Príchod do Charlottesville

Na prvý augustový týždeň sme si dohodli pobyt u Paminých rodičov, ktorí teraz bývajú v susednom štáte, vo Virginii, pri meste Charlottesville, asi dve hodiny cesty autom na juh, po diaľnici číslo 29.  
Počas pobytu u nich si pozrieme Monticello, rodinné sídlo tretieho amerického prezidenta a ostatné významnosti na okolí. Taktiež sa pripravuje sťahovanie Pamelinej sestry do nového domu, tak pomôžeme v prácach okolo toho a hlavne s Richardom, ich bratom, skultúrnime okolie domu vysadením zelene.  
 
Zbalili sme veci na týždeň do ruksakov a nastúpili do rodinného auta. Viezla nás Pam.  
Cesta prebiehala pokojne, väčšinu času sme strávili na hlavnej ceste tiahnúcej sa do Charlottesvillu. Cesta mala dva pruhy v každom smere a zaujímavé bolo to, že medzi týmito dvoma smermi bol široký trávnatý pás. V Amerike je priestoru veľa, netreba sa tlačiť na seba.  
Určite je to takto bezpečnejšie a aj do budúcnosti, keby sa zintenzívnila premávka, stačí dobudovať stredné pruhy.  
Pozorujúc z okien plynúcu Virgíniu, rozprávali sme sa o Spojených štátoch, Slovensku a rozdieloch medzi nimi. Z pravej strany sa dali v diaľke pozorovať Alapačské vrchy.  
Doteraz sme boli zvyknutí na predmestské lokality veľkomesta Washington DC, teraz sme prechádzali už viacej vidieckejšou krajinou, takže to bolo pre nás poučné. Lesy, polia, zvlnená krajina. Čerpacie stanice, občerstvenia, niekedy kone pasúce sa na lúkach.  
 
Približujúc sa k Charlottesville sa osídľovanie stále zahusťovalo a cesty sa rozširovali. Onedlho sme boli v meste. Zabočili sme viac doprava, vyšli z mesta po už normálnej ceste a vyšli na pahorkatinu. Bolo tu viac lesov, okolo cesty boli v širšom okolí roztrúsené domy. Na odbočke sme vošli ešte hlbšie do lesa a pokračovali užšou peknou asfaltkou bez čiar, po lese. Asi každých dvesto metrov bola odbočka k domčeku v lesoch. Na jednej z nich sme odbočili, zišli dole briežkom a zastavili pri dome.  
 
Zoznámili sme sa s Paminým otcom Bobom a mamou Joan. Neskôr sme spoznali ich dcéru Jane a syna Richarda - Paminych súrodencov vo veku do tridsať rokov.  
Bob mal asi šesťdesiat rokov a na hlave veľkú plešinu. Neskôr sa nám stal sympatickým pre jeho záľubu v dobré jedlo. Sediac s ním za jedným stolom veru nedopustil, aby človeku ostalo v žalúdku ešte nejaké voľné miesto, čo sme kvitovali.  
Dom bol starší a menší ako ten Randyho, ale veľmi útulný. Na poschodí sa až tak veľa miestností nenachádzalo. Jedna spálňa s výhľadom do lesa patrila nám. Zaujímavá bola kuchyňa. Našli sme tam tie isté veci ako u Randyho (prípravný štvorec - pult v strede kuchyne, veľká chladnička a mraznička, drainer, mikrovlnka...), ktoré boli trochu staršie. Teda nie až tak moderného výzoru, ale s tými istými vlastnosťami.  
 
Televízor bol starší o dosť a chytal iba okolo šesť kanálov. Na jednom z nich sme však našli Simpsonovcov, takže sme si nesťažovali.  
V jeden večer sme na tomto televízore našli program True Police Videos, alebo podobne, ktorý uvádzal jeden policajt na dôchodku a v každom dieli ukázali zo5 kriminálnych činov, väčšinou dosť dramatických, tak ako ich zachytili policajné kamery, kamery zabudované v policajných autách a kamery z vrtuľníkov. Všetko to bolo pútavo spracované a, samozrejme, popretkané reklamou - commercial.  
Spomeniem len prenasledovanie tanku, ktorý uniesol narušený jedinec a za bieleho dňa demoloval po ulici autá, potom sa odhodlal zhodiť diaľničný nadjazd narážaním do pilónu a policajti mu nič nemohli, ďalej stratu nervov vodiča, ktorému pri rutinnej prehliadke našli v aute drogy, inokedy šialené naháňačky v autách pričom často nechýbali výstrely zo strelných zbraní.  
 
Večer sme vonku na grile piekli moriaka. Dobre rozvoniaval a keď bol hotový, akusticky pukol. Malá jednorázová umelohmotná vecička, ktorú mal zabodnutú v zadku sa postarala o neprepočuteľný zvuk, keď sa moriak dostatočne opiekol.  
 
Večera bola mimoriadne chutná, ako napokon aj všetky ďalšie pokrmy. Dosť často sme tu mohli jesť varenú kukuricu.