Beháme po meste New York

Zobudili sme sa po šiestej hodine, je pondelok. Po raňajkách ideme s pani Zentkovou vlakom do Manhattanu, kde pracuje. Stanica je malá, ale čistá. Nikde žiadne puchy, ako na Slovensku. Vlak bol riadne natlačený, museli sme stáť. Skoro všetci cestujúci mali obleky a smerovali do práce.  
Vystúpili sme na Penn Station. Jej vstupná hala bola veľmi pekne zariadená, podobala sa na nákupnú zónu v obchode. S pani Zentkovou sme sa dohodli, kedy sa vo Woodbridge večer stretneme a potom sme sa už rozišli. Je pred nami celý deň a čaká nás veľký, nepoznaný Manhattan.  
 
Pomohlo nám, že sme včera spoznali New York z auta, a tak sme vedeli, kam sa ako dostaneme, či sa tam dá prejsť pešo, alebo je lepšie si zobrať metro. Naším prvým cieľom bola svetoznáma Socha slobody.  
 
Našli sme stanicu metra a zakrátko prenikli do tajov sofistikovaného tarifného systému. Za $1.5 si kúpite token, ktorý keď hodíte do otáčadla (alebo krútidla - takého, ako majú aj v potravinách), tak vás pustí ďalej. Potom sa môžete voziť do aleluja, pokým z metra znovu neujdete.  
Newyorské metro bolo opakom všetkého príjemného a priestranného. Keď sme vkročili na nástupište, ovanul nás závan slizkého a teplého vzduchu. Strop bol veľmi nízky. Dal sa s miernym vyskočením bez problémov dočiahnuť rukou. Medzi koľajiskami vystupovali onitované železné stropy lenivo podopierajúce váhu veľkomesta. Stáli sme medzi množstvom ľuďmi, ktorí boli nepravidelne roztrúsení po asi 100 m dlhom nástupišti. Keď prišiel vlak, sprevádzaný ďalším vírivým závanom teplého vzduchu, ľudia sa začali doň tlačiť. Áno tlačiť, lebo bol dosť plný, niektorí sa nezmestili a museli čakať na druhý. Vagóny metra sú klimatizované, čo cestu ako tak spríjemňovalo.  
 
Vystúpili sme na juhu Manhattanu a prešli do Battery Parku. Odtiaľto štartujú veľké lodičky smerom k Soche slobody, ktorá je na ostrovčeku. Kúpili sme si teda lístky, stáli okolo dvoch dolárov, a postavili sa do radu. Nečakali sme dlho. A k tomu nás zabávali kadejakí pouliční umelci. Jeden z nich vyťukával na vyleštenom hliníkovom hrnci známe melódie, druhý si omotávalo okolo krku dajakú kobru.  
 
Najviac nás upútali ohybní a svalnatí mládenci, ktorí vystrájali náramné kúsky. V gymnastickom žargóne sa príliš nevyznáme, ale skákali saltá dopredu aj dozadu, robili všelijaké viacnásobné premety. Jeden držal druhého v stoji dole hlavou na rukách. Potom postavili zo seba pyramídu a ďalší dvaja cez ňu skákali. Všelijako sa vyhadzovali do vzduchu a dopadali na zem. Proste človek žasol, že sa pri tom nedolámali.  
 
Socha slobody  
Veru netrvalo dlho a už sme nastupovali do loďky. Vyšli sme na poschodie a usalašili sa na korme. Odtiaľ budeme mať najlepší pohľad na vzďaľujúci sa Manhattan. A naozaj, asi desať minút potom ako sme vyrazili, vytiahli sme naše plastové zázraky a vycvakali zopár fotiek.  
 
 
A nielen my, každý pozoroval jedinečnú siluetu mrakodrapov, doteraz známu len z filmov či fotografií. Zahľadení na túto scenériu všetci pozabudli, že sa Socha slobody nápadne priblížila. Keď to niekto zistil a zakričal, loď sa skoro prekotila. Všetci sa nahrnuli na pravobok a cvakli ani diví, najmä Japonci.  
 

Liberty Statue

 
Keď loď prirazila k mólu, vyskočili sme na breh a ponáhľali sa postaviť do radu. Nedáme sa predsa predbehnúť dákymi tlstými Američanmi, či dokonca Nemcami! Dobehli sme cez park pred Sochu slobody a postavili sa do radu.  
Socha sa nezdala sa byť taká veľká, ako sme očakávali, že bude (v televízore vyzerá všetko väčšie). Pod sochou bol mohutný kamenný podstavec. Doň vchádzali ľudia. Trvalo asi dvadsať minút, pokým sme sa dostali do vnútra my. Boli sme celí nedočkaví, už sme chceli pobehovať okolo fakle, ktorú zviera v rukách, či strašiť jej vo veži.  
Namiesto toho nás čakalo nemilé prekvapenie. Za sekuriťákmi a x-ray kontrolou sa po celých schodoch smerom na vrch podstavca tiahla jedna dlhá rada ľudí, pohybujúca sa asi len jeden meter za minútu. Brat tam ostal čakať, ja som to nevydržal a zbehol späť na spodok podstavca, kde sa nachádzalo malé múzeum o Soche slobody - ako vznikla, ako ju vyrábali a podobne. Dozvedel som sa, že im chýbali peniaze, a tak chodili s jej hlavou (či rukou) po krajine a poriadali zbierky na jej dokončenie.  
 
Ellis Island  
S bratom som sa dohodol, že sa s ním stretnem v Battery parku, kde sme vyštartovali. Nasadol som teda na loď, platiť som už nemusel. Na môj údiv sa loď vybrala inou cestou, a zastala pri, pre mňa úplne neznámom, ostrove. Všetci turisti vystúpili, nuž som tak urobil i ja. Na ostrove bola jedna veľká budova, a tak som sa išiel pozrieť dovnútra. Vyzerala dosť starobylo. Vnútri som zakrátko zistil, kde sa to nachádzam. Bola to budova, cez ktorú prišli všetci prisťahovalci. Tu, na Ellis Island, ich podrobovali lekárskym prehliadkam a všetkých fyzicky alebo duševne chorých a polygamných posielali naspäť tam, odkiaľ prišli. Cez Ellis Island prešli aj naši príbuzní, ktorí teraz žijú v Amerike.  
 
V budove sa nachádzalo múzeum. Boli tam fotky z prehliadok, fotky prisťahovalcov, ich predmety, pasy, doklady, oblečenia, hudobné nástroje, či hračky ich detí. Na jednej stene bol veľký plagát, so ženou v kroji, ako drží za ruku dievčatko. Poďho, je mi to nejako povedomé. Nuž pokročil som bližšie a na štítku si prečítal v krásnej slovenčine: "Obraz slovenskej ženy v kroji s dieťaťom". Bol tam aj anglický preklad.  
 
V budove bolo veľa faktov o americkom prisťahovalectve. Obrázky, texty, vysvetlivky, grafy a tabuľky. Všetko pekne a prehľadne spracované, vidieť, že ide o kus americkej histórie. 40 percent dnešného amerického obyvateľstva má svoju históriu spojenú s Ellis Islandom.  
 
Medzi turistami som naďabil na brata (tiež ho sem zavliekla loď od Sochy slobody) a pokračovali sme v prehliadke spolu. Dole vo vstupnej hale boli počítače, kde bol zoznam všetkých prisťahovalcov, ale bol o ne taký záujem, že sme tam nestrácali čas a išli ďalej. Však je toho ešte čo vidieť.  
 
V Battery parku som si kúpil tričko. Od dajakého Inda som ho zjednal z $12 na $10. Ceny sú tu veľmi nadhodené. Je len vina turistu, ak si kúpi niečo za cenu udanú na cenovke.  
 
Naším ďalším cieľom bola NYSE (NY Stocks Exchange) na Wall street, vzdialená asi tri minútky chôdze od Battery parku. Boli sme tam okolo jednej, ale lístky už boli na ten deň všetky vydané (sú zadarmo). Pokúsime sa navštíviť ju zajtra.  
 
Wall street je pojem. Ale slabý. Táto ulica sa vôbec nelíši od ostatných a vôbec, je nudnejšia ako naša obchodná v Bratislave. Asfaltová cesta, chodníky a chladné budovy. Oživujú ju akurát malé stánky s občerstvením, ktoré sú mimochodom všade, skoro na každej ulici v New Yorku. Tieto stánky sa podobajú na tie naše, v ktorých predávajú pukance, lenže v týchto sú namiesto pukancov bagels - chutnučké pečivá v tvare kolieska s rôznymi polevami. New York Bagles sú známe po celých štátoch a pod týmto menom ich dokonca predávajú aj v San Franciscu.  
Majú tu aj väčšie stánky na kolieskach, také malé domčeky. Všetky bočnice majú pootvárané a plné jedla. Vnútri sa smaží predavač.  
 

World Trade Center

Navštívili sme aj jedny z najvyšších budov sveta, mrakodrapy Twins, vyrastajúce z podložia World Trade Center, na ktoré bol v roku 1993 spáchaný atentát. Nejakí Arabi tam zaparkovali dodávku s výbušninou a odpálil ju. Bola umiestnená na citlivom mieste - a ak by bolo výbušniny viac, výbuch by vážne narušil statiku týchto dvoch najvyšších budov v meste. My sme radšej takéto finty neskúšali a išli k výťahom. Za vyvezenie na vrchol sa platia štyri doláre, ale na študentskú kartu, ktorú som si ja zabudol v dome u Zentkovcov, je 50% zľava. V rámci šetrenia odkladáme preto prehliadku Twins na zajtra. Marek sa na mna mierne hnevá.  
 
Pod Twinsami nás zaujal pri starom kostolíku "Trinity Church" malý cintorín, v ktorom boli asi aj sto rokov staré náhrobné kamene. Bol to taký paradox, uprostred stovky metrov vysokých mrakodrapov sa prechádzať trávnatým cintorínikom.  
 
Zosnulých sme dlho nerušili a vydali sa do China Townu, do štvrte okupovanej Číňanmi a ich obchodmi s morskými živočíchmi. Pri jednom obchodíku sa z prúteného košíka plného krabov ozývalo ich zlovestné cvakanie. Ešte žili. Nahádzané na seba ako smeti, tie navrchu zvedavo vykúkali na svet naokolo. V debničkách na nízkom pulte sa ďalej mrvili krevety, raky, ústrice a iné tvorstvo. Vyzeralo to veľmi pestro, a tak to aj páchlo.  
 

Šing čau: Chcete rybu?

 

China Town

Dobehol nás hlad. Žalúdky nám zvieralo, škručalo v nich a vydávali tie najčudesnejšie zvuky, ktoré sme kedy v živote počuli. Do úst nám vystúpila kyslastá chuť. Je čas nájsť si poživeň, zhodli sme sa. Vpadli sme do bufetu a objednali si hot dogs a kolu.  
 
Občerstvení sme zbehli do metra, nakúpili tokeny a nasadli do vagónu. Špekulovali sme, že kúpime iba jeden token, brat mi vyskočí na chrbát a tak prejdeme točidlom. No všade striehol "veľký brat", a tak sme ho radšej nepokúšali.  
 
Central Park  
Vystúpili sme v Central Parku, kde sme boli doslova zaskočení tým, aký je rozľahlý. Oáza pokoja v rušnom meste, plná stromov, lúk a jazierok. Stretli sme tam aj pár Slovákov, počuli sme ich rozprávať sa, keď sa pozerali spolu s nami na natáčanie filmu s nejakou Helen Hunt. Prehodili sme pár slov, že ako sa majú a tak.  
Central park sme si chceli pozrieť čo najdôkladnejšie, a tak sme sa vydali naskrz ním. Videli sme tam kopu oddychuchtivých ľudí, ale aj športujúcich a dokonca jeden černoch do nás dobiedzal, aby sme si od neho kúpili jeho básničky, aby mal čo jesť.  
Veru, hodili by sa nám tu naše bicykle, na pobehanie tohto kilometer širokého a 4 kilometre dlhého parku. Stretávali sme korčuliarov, bežcov, cyklistov. Na tráve sa vyvaľovali unavení ňújorkčania.  
 

Kleopatras Needle

Mesto bolo v minulosti neslávne známe kvôli veľmi vysokej kriminalite. Našťastie po tom, čo na každom stĺpe namontovali núdzový telefón, kriminalita klesla. V parku sme uvideli aj egyptskú pamätihodnosť- Kleopatrinu ihlu a jazierko, na ktorom iste Holden Claufield pozoroval svoje kačičky.
 
 
Boli tam aj chodníkoví umelci a iné zaujímavosti. Jeden typ chodníkových umelcov sa špecializoval na kreslenie ľudí. Zastavili sme sa pri jednom karikaturistovi a pýtali sa na cenu. Kreslil zaujímavo, no 10 dolárov na kresbu sa nám zdalo priveľa.  
 
Po chvíľke nás karikaturista dobehol a spravil ponuku na dve kresby za $10. Tú sme už akceptovali, milý umelec nás zvečnil.  
 
Nohy nás boleli sťa Amundsena, keď sme vyšli z Central parku a hľadali Slovenskú zástavu na Rockefeller center. Bola tam - mohli sme pokračovať. Povedľa budovy Radio City sme docupitali až na Times Sqare, námestie plné neónov a svetiel, tvoriace križovatku ulíc Broadway a 7th Avenue. Na tomto námestí sa tradične konajú oslavy nového roku. Okamih polnoci oznamuje jablko, ktoré sa skĺzne po tyči umiestnenej na jednej z budov.  

Fifth Avenue

Na Times Square sme vyskúšali typickú americkú fast food predajňu - Dunkin´ Donuts. Predávajú sa v nej obľúbené Homerove koláčiky. Pôvodne sme každý chceli ochutnať jeden, ale boli také drahé (kus za $0.75), že sme si objednali ten najjednoduchší - bez akejkoľvek polevy a rozdelili si ho na polovicu. Hmmmmmm.  
 
 
Empire State Building  
Od Times Square bola ani na skok Empire State Building, budova postavená v roku 1931 a toho času najvyššia na svete. Keď sme k nej prišli, bola už skoro tma. Autá a žlté taxíky mali rozsvietené svetlá, ulicu ožarovali neóny a okná mrakodrapov svietili vo výškach nad našimi hlavami. Vošli sme do vstupnej haly ESB.  
Bola priestranná a vkusne vyložená mramorom. Kúpili sme lístky a ako jedni z posledných v tento deň nastúpili do výťahu. Viezol sa dosť lenivo, ale predsa rýchlo na päťdesiate poschodie. Trvalo to asi tri minúty. Tam sme vystúpili a prešli k druhým výťahom, ktoré jazdili od polovice až na vrchol.  
ESB building je známa aj tým, že sa na ňu štveral King Kong. Tiež do nej v hmle, niekedy po druhej svetovej vojne, nabúral bombardér. Pilot zahynul, ale budova sa vážnejšie nepoškodila.  
Tento mrakodrap postavili za dva roky a dosahuje výšku 381 metrov. Rekord pri stavaní jednej sekcie bol 14.5 poschodia za týždeň. Primát najvyššej budovy sveta si ponechala do roku 1973.  
 
Konečne sme vystúpili na vrch budovy. Po tom, ako sme sa predrali von za laminátové sklá gift-shopu, rozľahol sa pod našimi nohami celý nočný Manhattan. Neboli žiadne oblaky, a tak sme mohli vidieť riadny kus od tmavého oceánu na juhu až po miznúce svetielka Bronxu na severe. A keď sme sa naklonili ponad zábradlie, hlboko pod nami, sťa v dákej rokline sa mihali autíčka v uliciach. Bolo to až zarážajúce, že sa táto skoro 70-ročná stavba celá nerozsype. Naviac tam v poryvoch fúkal nesmierne silný, ale teplý vietor.  
 

Empire State Building

Ako sme sa tam kochali nočným výhľadom, ani sme nezbadali, že bol čas odísť. Rýchlo sme trielili k výťahom a našťastie sme jeden stihli. Potom sme miernym poklusom dobehli na Penn station, kupujeme lístky a sadáme na vlak do Woodbridge.  
Pri večeri rozprávame, kadiaľ sme pochodili.