Príchod do NYC, stretnutie s pánom Zentkom

Budík nás zobúdza o 5:30. Je nedeľa ráno, 23. augusta 1998.  
Pred nami je ďalší veľký výlet a my netušíme, čo nás všetko čaká. V pláne je návšteva svetoznámeho mesta New York City a cestovanie po štáte New York, v ktorom žije viacero našich príbuzných.  
Bude to náš najkomplikovanejší výlet. Čaká nás mnoho prestupov, zmien spojov, hľadanie staníc a autobusov.  
 

Dulles Airport

Obliekame sa, zoberieme už pobalené ruksaky a polorozospatí tlačíme do seba čipsy s mliekom. O pol siedmej ideme z domu, 8:10 nám letí lietadlo.  
Na letisko Dulles nás odváža Randy. Naposledy sme v budove letiska boli, keď som priletel z Európy, teraz znovu beháme so záujmom po chodbách letiska a obdivujeme interiér.  
 
Sadáme do malého maličkého vrtuľového lietadla so sedadlami po troch. Na ľavej straneuličky je jedno sedadlo, na pravej dve.  
Veľké vrtule sa s hukotom roztočili a lietadlo sa rozbehlo závratnou rýchlosťou po dráhe. Zakrátko už s nami stúpalo v kruhoch nad riekou Potomac. V patričnej výške zmenilo smer a letelo pozdĺž východného pobrežia. Letelo do Newarku.  
Počas letu nám obsluha ponúkla pitie v plechovkách a búrske oriešky (vylúskané, pražené i posolené). Všetko sme ochutnali.  
 
Za hodinu a 10 minút sme prekonali vzdušnú vzdialenosť 350 kilometrov a pripravili sa na pristávanie. (Mimochodom 350 kilometrov, ba i viac, nie je problém prekonať za deň na bicykli, však, Braňo Molčan?) Pristaneme na letisku Newark, ktoré je jedno z 3 hlavných letísk New Yorku. Letisko Newark vlastne leží v meste Newark, v štáte New Jersey, ale nachádza sa veľmi blízko mesta New York, ktoré už leží v štáte New York.  
 
Najprv sme pod nami videli tisíce rodinných domčekov, pospájaných cestičkami, ich nákupné centrá s veľkými parkoviskami a športové centrá. Postupne pribúdali výrobné haly, továrne a bytovky. V diaľke pred nami, v bielom opare, vytŕčali, sťa vedľa seba naskladané zápalkové krabičky, vysoké budovy - mrakodrapy Manhattanu. Ešte sme netušili, že ich o pár hodín budeme vidieť celkom zblízka.  
 
 
Pristátie prebehlo hladko, dokonca aj batožinu sme si hneď našli - keďže sme ju mohli mať v lietadle zo sebou. (Pobalení sme boli len do našich ruksakov.)  
 
Stretnutie s pánom Zentkom  
Vyzbrojení mailom, v ktorom sa pán Zentko opísal a napísal, kde sa stretneme, vydali sme sa ho hľadať. Netrvalo dlho a naďabili sme na usmiateho pána s plešinkou a v červenom tričku, čo bol poznávací znak. Hneď sme sa spoznali a pozdravili pekne po slovensky.  
 
Nebolo to ľahké. S bratom sme sa rozprávali po anglicky a na angličtinu sme si celkom zvykli. Prejsť do slovenčiny robilo trošku problémy. Rozprávali sme pomaly a nevídane zreteľne.  
 

Pavol Zentko

Pán Zentko nás odviezol domov - niekoľko kilometrov južnejšie, do oblasti Woodbridge, kde majú byt v obytnej oblasti, v obytnom bloku.  
Tu sme sa stretli aj so ženou pána Zentka a boli sme veľmi milo prijatí. Ich dve deti, o niečo staršie ako my dvaja, neboli počas týchto dní doma. Zložili sme si svoje veci a trochu sa občerstvili. Pani Zentková nám prichystala chutné slovenské raňajky. Chlieb s maslom a salámou, to bola po každodenných čipsoch a palacinkách príjemná zmena.  
 
Spolu sme šli do miestneho katolíckeho kostola. Bol dosť priestranný. Kostoly sa tu v Amerike od tých našich líšia tým, že pred každým je veľké parkovisko a vnútri sa spieva naozaj pekne. Nie je to žiadne monotónne kvílenie starých dôchodkýň, ale naozaj pekný, zvučný, dynamický spev. Ťažko opísať. Naozaj, bola to pre mňa radosť počúvať. Žasol som, že takéto niečo je vôbec možné. Človeka tá hudba dokázala uniesť.  
 
Poobede sme sadli do auta a vydali sme sa do New York City. Pán Zentko nám bude robiť sprievodcu a autom nás povodí po meste.  
Cestou okolo pumpy nám porozprával zaujímavú príhodu. Ako raz na nej čerpal benzín, poďakoval sa chlapíkovi, ktorý mu utieral čelné sklo po slovensky - a poďho, on mu po slovensky odzdravil. Vysvitlo, že to bol krajan od Oravy.  
 
Tesne pred ostrovom Manhattan sme spomalili v kolóne áut, ktorá mizla v čiernom tuneli. Zaradili sme sa do pruhu, nad ktorým svietila zelená a keď sme prechádzali popod ním, hodil pán Zentko cez okienko do veľkého plastového lievika štvrťák - poplatok za jazdu tunelom.  
 
Kolóna sa pohybovala len pomaly. O pár metrov nám zmizla nad hlavami obloha a pohltil nás tunel. Bol vysvietený a plný dymiacich áut. Rýchlosť bola asi tak 40 km/h. Bol som rád, že nesedíme v kabriolete ako jeden chlapík pred nami. Zázrak, že sa tam neudusil a načisto nescípol.  
 
Vyšli sme z tunelu do plných ulíc, obkolesených vysokými mrakodrapmi. Od záujmu sme si pri obzeraní okolia div krky nevykrútili. Pán Zentko nám začal ukazovať významné miesta a hovoriť, čo sa oplatí vidieť. Takto, keď autom prefrčíme skrz naskrz celým Manhattanom, získame dobrú predstavu o tom, čo sa kde nachádza a ako je to od seba vzdialené. Zajtra si potom budeme môcť lepšie rozvrhnúť čas, keď po New Yorku budeme pobehovať pešky. Zisťujeme, že Manhattan je dosť veľký, po výške má 14 km a po šírke necelé 3 km.  
 
Po takej hodinke vozenia sa v aute a napätého počúvania pána Zentka Matúšova pozornosť, ktorý sedel na zadnom sedadle, pomaly ochabovala. Začal klipkať viečkami a premáhať sa, aby nezaspal.  
Ja (Marek) som však sedel na prednom sedadle, mal som aj lepší výhľad dopredu a hore a tešil som sa, ako si to všetko zajtra pochodíme.  
V Manhattane ma zaujalo veľké množstvo zelene. Všetky ulice boli lemované stromami. Doprava v uliciach bola veľká, počasie teplé.  
 

Standard & Poor's

 
Auto sme odparkovali neďaleko Wall street a pešo sme sa prechádzali po okolí. Do očí mi udrel nápis Standard & Poors na vysokej budove na druhej strane cesty. Wow, takže tu sídli tá ratingová agentúra, ktorá je doma tak často citovaná v spojitosti s investičným hodnotením Slovenskej Rebubliky. Neváhali sme a nechali sa pred budovou odfotiť.  
 

Bull

Pochodili sme Wall Street, pán Zentko nám ukázal miesto na rohu ulíc, kde vo filme Ghost stála babka - s kotlíkom na peniaze.  
Videli sme budovu newyorkskej burzy - NYSE, z rímsy ktorej skákali v roku 1929 skrachovaní burzoví obchodníci.  
 
Obišli sme Central Park a pokračovali po západnej strane Manhattanu. Vidíme Hudson river a v dokoch zakotvené lode. Jedna z nich je vojenská lietadlová loď, na ktorej parkujú lietadlá.
 
 
Okružná jazda mestom sa končí a vraciame sa späť do Woodbridge. Cestou sa od pána Zentka veľa dozvedáme o jeho skúsenostiach zo života v USA. Iný spôsob života, systém práce. Dôležité je, čo človek vie, nevadí, či ide o mladého, zle oblečeného, alebo zakríknutého v kúte. Riadiaci pracovníci sú k podriadeným vždy otvorení.  
Ďalej hovoril o konkurujúcich si telefónnych spoločnostiach. Volajú vám priamo domov a presviedčajú vás, aby ste sa prehlásili práve k nim. Tiež stačí vytočiť iba inú predvoľbu a už ide hovor cez inú spoločnosť. Alebo stačí zavolať operátorovi, že hovor bol neúspešný (napr. sa pomýlite v čísle) a bude vám okamžite odrátaný. Kúpený tovar, ktorý potom pán Zentko našiel v inom obchode za nižšiu cenu, pôvodný predajca bez okolkov zobral naspäť.  
O takýchto veciach nám pán Zentko hovoril veľa. Spomenul tiež obchodníkov elektorniky v New York City, ktorí vedia tak vychvaľovať tovar a presviedčať zákazníkov, že si to nakoniec kúpite a ste spokojný, aj keď ste nič nepotrebovali. V jednom obchode na Manhattane sa dá kúpiť bryndza, síce iba z Poľska.  
Pýtame sa na slovenskú komunitu v New Yorku. Vraj to nie je nič slávne, Slováci si navzájom nedoprajú, závidia a škodia si.  
 
Po príchode do domu nám ostáva chvíľka času, kým bude hotová večera. Preto sa s bratom vyberáme na prechádzku po okolí.  
Cestou zájdeme za obytný blok. Sú tu tenisové ihriská, trávnik, lesíky. Spravíme si taký oblúk a prechádzkou strávime skoro hodinu. Problém nastáva, keď sa chceme vrátiť naspäť. Obytné bloky sú totiž na vlas rovnaké a my si už celkom nepamätáme číslo toho nášho. Našťastie vieme, že na zvončeku na bráne je napísané ich meno. Ani toto nám však nie je dostatočne nápomocné, skontrolovali sme už niekoľko vchodov a stále nič. Obchádzame obytné bloky, začína sa zvečerievať a cítime sa trochu bezradní. Skontrolujeme ešte dva vchody a konečne sme to našli.  
Vchádzame dnu a ospravedlňujeme sa, že sme sa trošku zaprechádzali. Dobrá večera a ideme spať. Zajtra vyrážame do New Yorku.