"Matúš, v tejto dedine hľadaj miesto na oddych", počul som zozadu Paťov hlas. "Tiež si myslím", odpovedal som a prestal som silno šlapať do pedálov. Zakrátko sme našli tieň pod košatým stromom. Vyvalili sme sa pod ním do trávy. Únava nám vybrovala svalmi na nohách. Aj celé telo bolo unavené. "Fúj, to je pocit", zahlásil som. "To sa nám určite sníva", podotkol Paťo. "Alebo - to už bol ten koniec sveta a mi sa nachádzame vo večnom zatratení", zavtipkoval. "To najskôr", súhlasil som. Napokon niet sa čomu čudovať, tachometer ukazoval viac než 200 prejdených kilometrov.

Naším plánom bolo dostať sa do Rakúska čo najjužnejšie, aby sme mohli pozorovať úplné zatmenie slnka. Bojové stretnutie bolo v pondelok u mňa na dvore. Paťo prišiel, ja som vytiahol mapu a naplánovali sme trasu. Pôjdeme smerom na Wiener Neustadt a uvidíme či prídeme až tam. Závisí od toho ako sa bude šlapať a kto ešte pôjde. Dohodujeme štart o šiestej ráno, stretávame sa na "konci Petržalky", ako Paťo to miesto nazval. Ešte mi nakreslil plánik ako sa tam dostať, potom sme sa rozlúčili.

V utorok mi volal Vlado. Uvažoval, či sa pridá k nám alebo pôjde spolu s Brzom a Hargim v aute. Povedal, že mi do večera zavolá, ako sa rozhodol. Nezavolal. Na zatmenie mal ísť ešte jeden účastník, Paťov kamarát z Handlovej. Podvečer mi Paťo zatelefonoval, že si to jeho kamarát rozmyslel a do Bratislavy nepríde.

Ostávame teda ja a Paťo. Večer pred zatmením ešte lepím defekt a vôbec sa mi nedarí. Opravím ho až na štvrtý pokus použitím chemoprénu. Neskôr sa dozvedám že Paťo v ten istý deň tiež dostal defekt. On ho však zalepil behom piatich minút v pneuservise. Rozmýšľam o zajtrajšku. Nedostaneme ďalší defekt? Bude jazda bez problémov?

Je chladné ráno. Míňam čističku odpadových vôd a stretávam Paťa. Neváhame a vyrážame na cestu. Paťo nahadzuje rýchle tempo, až za ním nestíham. Musím riadne dupať do pedálov aby mi neušiel. Spomaľuje až pred colnicou, kde sa nazbieral pekný rad áut. Nachádzame v ňom Brzovho modrého moskviča s osádkou. Zdraví nás večne vyškerený Hargi, bufeťák Vlado a samozrejme Brzo. Prehodíme s nimi pár slov a šmýkame ďalej. Máme v pláne prejsť okolo sedemdesiat kilometrov, aby sme mohli pozorovať úplné zatmenie.

Námestie v mestečku Neukirchen je plné ľudí. Sedia na lavičkách ale aj na schodoch fontány. Oči majú upreté k nebu a znechutene ochkajú. Čierny búrkový mrak zakrýva slnko. Do zatmenia ostáva len pár minút. Oblak sa nie a nie pohnúť. Tu sa z diery v oblaku nakrátko ukáže slnko. Počuť potlesk a jasot. Nadšenie však netrvá dlho, diera sa v oblaku sa zatvára a slnko mizne za ďalším mrakom. Do úplného zatmenia ostávajú necelé tri minúty. Hnali sme sa nadarmo?

Protivietor nám kazí náladu. Fúka a nedá pokoja. Spomaľuje a smeje sa nám do očí. Nedáme sa mu a ženieme sa rýchlosťou 30 km/h stále napred. Striedame sa aby sme sa neunavili. Raz ťahá Paťo raz ja. Tento vietor nás sprevádza celou cestou, vnucuje únavu. Ja som rád, že som bol nedávno na dvojtýždňovom bicyklovom výlete (Parastanovačke), získal som na ňom akú-takú kondičku, ktorá mi teraz pomáha. Paťo na žiadnom výlete nebol, ale, síce neviem odkiaľ, kondičku má dobrú a šlape ani divý.

Obloha je pokrytá mrakmi, fúka vietor. Uvažujeme, či naša cesta nie je zbytočná, či neuvidíme namiesto zatmenia len veľký čierny mrak. Vchádzame do mesta Wiener Neustadt a oddychujeme v parku. V nohách máme 90 namáhavých Km a na návrat radšej ani nemyslíme. Vyberáme diskety a skúšame pozorovať slnko. Tú moju som najprv odborne rozlámal. Paťo sa teší že sa o zdravie jeho očí stará firma Verbatim.

Námestie zahalilo šero. Ľudia s napätím čakali a priali si aby ten mizerný oblak odfúklo. Vie to dojedovať. Jeden jediný oblak, kúsok vodnej pary, dokáže prekaziť zážitok z veľkolepej udalosti ktorá nastane opäť až o stoosemdesiat rokov. Rozhliadam sa po námestí a počuej rôzne hlasy. Nemčinu, slovenčinu, češtinu, angličtinu a dokonca aj japončinu. Vari prišli títo ľudia zbytočne. Či sme všetci nadarmo merali dlhú cestu?

Hoci sa nám v parku mesta Wiener Neustadt páči, opúšťame ho a vydávame sa ešte ďalej. V mestečku Neunkirchen trvá zatmenie až o minútu dlhšie. V talianskej reštaurácii ešte doplníme vodu do fliaš a už nezastavujeme. Dlhou rovnou cestou, ktorá nemala konca kraja, sa s vypätím posledných síl ženieme stálou rýchlosťou 30km/h. Neunkirchen sa približuje a o o štvrť na jednu sme v ňom. Slnko už začalo miznúť. Nachádzame námestie a opierme bicykle o lavičku. Je tu plno ľudí. Vyberáme diskety a pozeráme na slnko. Je o desať minút pol jednej. Úplné zatmenie nastáva o dvadsaťsedem minút. Tu zrazu zakrýva slnko veľký čierny mrak. Síce nakrátko sa cez dieru slnko ukáže, znova mizne. Ozýva sa ochkanie. Je po pozorovaní.

Posledný oddych na ceste späť bol v krčme v Jarovciach. Dopĺňame enegiu kofolou a čokoládkou Tribit. Čumíme na tachometre a nevieme sa vynačudovať vlastným očiam. Určite sme vo večnom zatratení, lebo to azda ani len nie je pravda. Veď uznajte sami. Keď sme prišli do Neukirchenu, už len tam ukazoval tachometer priemernú rýchlosť 28km/h na 100 kilometrov prejdených v protivetre. Kto sa bicykloval vie o čom hovorím. No a teraz, v Jarovciach, ukazoval Paťov (v Neukirchene vynulovaný) tachometer priemernú 32,0 km/h na 106 prejdených km. Môj tachometer sa píšil podobnými údajmi: Prejdených 225,6 km a priemerná 27,5 km/h.

Námestím preletela mohutná vlna potlesku. Zlovestný mrak odvialo v tej poslednej chvíli. Posledný krát zažiaril kosáčik slnka a nastalo úplné zatmenie. Ozval sa ponurý spev vtákov. Po minúte sa jedinečné divadlo skončilo, majestátna korona zhasla a spoza mesiace vytryskli prvé slnečné lúče. Vrátilo sa svetlo a oteplilo sa.
Vyšlo to! Vyšiel náš výlet, videli sme Zatmenie! Hurá!

Doplnujúce informácie:

V Neunkirchene sme mali priemernú 28 na 100 km. Bola asi jedna hodina a hovorili sme si, že nemá význam sa hnať, že domov pôjdeme tak dvadsiatkou. Ale slová a činy sa aj teraz rozišli a prvé kilometre sme to valili 40 tkou. Podľa tachometrov. Neskôr sme spomalili, znova fúkal protivietor. Napriek tomu sme sa snažili neklesnúť pod 30 km za hodinu. Bola to aj vec prestíže. Keď som videl, že Paťo vládze, musím vládať aj ja. Podobne rozmýšľal aj on a tak sme šlapali ako diví. Prestávok sme mali málo, po dvoch na ceste tam aj naspäť. Na ceste tam sme mali prvú v nejakej dedinke pred Bruck a.d. Leitha, druhú sme mali vo Wiener Neustadt. Na ceste späť sme mali prvú prestávku po 50km druhú prestávku pod opisovaným stromom. Tam sme boli dosť vyčerpaní, ale nie unavení. Trochu nám chýbali potraviny. Ja som mal štyri horalky, pohár slivkového lekváru a celozrnné chlebíčky (v cyklotaškách) a Paťo mal tri alebo štyri pripravené chleby so syrom.
Spod stromu sme sadli na bicykle a povznesení výkonom sme sa snažili, aby sme zachovali čo najlepšiu priemernú. Vôbec to nebola podmienka, už to čo sme spravili doteraz bol výkon. Ale začalo nám priať počasie - začal nám fúkať vietor do chrbta a tridsaťosmička na rovine nebol problém. Pred Kitsse sa terén zvlnil a na miernych horekopcoch som prežíval slabé chvíle. Mal som čistý nedostatok Energie, nestíhal som za Paťom hore kopcom, hnal to stále dákou 27 čkou. Po krátkom polavení tempa som nabral energie a na miernych dolekopčekoch sme presahovali 40 - tku. V Jarovciach sme si dopriali oddych. V krčme na štadióne sme si dali kofoly a tribity. Samú energiu. V petržalke sme sa ešte zastavili pozrieť Hargiho, zbehol dole a pred vchodom sme s ním prehodili zopár slov. Tam som sa s Paťom rozdelil. Tribit učinkoval a domov som to hnal ako sa len dalo, napriek tomu že údaj na tachometri presahovál dávno 200km. Domov som neprišiel zničený, až mi to bolo čudné. Celý natešený som otŕčal ostatným pred tvárou tachometer, ktorý ukazoval 240,1 kilometra a 27,4 priemernú.

PS:

Neskôr sa podarilo vzdialenostný (nie rýchlostný) rekord prekonať Mišovi a Ondrovi na výlete Dole Váhom 1999.
Ich rekord (250 km) náväzne prekonal Marek na jeho akcii  Limit 301.