpacej stanici sa chcem zastaviť, aspoň na chvíľočku. Kde je už tá čerpačka!
Na konci Šamorína nachádzam vytúženú čerpaciu stanicu. Zastavím pri obrubníku, pravou nohou sa o obrubník opriem a sediac na bicykli čakám. Len tak. Nemám silu zosadnúť z bicykla a ľahnúť si, čakám postojačky a chcem aby táto chvíľa trvala večne, nechcem myslieť na to, že do Dunajskej Lúžnej je to dobrých osem kilometrov. Osem kilometrov!
Asi vyzerám dosť biedne, keďže ku mne príde zamestnanec čerpacej stanice a pýta sa, či chcem vodu. Ozaj, minula sa, takže mlčky pokývam hlavou, že áno. Ujo vytiahol prázdnu fľašu zo stojana, šiel po vodu a potom plnú fľašu naspäť zasunul na bicykel. Ďakujem.
Ešte chvíľu čakám, potom je čas ísť a ja sa pohýnam.
Stojí ma to hrozne veľa sebazaprenia, aby som napriek boľavým kĺbom točil pedálmi. Ide to nesmierne ťažko. Aj malý oddych znamená potom dvojnásobnú bolesť. Idem po krajnici, na cestu mi svietia akurát tak autá, čo ma predbiehajú. Chýba mi šiltovka, aby som si chránil zrak pred diaľkovými svetlami protiidúcich áut. Šiltovka je vnútri v ruksaku a ja sa neodvážim zastaviť, lebo by som už ostal na mieste.
Keby budem v Lúžnej!? Keeedyyyyyy!!! Toto je na nevydržanie. Bože!
-- nemám slov --
Tabuľa Dunajská Lužná. Oh. Som tu naozaj, alebo sa mi to už len sníva? Keby to bolo naozaj, tak by som to už do Bratislavy nemal mať ďaleko. Nemal.
Míňam Dunajskú Lúžnu, napodiv som stále ešte pri vedomí. Ešte chvíľu vydržať! Ešte chvíľu! Obec Rovinka! Posledná dedina! Nohy šlapú samé, ja už ich ani neovládam, moja myseľ sa od tela odpojila, rozmýšľam kde ma asi zajtra nájdu.
Prechádzam popri trafostanici. Ešte vydržať! Idem pod železničným nadjazdom, tie svetlá to je Slovnaft! A tam vedľa to musí už byť Brtislava - Podunajské Biskupice. Áno, posledné metre pred dedinou. Už rozoznávam jednotlivé domy! Odbočka. Vchádzam do prvej ulice. Ako veľmi o tomto som sníval! Prázdnou osvetlenou ulicou sa tackám vopred. Na križovatke odbáčam ku kostolu, zbedačene vlečiem sa cez námestie, malátne míňam zmrzlináreň, do jednosmerky a zabočím na Máchovu - moju ulicu. Ešte sa dostať na opačný koniec ulica a som doma. Neviem či to zvládnem. Posledná križovatka, nič nejde. Idem ďalej. Ešte pár sto metrov, no s kolenami je to hrozné. Už idem po chodníku. Okolo susedného domu. Dotýkam sa našej brány! Zastavujem.
Teraz ako zosadnúť z bicykla? Opatrne položím ľavú nohu na zem. Prenesiem váhu. Našťastie drží! Pravú nohu preložím cez sedadlo. Už stojím oboma nohami na zemi. Vytiahnem kľúče. Pasujú. Otváram bránu a za sebou zamykám. Na dvore vytiahnem tachometer. Ukazuje 300,9 km. Je jedenásť hodín. Bicykel zavesím v komore za predné koleso, zamknem komoru. Vojdem dovnútra a v ruke pevne stískam tachometer. Som doma! Som hrdý na môj nový rekord. Prešiel som 301 km. Ale jedno viem iste. Už sa ho nikdy nebudem snažiť prekonať.
Ráno som ledva vstal na nohy. Svaly sú v najlepšom poriadku, tým nič nechýba. Tento výlet si odniesli kolená. Po týždni neutíchajúcich bolestí som vyhľadal lekársku pomoc.
Nie som poverčivý, ani neverím na horoskopy. Ale pre zaujímavosť tu citujem môj horoskop (baran) na deň 7.9.1999 (deň výletu), ktorý som neskôr našiel v denníku SME:
"Dnešok nie je priveľmi bezpečný pre vašu telesnú schránku. Myslite na reálne nebezpečenstvo fyzického preťaženia a vypracujte si plán postupnej záťaže."
Zaujímavé, nie? :-)
