Kúpanie sa v oceáne a iné plážové aktivity

Pôžitkárske vyvaľovanie

 
Pobrežie bolo vzdialené od domu necelých 100 metrov, potom sa začínala pláž, ktorú obmývali vlny oceánu. Pri pláži bolo postavené dlhé drevené mólo, na ktorého konci sme sa zastavili pri železných schodíkoch vedúcich do vody. Dick nám dával rady, že si máme dať pozor na pylóny móla, o ktoré by nás mohli vlny oplieskať. Navyše boli obrastané malými tvrdými mušľami, ktorých kraje boli ostré ako žiletky a pri dotyku s nimi sa ľahko dalo poraniť.  
Po schodíkoch sme vošli do studenej slanej vody, ktorá nás nadvihovala a spúšťala v nekonečnom rytme. Vlny síce neboli priveľké, no museli sme si na ne zvyknúť.  
 
Po krátkej aklimatizácii sme sa vydali na plavbu k malému pontónu opodiaľ. Keď sme k nemu konečne doplávali, s pasiou sme sa vyvalili na jeho, horúcim slnkom rozpálené, drevené dosky a vyfúkli si. Z pontónu sa dalo výborne skákať. No keďže bol len asi meter nad hladnou, skokové kreácie sa rýchlo vyčerpali a začali sme poškuľovať po móle. Dick nebol proti a dokonca nám sám predviedol z móla zopár skokov.  
Následne sme padali z pár metrového móla do vody tými najneobyčajnejšími spôsobmi.  
 
Clams - morské škľabky  
Blížil sa čas obedu, a tak sme zbehli do domu pre potápačskú výstroj, čiže plastovú trúbku a okuliare. Išli sme loviť "clams" - klzké vecičky uzavreté do seba, niečo ako ustrice nachádzajúce sa v piesku na dne oceánu.  
Vošli sme do vody neďaleko móla a preplávali do hlbších sfér. Tu sme sa začali potápať a hľadať v piesku zahrabané clams. Vôbec to nebolo jednoduché, nadýchnuť sa, plávať čo najrýchlejšie nadol, prehrabať piesok nakoľko stačil dych a rýchlo vyplávať hore nadýchnuť sa. Ja a brat sme pri dne nevydržali viac ako štyri sekundy, keď nás už zatmievanie pred očami a prudké pohyby bránice nútili vynoriť sa. Dickovi to išlo očividne lepšie a podarilo sa mu vyhrabať dva clams. Hneď nám ich pripravil na obed.  
Príprava bola jednoduchá. Nožíkom oddelil k sebe silno pritisnuté mušle a vnútornosti nalepené na hornej strane obratným pohybom nožíku uložil na dolnú mušľu. Potom hornú mušľu vylomil a odhodil.  
Ostala hŕbka vnútorností, trasúcich sa ako huspenina na jednej mušli - ako na tanieriku, ktorú nám predložil po obede na stôl. Ubezpečil nás, že živočích ešte žije a že by bola chyba, keby sme túto miestnu delikatesu neochutnali. Všetci pri stole, Dickovi rodičia, Dick a jeho deti a kompletná rodina jeho nevlastnej sestry na nás pozerali, kedy a ako to zjeme.  
Prvý sa odhodlal zjesť tú "delikatesu" Marek, potom ja. Ako sme ju vložili do úst a prehltli, Dickova mama povedala: "We were just kidding! Túto vec tu ešte nikdy nikto nejedol!" Zmätene sme sa s bratom pozreli na seba a striasli sa. Našťastie si znovu z nás strieľali a následne nás pochválili, že sme to zvládli.  
 
Veru nechutilo to najlepšie. Vecička bola mazľavá a páchla slanou vodou. Pritom to ešte bolo živé a kľudne sa vám to mohlo začať v ústach hýbať. Marek začal hrýzť zubami, no ten slíz sa ani prehrýzť nedal! Tak radšej nečakal a rýchlo to mäkké niečo prehltol. Podobne ja. Nemôžme tak zhodnotiť, či bol chutnejší sval na otváranie mušlí, alebo žiabre, či žalúdok. A ani nám to dvakrát nechýba.  
 

Marekova hlava na pláži

Slapové vplyvy mesiaca v praxi  
Viac ako v Stredozemnom mori minulý rok, sme tu mohli pozorovať príliv a odliv. Rozdiel medzi hladinami bol naozaj markantný.  
Šantili sme na piesočnej pláži, asi tak dvesto metrov od móla. Stavali sme pieskové hrady, kopali studne a kanály. Vlastne je to prvýkrát, čo sa nachádzame na piesočnatom brehu mora.  
No ako hladina stúpla, prevalila sa na jednom mieste cez pláž a hrady nám postupne zaplavila. Chvíľku na piesku, za našou hrádzou, vytvárala jazierko a potom si opäť vymyla cestu ďalej. Vliala sa do širokého potoku, ktorý sa kľukatil rákosím kamsi do stratena.  
Dick nám vysvetlil, že sa jedná o takzvané "aščuaris". Pri prílive sa pri pobreží vytvárajú jazierka, do ktorých priteká voda. Neskôr pri odlive voda z nich odteká znovu do oceánu. Na niektorých miestach časť vody stále ostáva a nevytečie naspäť celá, tak, ako medzi nedaľekým rozsiahlym poľom rákosia. V tejto oblasti sa liahnu ryby a iné živočíchy, lebo sú chránené od predátorov v mori.  
 
Vydali sme sa na exkurziu po prúde potoka, či skôr kanála, vedúceho pomedzi rákosie. Jeho dno bolo pieskové a široký bol asi päť metrov. Na exkurzii sme videli najmä krabov, ktorým vytŕčali spod hladiny iba oči a klepetá. Keď ste sa priblížili, výstražne nimi zacvakali, pripravené brániť svoje územie, alebo malé potomstvo.  
 
Malinké kraby boli vhodné na hranie, len tak bezcieľne pobehovali po piesku, väčšina z nich smerom vbok. Tie väčšie kúsky, ktoré sme stretali hlavne v tomto kanáliku, už boli iné. Väčšinou pred nami utekali kade ľahšie, no niekedy sa zháčili, otočili, postavili sa na zadné a z vody vystrčili klepetá pripravené na útok. To už človek pri ich veľkosti radšej cúvne.  
 
Večer sme sa na toto miesto vrátili. Nastal odliv, prúd v potoku už tiekol opačným smerom. Po našich pieskových výtvoroch ostalo len koryto mokrého piesku, ktoré naznačovalo kadiaľ vytiekla voda.  
 
Motorovým člnom do Bedfordu  
Keď riadite bicykel a otočíte volantom, odozvu cítite ihneď. Podobne je to s autom. S traktorom je to už horšie, ale s motorovým člnom je to už úplne zlé. Pootočíte koleso kormidla a čln zmení mierne smer až po pársekundovom oneskorení. To sme zistili, keď sme sa vydali na plavbu veľkým člnom Dickových rodičov.  
 
Najprv sme k nemu priplávali od móla na malej loďke, ktorej sa pokazil motor, a tak sme museli veslovať. Motorový čln bol zakotvený v hlbokej vode. Ukotvili sme loďku a vyliezli na palubu, kde sme skontrolovali počet záchranných viest. Podľa vyhlášky musel mať každý prinajmenšom jednu.  
Potom už nič nebránilo, aby Dickov otec naštartoval dva silné motory, driemajúce v podpalubí. Zobudili sa prenikavým rachotom a cez otvor v trupe sa vyvalil kúdol spalín.  
Najprv sme tichým chodom vycúvali a potom, už na plný výkon, brázdili oceán smerom k mestu New Bedford. Čln na vlnách podchvíľou začal nebezpečne nadskakovať a vtedy musel Dickov otec znížiť rýchlosť. Tiež nám vysvetľoval pravidlá námornej premávky, ktorých bolo namôjveru viac ako som si myslel. Popri zelenej bóji sa plávalo vždy napravo, bóju červenú bolo treba oboplávať zľava. Plachetnica mala prednosť pred motorovým člnom a väčšia, ťažšia loď mala prednosť pred menšou. Do prístavu sa mohlo vchádzať iba vtedy, keď bol otvorený.  
 

Pod strieškou motorového člnku

Onedlho sme vplávali do prístavu mesta New Bedford, kde sme uzreli stovky lodí a lodiek, desiatky malých plachetníc, ale aj tri obrovské rybárske lode. Boli zakotvené pred vysokou ošarpanou fabrikou na spracovanie rýb.  
Ako sme vyšli z prístavu, predal nám Dickov otec riadenie nad loďou, a tak sme mali príležitosť vyskúšať si, ako sa riadi a správa veľký motorový čln. Bol ako lenivá veľryba, ktorá zaspalo reaguje na vaše povely.  
Marek mal trochu problémy s navigáciou. Dickov otec mu ukázal bóju a povedal, že nech ide naľavo od nej. Marek súhlasne kývol hlavou a stále chladnokrvne smeroval na pravo od nej. Až keď zistil, že Dickov otec myslel inú bóju, otočil kormidlom. Tak sa to stalo niekoľkokrát.