Dole Váhom 1999
Helena Gáliková
Katka Hrebíčková
Lukáš Kicko
Mišo Krmenčík (po 6. deň)
Marek Laco
Andrej Liptaj (kaktus, 5. a 6. deň)
Peter Majoroš (majo, 1. až 3. deň)
Patrik Pajan (paťo, 2. až 4. deň)
Karol Zeleník (2. až 5. deň)
Vlado Zuberec
Opis tohoto výletu je kolektívne dielo. Je to taký menší experiment - porovnať výpovede rôznych ľudí na tie isté udalosti. Autorsky prispeli: Lukáš, Vlado a Ondro, za čo som im vďačný. Ich príspevky sú farebne odlíšené.
Neskôr dodal svoj opis Paťo. Aby to nebolo neprehľadné, už som tento nezaraďoval sem, ale je na samostatnej stránke. Prečítajte si to, aj Paťo podal zaujímavý výkon!
Na väčšinu z obrázkov sa dá kliknúť - v novom okne sa zobrazí veľká verzia obrázku.
Ak sa dobre pamätám, bol to pôvodne Tiborov a Helenin nápad ísť niekedy cez prázdniny na pohodový bicyklový výlet, na ktorom by sa okrem tradičných účastníkov zúčastnili aj dievčatá. Postupom času nadobúdali všeobecné formulácie konkrétnejšie kontúry. Rozhodli sme sa zorganizovať akýsi "megavýlet", prizvať čo možno najviac kamarátov a kamarátok. Malo ísť asi tak o týždenný výlet. Stanovil sa pevný dátum odchodu - na 20. august 1999. Pre orientáciu medzi tohtoročnými výletmi, dostal tento výlet zatiaľ pracovný názov: "ten výlet toho dvadsiateho".
Prišli prázdniny, zúčastnili sme sa (poniektorí) Výletu po Slovensku. Potom prišla Parastanovačka, a keď sme sa vrátili zo Zatmenia, začali sa horúčkové prípravy na "výlet dvadsiateho". S Tiborom sme neurčitým úvahám (že sa pôjde z Tatier popri Váhu dole do Bratislavy) dali konkrétnu podobu - navrhli sme trasu a spravili denný rozpis. Výlet dostal názov: Dole Váhom 1999. Konkrétny pevný rozpis trasy na jednotlivé dni bol nutný vzhľadom na predpokladaný počet účastníkov. Okrem toho sa niektorí mali pripojiť až v priebehu výletu.
Týždeň pred odchodom sa v reprezentatívnych priestoroch - v pivárni U Mamuta - konalo "ustanovujúce valné zhromaždenie" účastníkov výletu. Bolo nás tam asi desať, neskôr prišla aj rozospatá Katka. Každý obdržal kópiu plánu výletu, na ktorého druhej strane bol aj zoznam potrebných vecí. Ten mal uľahčiť prípravu a balenie úplným cykloturistickým začiatočníkom - áno, aj takí mali byť tentoraz medzi nami.
Takže ako to vyzeralo s počtom účastníkov? Sľubne. Počítali sme až so 17. ľuďmi:
Organizátori Marek a Tibor, hovorkyňa Helena, spojovateľka Katka, horský sprievodca Majo, Lukáš, Ondro. Naverboval som skoro kompletné osadenstvo predošlého Výletu po Slovensku 1999: Beáta, Ivana, Vlado, Mišo a Paťo. Paťo zavolal aj kamaráta Karola. Účasť prisľúbili sestry (zahraničné pozorovateľky) Mirka a Peťka - cyklistky, ktoré sme stretli na Parastanovačke u našich západných susedov. Taktiež sme počítali aj s bajkerom Gemom a Adamom.
Slivo na výlet ísť nemohol: "nepustila ho frajerka", a okrem toho ešte nemal zreparovaný bicykel, ktorý dochrámal na Parastanovačke, keď vrazil do tunela.
Maťo, napriek tomu že ide 5 jeho bývalých spolužiakov, na výlet ísť nechcel, už má vraj výletov dosť a chce sa venovať prípravám na štúdium vo Viedni.
Väčšina z účastníkov je z Bratislavy a pôjdeme spolu vlakom do Popradu. No nie všetci:
Lukáš s Ondrom už týždeň pred výletom štartovali bicyklami na Oravu. Šli pozrieť Lubora a ostatných (ako vyrábajú záhady :-) na expedícii klubu Hyperion. Majú sa pripojiť v piatok - prvý deň.
Majo bude práve s rodičmi na chate v Tatrách. Pripojí sa k výletu prvý deň, ostane s nami v Tatrách a potom sa zas neskôr odpojí.
Paťo sa bude nachádzať v Handlovej, no príde s Karolom za nami do Tatier a pripojí sa v prvý, alebo najneskôr v druhý deň.
Mirku a Peťku máme stretnúť na stanici v Poprade.
Počet 17 ľudí znamenal značné, doteraz nevídané množstvo. Už sme sa s Tiborom tešili na ten dlhý peletón našich cykloturistov, ako sa bude presúvať po Slovensku, už sme rozmýšľali ako to všetko organizačne zvládneme. Tešil som sa už na tie okamihy, keď toľkí vtrhneme do kempu a budeme zjednávať ceny. Alebo keď sa bude v krčme objednávať 17 pollitrákov.
Žiaľ, ako sa blížil piatok 20.8., deň odchodu, číslo 17 sa postupne zmenšovalo:
V pondelok ma nepotešila správa od Mirky a Peťky, ktoré neočakávane odriekli účasť. Vraj kvôli chorobe a ani rodičia s ich zahraničným výletom ešte nesúhlasili. Uvidíme o rok.
Následne sklamal organizátorov Gemo. Chceli sme ho pozvať na túto cykloturistickú akciu aj preto, že ešte na žiadnej nebol. No s nevinnosťou jemu vlastnou povedal, že na výlet ísť nemôže, že nemá (!) oblečenie. A tváril sa úplne vážne. Nuž, Gemo, bez oblečenia sa ísť nedá.
Keď nepôjde Gemo, z toho následne vyplýva, že nepôjde ani Adam.
Na poslednú chvíľu - štvrtok večer - keď som chcel podať posledné upresňujúce informácie pred odchodom, dozvedel som sa ďalšiu krutú správu. Beáte a Ivane sa od pondelka začína vo Viedni latinčina, na výlet nepôjdu.
Takže z prezenčnej listiny môžem škrtať 6 mien, z toho 4 dievčatá. Znamená to asi toľko, že "mega" výlet sa konať nebude, ale ak sa nič nepokazí, stále ešte bude tak veľa ľudí ako ešte nikdy predtým.
V štvrtok ešte uisťujem Miša, ktorý sa cíti byť chorý, že nádcha to nič nie je a na výlete aj tak určite hneď vyzdravie. Našťastie sa mi ďalšieho 'potencionálneho odpadlíka' podarí presvedčiť.
V piatok je v Bratislave mizerné počasie. Obloha zatiahnutá, zima, popŕchal dážď.
11:50 má ísť vlak a pevne dúfam, že dovtedy pršať prestane. Nato začalo liať ako z krhly. Volá Vlado a pýta sa, čo bude s výletom. Som nekompromisný, na výlet sa ide, aj keby malo snežiť. Teraz sa to už nedá presúvať. Termíny stoja pevne, v dohodnuté dni sa počas cesty napájajú ďalší účastníci.
Je už čas odísť z domu, no ešte stále veľmi prší. Je to veľmi nepríjemné, nie som si vôbec istý, koľko sa nás na stanici nakoniec zíde.
Pomohol nám otec, ktorý sa podujal zobrať nás s Tiborom na vlakovú stanicu autom. Naložíme bicykle do auta a ideme. Čakám na stanici a z Petržalky ešte otec prinesie Katku. Helena prišla tiež autom. Miša priniesli rodičia autom. Oceňujem, že sa odhodlal ísť na výlet napriek tomu odradzujúcemu počasiu a začínajúcej nádche. Namiesto privítania mi smerkajúc hovorí: "Marek, ak ja na tom výlete skapem, tak pošlem na teba moju sestru!" (cháp hrozba)
Jediný Vlado šlape z Dúbravky celú cestu na stanicu za stáleho dažďa.
Takže sme na stanici nakoniec už všetci šiesti. Je najvyšší čas. To, že vlak odchádza o desať minút a ja stojím v rade na lístky, to si ostatní ani veľmi neuvedomujú.
Ledva dopíšeme visačky a už bežíme aj s bicyklami na nástupište. Nielenže sme nestačili bicykle podať v batožinovej podateľni, nestačili sme za ne ani zaplatiť. Utekáme čo nám nohy stačia rovno na nástupište.
V živej pamäti mám tú scénu, ako bežím, s nabaleným bicyklom v rukách, hore schodmi z podchodu hore na perón a prvé čo vidím je ako sprievodcovia zabúchavajú dvere na našom vlaku! A ostatní sa ešte motajú niekde v podchode. Sadám na bicykel a upaľujem rovno k batožinovému vozňu. Teraz by bolo treba dať z bicykla dole všetky tašky a spacák a stan. No na toto už čas absolútne nie je. Najneskôr do minúty sa vlak pohýna. Nakladáme bicykle tak, ako sú, rovno do batožinového vozňa.
Keď vylezie do vagóna posledný z nás, vlak sa dá do pohybu. Uff.
Pri nástupe na vlak sme tak s prehľadom prekonali rekord z Parastanovačky, a to je už čo povedať. Kým sme sa s Tiborom dohadovali so železničiarom v batožinovom vozni, že či nás vyhodí na nasledujúcej stanici, alebo až v Žiline, alebo koľko mu dáme do vrecka, blúdia naši kamaráti po vlaku.
S Tiborom sa vydáme za nimi. Treba ich nájsť, veď nemajú ani lístky ani miestenky. Prejdeme polovicu vlaku a ich nikde. Zato sme ale stretli až dvoch sprievodcov kontrolujúcich lístky. Čo keď ich už vo Vinohradoch vyhodili z vlaku, že nemajú lístky?!
Stretneme sme ich až úplne na konci. Z ich rozprávania vyplynulo, že kým sme sa ešte hádali (dosť dlho) so železničiarom v batožinovom vozni, oni si zatiaľ vlak prešli 4-krát hore-dole. Siedmy krát kým sme nakoniec našli to naše kupé. Mimichodom, nebolo to vôbec, ale vôbec jednoduché. Odvnútra sa totiž (nám) nedá zistiť v ktorom (číslo) vagóne sa vlastne nechádzame. Takže sme zastavili pri jednom kupé, ktoré bolo podľa nášho najlepšieho vedomia a svedomia to naše, vyhodili ľudí sediacich na našich miestenkach a už sme mohli byť spokojní.
Cestu do Popradu strpčoval fakt, že sme nemali bezprostredný prístup k našim veciam - teda potrave. Ešteže sa nadomnou zľutovala Helena a darovala mi jeden obložený rohlík. Ďakujem! Nebyť toho tak tú cestu celkom určite neprežijem.
Máme teraz dosť času, o okien vlaku si obzeráme oblohu, ako to vyzerá s počasím a Vlado zatiaľ rozpráva ako prežíval dnešné ráno. Vlado, máš slovo:
Dnešný deň začal veľmi pozitívne. Zobudil som sa okolo siedmej a vonku lialo ako z krhly. Samozrejme, potešilo ma to, ako inak. Navyše, keď som sa začal baliť, bolo už okolo pol desiatej, do odchodu z domu zostávala asi hodina, takže som mal pekné nervy. A vonku stále lialo.
Na stanicu som došiel o 11:25 absolútne premočený. A zrovna vtom momente začalo svietiť slnko. Podľa Mareka nás malo ísť asi desať. Kukám a tu tri bicykle, Mareka nikde, skrátka chaos. Nikto nevedel na koho ešte čakáme, kto kedy príde, čo s bicyklami. Za chvíľu prifrčí moja mama aj s mojimi suchými vecami a spacákom. Prezliecť som sa samozrejme nestihol. Odchádzame v úplnom zmätku a Compiho (Mišov, pozn. Marek) otec nám tvrdohlavo prorokuje, že vlak určite nestihneme. Aj moja mama nesmelo navrhne, aby sme radšej išli na ďalší vlak. Keď však vidia, ako sa šialene rútime vpred, stíchnu (alebo žeby s nami nestačili držať krok?).
Cestou na nástupište sa Compimu zrúti celá batožina. Vlak je už na odchode. Ledva, ledva to stihneme. Už keď stojím vo vlaku dozviem sa od mamy, že som zabudol vzácny artikel - helmu. Keď len to...Vlak sa pomaly pohýňa. Posledné kývnutia a ideme.
Zoznámil som sa s našimi spoločníčkami Katkou a Helenou a zistil som, že nemám cestovný lístok! A tak nastáva ďalšia strastiplná časť našej cesty - hľadanie lístkov. Štyrikrát prebrázdime hore - dolu celý vlak. Nič. Teda, lístky majú Tibor s Marekom - ich dvoch treba nájsť. Konečne. Už sme všetci spolu. Našim útrapám ale stále nie je koniec - ešte musíme nájsť naše miesta na sedenie. Kvôli tomu prejdeme vlak iba trikrát! Aký úspech.
V našom kupé je to celkom fajn. Sedí tu jeden zaujímavý dedko, ktorý vyzerá ako z minulého storočia a jedna opálená, usmievavá teta. Cesta ubieha rýchlo. Po dvoch hodinách mi začína byť povážlivo zima. Bodaj by nie, veď som vlastne úplne mokrý (celkom som na to v tom vzrúše zabudol). A tak sa idem prezliecť. Dostať sa k špeciálnemu vozňu, kde sú bicykle je dosť namáhavé. Ale dostať sa ku vlastnému bicyklu je už omnoho komplikovanejšie. Nakoniec zvládnem i to. Cestou k slobode (rozumej von zo zajatia bicyklov) takmer vytrhnem mrežu na vagónovom okne. (Tie bicykle sú totiž naozaj zložito naskladané). Potom je to už všetko O.K.
Cesta vlakom prebieha pohodlne. Romyšľam nad tým, kde sa pripojí Lukáš. Stretneme ho v Porade na stanici? Alebo až v kempe. A čo ak ten kemp nenájde.
Najprv krátke vysvetlenie. Lukáš už od pondelka behá bicyklom po Slovensku. Spolu s Ondrom sa vydali na Oravu, potom sa rozdelili a Lukáš šiel rovno do Popradu, kde mal krsnú mamu.
Lukášovo koplnetné rozprávanie o jeho celom výlete si môžete pozrieť aj na jeho stránke
Pozrime sa teraz, čo robil počas našej cesty vlakom:
20. August - Deň Piaty - Stretnutie
Zobudil som sa do upršaného rána, a vôbec som si nevedel predstaviť, že ďalšiu noc by som mal stráviť v stane (ktorý sa ešte teraz sušil v kúpeľni). Ako-tak som sa naraňajkoval, a keď prestalo pršať, išiel som sa ešte prejsť centrom. Na stanici som pozrel príchod vlaku z Bratislavy - 16:41, týmto spojom mali prísť ostatní cyklisti.
Začal som sa sústredene pripravovať na obed, nakúpil som suroviny (párky) ale dovolil som si aj taký komfort ako broskyňový džús. Najedol som sa ako posledný krát, takže som sa ešte hodinu nevedel ani pohnúť. Celkový môj plán odchodu mi nevychádzal, bolo treba sa znova pobaliť a poupratovať. Pôvodne som myslel, že sa s nimi stretnem na stanici, to mi samozrejme nevyšlo. Ledva sa mi podarilo o šiestej vyraziť. Čo bolo horšie, začalo sa zhoršovať počasie, až som váhal, či sa mi oplatí odísť do hôr, ale ako sa ukázalo urobil som dobre.
Z Popradu som sa nakoniec vymotal, hoci mi dvakrát na námestí spadol celý náklad z bicykla, tak som to všetko ešte raz a poriadne pripevnil o nosič a vydal som sa na Veľký Slavkov a Novú Lesnú. Celú cestu som si hovoril aký som sprostý, pretože do šiestej svietilo krásne slnko, ako keby som nebol ani pod Tatrami, ale potom čo som vyrazil začal fúkať vietor a sem-tam aj padlo pár kvapiek.
Na svoje počudovanie som už v Smokovcoch stretol podozrivo nabalených cyklistov a keď sa mi podarilo rekognizovať Tiborovu tvár (hoci sa maskoval helmou), už som vedel, že som "doma".
Pozdravili sme sa s ostatnými (Katka, Helena, Mišo, Vlado, Tibor) a Marek mi aj porozprával za akých hrozných okolností odchádzali z Bratislavy. Tak na okraj spomenul, že chvíľu aj váhali, či vôbec pôjdu a tu ma trochu zamrazilo, veď čo by som tu robil sám, 400 km od domu a s týmto diablovým vynálezom - bicyklom?
Teraz rýchlo pustím k slovu Vlada, nech dobehne čo zameškal. Takže ako iste už tešíte, vlak do Poradu prišiel, aj vystúpiť sa nám podarilo, postrhávali sme vysačky a sadli na nabalené bicykle. Wow, bicyklujeme sa už v Poprade (ja a Tibor znovu po jednom mesiaci) a hneď smerujeme na námestie a do potravín.
Vlado, máš slovo:
V Poprade sa najeme na jednom fajn námestí a odchádzame do nášho dnešného cieľa. Zrazu vidno Tatry. Ha, som uchvátený. Je to Cuper, teda SUPER. Počasie je síce trochu divné - pofukuje a je dosť zima. Katka má problémy so šľapaním - bodaj by nie, vysvitne, že zjedla 3 KILÁ (!!!) vlašského šalátu. (Kto by to bol o nej povedal.) V jednej tatranskej dedinke na ňu čakáme. A tu sa pripája ďalší účastník výletu - Lukáš. Už je nás sedem - Ja, Compi, Tibor, Marek, Lukáš, Katka, Helena. My s Compim dúfame, že v kempe nás bude čakať Paťo - má "náš" stan. A už sme v kempe. Už aj bolo na čase. Paťa ale akosi nevieme nájsť. Za to sa tu ale stretávame s Majom - udatným horským vodcom. Večer si ešte ako uspávanku vypočujeme nočné dialógy s VLADOM a ono to funguje - po pár minútach už statočne chrním.
Lukáš má ešte niečo dodať:
No ale nakoniec teda všetko dobre dopadlo a stretli sme sa, hoci v skresanej zostave. Postupne keď sme si vzájomne porozprávali trampoty, dostali sme sa do kempu (atc Jupela).
Osobne som sa potešil, že po dvoch dňoch už nebudem komunikovať len sám so sebou, ale myslím že aj ostatným tak trochu spadol kameň zo srdca, nakoľko boli šiesti a mali dva dvojmiestne stany, tak sa z môjho trojmiestneho z pragmatických dôvodov aj potešili (hlavne Mišo a Vlado, ktorí boli od teraz mojimi spolubývajúcimi, horšie to malo byť s Majom, ktorý mal ešte dnes doraziť). Tak sme si našli pre naše stany pekné miestečko (hoci kemp bol dosť plný) a šli sme sa najesť.
Keď potom prišiel Majo, my sme ho privítali s jemu nič nehovoriacimi úsmevmi na tvárach. Fakt že spí vonku, prijal hrdinsky a dokonca mal so sebou aj kráásny igelit na ktorom sa mohol rozložiť. Jeho vojenský spacák, nesklamal nádeje, ktoré do neho vkladal a noc prekonal bez ujmy na zdraví.
Takže sme prišli do starého známeho kempu. Som rád, že sme sa bez problémov stretli s Lukášom a aj s Majom. Sedíme spolu večer pri pivku a plánujeme zajtrajší deň. Som rád, že sme teraz všetci spolu v Tatrách. Krásny výlet máme ešte len pred sebou. Ľutujem iba Maja, ktorý spí vonku. No on to berie hrdinsky a vymenúva všetky prednosti svojho vojenského spacáku. Paťo sa nedostavil, on mal mať stan.
Dnešná trasa Poprad - ATC Jupella merala 18 kilometrov. Zvládli sme ju hravo. (teda väčšina :-)
)
Je deväť hodín a to už "horský vodca" Majo tuší, že je na Priečne sedlo prineskoro. Nuž uvidíme. Ale nech pustím k slovu aj ostatných. Hlási sa aj Lukáš aj Vlado.
Tak najprv Vlado:
Zobudil som sa o nejakej siedmej. Majo musel prespať vonku. Pochlapil sa - nezamrzol. Kým sa všetci vytrepeme von, umyjeme a najeme, je deväť hodín. Ideme na Téryho chatu. Už sa ohromne teším. Počasie je super, nálada je fajn - čo viac človek môže chcieť? Tie tatranské električky sú naozaj zábavné. A už sme v Smokovci. Pomaly, ale iste stúpame na Hrebienok.
Áááá, to je vzduch, nie ako u nás doma. S Marekom zanietene sledujeme lanovku na Hrebienok. Keď sme hore zase ma raz prekvapia Tatry - pohľad na tie štíty je impozantný. Ešte predtým, než sa vydáme na túru odfotím skupinku independenťákov - to ešte netuším, že s nami pôjdu celou cestou a že večer im predám svoj blavácky celozrnný chlebík a rožky. Bývajú totiž v tom istom kempe.
)
Zastavíme sa aj na Studenovodských vodopádoch a potom stojíme chvíľu na Zamkovského chate. Compi sa začína pomaly uzdravovať. Večer vyzeral hrozne - krvou podliate oči, plný nos, ráno som myslel, že vedľa mňa leží múmia. Bol prechladnutý, ani nevedel, či vlastne má ísť na výlet. Tá túra ho tuším postavila na nohy. Aj ja sa cítim geniálne. Už som skoro zabudol aké sú Tatry vlastne úžasné. Hore na chatu nám to trvá nejakú tú chvíľu. Je tu dosť zima. Ale pekne. Špekulujeme, či by sme nešli na Priečne sedlo, ale potom sa rozhodneme, že radšej nie. Ja len dúfam, že moje plátenné tenisky to vydržia. Lepšie povedané, moje kolená.
Dnešné popoludnie z Lukášovho pohľadu:
Ráno sme sa zhodli, že sme tunajšie podnebie, čo sa týka teplôt precenili. Na zimu sa sťažovala najmä Helena, ktorej spacák zrejme nevyhovoval norme ISO 9000, naopak Majo sa v rámci možností vyspal dobre.
Podarilo sa nám presadiť tzv. bezbicyklovú alternatívu plánu dnešného dňa, a tak sme sa po raňajkách vybrali do Starého Smokovca, odtiaľ na Hrebienok, Bilikovú Chatu a smerom na Zamkovského Chatu. Všeobecne sme boli prekvapení množstvom turistov v Tatrách. Stupák na Terryho chatu už bol väčší kaliber a tu sme si od Katky prvý - no zďaleka nie posledný - vypočuli "Já už ďalej nejdem, ja vás tu počkám", nakoniec ale všetko dopadlo dobre a na Terryho chatu sme sa dostali.
Áno prišli sme hore nakoniec všetci. Pre Katku to bol asi životný výkon. Každých 15 minút musela fotiť tatranskú prírodu (aby si oddýchla). Vyzerala naozaj zmordovane. Spočiatku sme ani nemali odvahu jej povedať, že Térycho chata - to je tá malá kocka tam úplne hore.
Mne sa počas výstupu podarila zaujímavá vec. Fľaša s vodou (ktorá je v týchto výškach úzkoprofilovým artiklom) sa mi v ruksaku otvorila a nielenže mi vytiekla všetka voda - ale ešte aj náhradné oblečenie sa mi zamokrilo.
)
Kým sme s Katkou prišli hore, boli už ostatní "zabydlení" na skalách a boli už aj najedení. Oddýchli sme si, pokupovali zaujímavé pohľadnice, spravili pár záberov a bol čas sa pobrať dole.
)
) A Tibor sa len spokojne usmieva |
) Majo - horský vodca |
Cesta dole už šla rýchlejšie. Zastavili sme sa až na Zamkovského chate, kde bol menší oddych. Bol som tam pohoršený nad tými vysokými cenami. Rovnaké druhy tovaru tu stáli ešte viac (!) ako hore, vysoko na Téryho chate. Podumal som trocha nad Teóriou ponuky a utvrdil sa v poznaní, že cenotvorba môže byť občas proti zdravému rozumu.
Pokračuje Vlado:
Na Zamkovského chate stretávame kamarátov hippisákov = independenťákov a ja do seba tlačím v roji múch vločky. Ďalej ideme ne Skalnaté pleso. Túto cestu si presne pamätám.
)
Asi po hodine šľapania odpočívame na jednom čarokrásnom mieste - vidno odtiaľto Poprad, Smokovce, Lomnicu, dokonca aj Belanské Tatry a Kráľovu hoľu.
)
)
Na Skalnatom plese sme už všetci poriadne unavení a navyše je tu zima. Maximálne 10 C. Pleso je skoro vyschnuté - iba taká mláka.
)
Zato pozorovať lanovku ako sa ponára do hmly na Lomničák je veľmi zábavné. Dole už schádzame iba zotrvačnosťou. Pred medzistanicou Štart sa nám stratí Compi s Katkou. Stratia ako stratia, vysvitne, že zostali v zajatí čučoriedok. Rozmýšľajúc nad tým, koľko to ešte môže trvať dolu, zistím, že Helena nám vybavila lanovku. Pôvodne sme mali ísť zadara, potom za 80 Sk, nakoniec sme to zrazili na 25 Sk na jedného. To je fajn. A tá cesta, jedna báseň. Nové lanovky idú úplne tichúúúčko.
V Lomnici sa všetci poriadne napráskali, ja som si dal jedno Gofri.
O 21:00 sme dorazili do kempu. Sedel tu už Paťo ešte s kamošom Karolom. Paťo si myslel, že výlet začína o deň neskôr (Paťo vždy niečo popletie). Potom začalo liať. Našťastie to netrvalo dlho, stany nepremokli. Chrnelo sa mi výborne.
Na cestu zo Zamkovského chaty si ešte spomína Lukáš:
Len tak-tak sa nám podarilo presvedčiť dievčatá, aby sme išli ešte na Skalnaté pleso, lebo veď "je to už len rovina" (tento argument sme už potom ďalej používať nesmeli). Okolo siedmej hodiny sme prišli na Skalnaté pleso, niektorí viac iní menej vyčerpaní, ale v podstate všetci hladní, no najhoršie bolo, že nás ešte čakala cesta dole (lanovku sme zamietli).
Tento zostup po kameňoch a pomedzi kosodrevinu bol asi to najnepríjemnejšie z celého dňa (najmä kvôli hladu, hoci sa ho niektorí snažili zahnať malinami a čučoriedkami). Keď sme sa potom dostali po stanicu štart, Helena - kvázi hovorkyňa - nakoniec vybavila za lacný peniaz lanovku.
V Tatranskej Lomnici sme sa vrhli na prvý stánok, ktorý sme zbadali a už sa to len objednávalo: polievky, klobásy, kukurice... (a pivá, pozn. Marek)
Na stanici v Lomnici sme zistili, že električka nám ide až o trištvrte hodinu (medzičasom sa zotmelo - mohlo byť okolo pól deviatej). Tu sa dievčatá po prvý krát zaťali, že oni už pešo nejdú. No trvalo to asi 10 minút intenzívneho presviedčania s použitím všakovakých logických (ale aj nelogických) argumentov, až povolili a išli ďalej.
Do kempu sme došli po deviatej a už nás tu čakali Patrik a Karol (rátali sme, že dojdú už včera). Tak sme privítali ďalších dvoch účastníkov. Dôvod na radosť mal najmä Majo, ktorý už nemusel spať vonku a tam by sa mu tejto noci spalo naozaj zle, lebo ešte večer sa spustil lejak.
)
)
V reštaurácii bolo príjemnejšie, a tak sme neodolali polievkam, čajom a Katka si za odmenu dala vyprážaný syr. Postupne dochádzali aj ostatní a s najlepším časom prišiel Paťo.
Z Vladovho pohľadu:
Po obvyklých raňajších procedúrach - umývanie, jedlo, záchodík (ktoré sú tu mimochodom geniálne) sme tentokrát vyrazili na bicykloch. V Lomnici sme nakúpili a v parku zase začali jesť!!! Zrazu ale začalo liať. Marek sa ponúkol, že nás pohotovo odvedie do istého úkrytu. Kým sme tam došli, boli sme dosť mokrí. Mal som pocit, že ten úkryt je na druhom konci Tatranskej Lomnice!!!
Tu sme posedeli asi dve hodinky, vypili Helene vaječný koňak (celkom fajn ma zahrial) a písali pohľadnice (Marek ich napísal dosť divne). Potom sme tuším zase jedli a išli do Tatranskej Polianky. Ja, Paťo, Karol a Marek sme išli na štvrtú na omšu do Smokovca. A potom to začalo. To stúpanie na Sliezsky dom bolo absolútne šialené. Totálne som sa spotil - kto vie prečo, keď som mal zimnú bundu a pulóver - a umakal. Ledva som to hore dotlačil. Ani ma moc neprekvapilo, keď som cestou videl sneh. Hore som si kúpil tričko, aby som mal na sebe aspoň niečo teplé. Kuknem na teplomer - 0 C. Keď sa ma Tibor pýtal, či náhodou neprší, hovorím reku nie, ani náhodou, ale mám pocit, že bude snežiť.
Dnešné raňajky v Tatranskej Lomnici na mi mimoriadne páčili. Po nákupe v potravinách (o.i. med v macíkovi) sme jedli na tom istom mieste ako pre mesiacom na Parastanovačke. S tým obrovským rozdielom, že tentoraz bol môj zažívací trakt už v konsolidovanom stave. V tom najlepšom prišiel dážď a my sme museli utekať kade ľahšie. Myslel som si, že to už budem poznať a ostatní tiež, lebo na nasledovali, no skončili sme len pod nejakou strieškou na terase infekčného oddelenia miestneho zdravotného strediska. Kým pršalo, my sme pili Helenin likér (ona sa schovala niekde inde), písali pohľadnice (Gemovi, Mirke a Peťke, ...).
) Prší, prší, len sa leje, likéru sa napijeme! |
) Nechaj predsa niečo aj nám! |
Prestalo pršať a my sme sa vydali do Tatranskej Polianky. S Majom sme sa rozlúčili, šiel svojou cestou. S Tiborom sme sa na seba s rozpakmi pozerali, keď Katka pred nami ten mierny horekopček od Lomnice smerom na Smokovec nevládala. Teraz mala ľahký bicykel, čo bude robiť zajtra?
Ako už viete, v Polianke sme sa rozdelili na dve skupinky. Stretli sme sa potom až hore na Sliezkom dome. Z toho 7-kilometrového prudkého stupáku sme si spravili preteky na čas. Ten výstup, to bola parádička. Myslím, že najväčším problémom bol ten ľadový severák čo fúkal na odkrytých stráňach a optimizmu nepridávali ani tie kopy snehu po kraji cesty. (22. august!)
Čas sme merali od odbočky v Polianke po Sliezky dom. Najlepší bol Paťo - 39 minút, nasledoval som ja (46), potom Tibor (49) a už si presne nepamätám ako to bolo s Mišom a Vladom. Lukáš s dievčatami šiel pešo.
Hore nás potešil teplý hotel s reštauráciou.
Ako sme pokračovali zo Slieskeho domu dole pokračuje Lukáš:
Dali sme im nejaký čas na zotavenie, ale keďže doba pokročila, trebalo sa nám pripraviť na cestu dole. Neveľmi sme sa tešili do tej treskúcej zimy, a tak každý poobliekal, čo mal, dokonca niektorí aj dokúpili suché tričká s logom Sliezkeho domu, aby to dáko vydržali. Marek sa poddal nátlaku verejnej mienky a nepremokavé nohavice, ktoré si obliekol na tepláky nakoniec požičal na cestu dole Helene. Ja som ten hnusný studený vietor premstil pršiplášťom.
Dole sme všetci prišli bez újmy na zdraví (hoci cesta bola úzka, nie veľmi kvalitná a plná zákrut). Do kempu to už bol poväčšine dolekopec, ale nie veľmi nás tešila predstava tej studenej vody v sprchách. Už neviem presne komu skrsla v hlave táto myšlienka, ale vydali sme sa hľadať bazén po okolitých hoteloch (podotýkam bola nedeľa a približne deväť hodín večer). V prvých dvoch, alebo troch hoteloch sme nepochodili, hoci sme nasadili najvyššie diplomatické úsilie, dokonca Vlado v jednom hoteli navrhol aj kompromis, že či by sme sa nemohli aspoň osprchovať, tento návrh pani recepčná zamietla slovami: "Toto nie je umývarka, toto je hotel".
Nakoniec však naše úsilie bolo odmenené a my sme mali k dispozícii sprchy s teplou vodou a 25 metrový bazén iba pre nás. Netešil sa iba Paťo, ktorý sa ešte predtým vydal hľadať svoju stratenú blikačku do Lomnice, a tak prišiel o bazén.
Z Vladovho pohľadu na vec:
Cestou dole mi skoro odmrzli ruky a občas som mal pochyby, či som si predsa len nemal lepšie skontrolovať tie brzdy... Dole sme sa však všetci šťastne zišli v Polianke. Ja som dostal defekt (to bol efekt), ale predsa len som stihol prísť do kempu. Keďže nám bola totálna zima rozhodli sme sa pohľadať nejakú fajn sprchu. A nakoniec sme si vybavili sami pre seba bazén!?! Bolo to úžasné - iba MY a BAZÉN. A tá teplá voda v sprche... Vonku to potom až také super nebolo. Dŕŕŕŕ...
Hrejivý pocit zo sprchy sme sa pokúšali udržať založením vatry, tatranský duchovia vlhkosti a zimy nám ale túto radosť nedopriali.
Dnes sme po Tatrách nabehali 48 kilometrov. Ten výhľad zo Sliezkeho domu a tá zima, čo tam bola, tak na tieto budeme ešte dlho spomínať.
Výstup bol namáhavý a preto Mišo vymyslel porovnávať všetky budúce stupáky s tým na Sliezky dom. Namáhavosť výstupu na kopec sa bude porovnávať s jednotou "Sliezky dom". Je to jasné - "jednotka cyklistickej zúfalosti - jeden Sliezky dom."
Deň sme ukončili nádherne. Nemienili sme sa uspokojiť so sprchou v kempe (pomalá letná voda a studený vzduch) a vydali sme sa pešo po okolitých hoteloch hľadať bazén. Síce bolo deväť hodín a nedeľa, no odvážnemu šťastie praje a skončilo to tak, že sme mali iba pre seba moderný veľký bazén a sprchy, kde bolo toľko teplej vody, koľko sme len chceli. Voda blahodárne pôsobila na moje uchodené a ubolené nohy z pešej túry. Pripadal som si ako v krásnom sne.
Opäť sme sa prebudili do vydareného rána. Dnes sme mali na pláne opustiť konečne Tatry, lebo táto zima nám nevyhovovala. Pomaly sme sa najedli a pobalili stany. Dievčatá nám hneď oznámili, že oni idú na Štrbské Pleso električkou. Najprv sme sa im snažili nahovoriť, že im bicykel do električky nevezmú, ale nakoniec sme sa s nimi rozlúčili s tým, že sa onedlho stretneme na Štrbskom Plese.
Ja som sa tiež vydal trochu skorej (mohlo byť okolo dvanástej), pretože Vlado ešte lepil defekt a čakal som, že ostatní ma dobehnú. Po Starý Smokovec sa tak ale nestalo, a tak som pokračoval ďalej smerom na pleso. Cesta mi prešla pomerne rýchlo a dievčatá som už našiel s varenými kukuricami v ruke. Už bol čas obeda, a tak sme neváhali.
Ostatní nás dobehli až o dve hodiny, lebo ako vysvitlo, nenechali si ujsť obed v Starom Smokovci. Mohlo byť už po štvrtej, keď sme vyrážali ďalej smerom na Podbanské. Cesta išla rýchlo, pretože to bolo všetko už len dole kopcom.
)
Ďalej sme mali na pláne návštíviť múzeum Liptovskej Dediny a už už sme si mysleli, že sme došli neskoro (bolo po šiestej) a ideme ďalej, keď došiel tamojší správca a pustil nás dnu.
Pri pozeraní domov jednotlivých sedliakov, kováčov a richtárov sme zacítili dych minulosti. Milým doplnením boli aj domáce zvieratá, ktoré tu chovali. Husi, barany, somáre a iné zvery si rýchlo získali naše sympatie. Pán správca nám ešte z vlastnej iniciatívy podal vyčerpávajúce informácie o jednotlivých budovách, ale aj spôsobe života. Celá táto prehliadka nám trvala vyše jeden a pol hodiny, a tak sme už evidentne nestíhali. Cieľom dnešnej etapy bol síce kemp v Liptovskom Trnovci, ale my sme sa na radu správcu múzea pobrali za dedinu. Tu sme našli naozaj rozprávkové miesto na rozloženie stanov. Na brehu rieky a pri ešte teplom ohnisku.
Paťo rozrobil oheň a vytiahol gitaru. Čo-to sme zjedli, trochu sme pospievali a šli spať.
Očami Vlada:
Dnes sme mali na pláne odchod z Tatier. Moc sme sa neponáhľali. Kým sa ostatní zobudili stihol som na zubatom tatranskom slniečku prečítať celú jednu PLUS sedmičku. Spolu s Paťom a Karolom sme sa potom vrhli na opravu môjho defektu. Dlho sme sa s tým babrali, takže sme s kempu vyrazili až na obed. Zastavili sme sa v Smokovci a samozrejme sme znovu jedli!!! Potom nás čakala makačka na Štrbské Pleso. Dodnes sa divím ako som to vôbes zvládol. Úplne sa zo mňa parilo, taký som bol spotený. Naše dievčatá mali za sebou tiež veľmi ťažký výkon - tá jazda električkou im dala tak zabrať, že celé dve hodiny potom iba jedli!
Ja som potom spolu s nimi urobil niekoľko umeleckých fotiek pri plese. Najgeniálnejšie bolo, keď nás fotila jedna pani z Francúzska.
Zo Štrbského sa nám už išlo perfektne. Navečer okolo šiestej sme sa zastavili v múzeu Liptovskej dediny pri Pribyline. Dokonca sa nám podarilo vybaviť vstup. Mali sme to aj so sprievodom. Ten ujo vyprával fakt veľmi zaujímavé veci. Mareka skoro nabral muflón. Odišli sme odtiaľ asi o ôsmej aj s odporúčaním kde by sme mohli prespať. Kúsok odtiaľ v lese sme si našli jedno výborné miestečko. Už aj sme začali rozkladať stany, keď som ja hľadajúc drevo na oheň objavil (už spolu s Tiborom, Katkou a Marekom) priam geniálne letovisko. Úžasný výhľad, rovná zem, ohnisko, rieka... Ani sme ostatných nemuseli prehovárať. Konečne sme urobili obrovskú vatru. Perfektne sme sa najedli - bola to doslova kráľovská hostina. Navyše nám k tomu svietil fantastický mesiac - čo viac sme mohli chcieť?
Tak, ako viete, dnes sme opustili tie studené Tatry a plánovali sa dostať už do teplejších krajín - na breh Liptovskej Mary. No celkom nám to nevyšlo. Pokým sme všetky veci nabalili na bicykle (prvý raz počas výletu) a pokým Vlado opravil defekt, bolo už 12 hodín.
V Smokovci sme sa výdatne najedli, na Štrbskom potom stretli Lukáša a baby, ktoré sa zviezli električkou. Nasledoval príjemný zjazd. Pri Pribyline sme stretli zaujímavý úkaz, a nedá mi, aby som ho nespomenul: Po ceste išla babka na bicykli a držala ešte na volante hrable. To by ovšem nebolo nič nenormálneho, keby... ...keby nemala vlasy nafarbené na fialovo! Už zdiaľky vzbudzovala úsmevy na našich tvárach. No keď prišla bližšie a vidíme že si to ešte žíha aj na odpruženom horskom bicykli (odpružená vidla, aj zadne koleso), salvy smiechu sme nemohli potlačiť. :-)))
 Pribylina - Múzeum Liptovskej dediny |
) Marek oduševnene naháňa husi |
) "Helena, zodvihni nejaké drobáky, nech máme aspoň na to vstupné! " |
 Poriadne, Katka, nech sa to blyští! |
Napriek tomu, že sme do Pribyliny prišli dosť neskoro, správcu múzea sa mi podarilo prehovoriť, aby nás ešte vpustil. Domčeky boli zaujímavé, zvieratá tiež (napr. baran, kt. si hlavu periodicky trieskal o dvere vo svojom chlieve, alebo somár, ktorý nasmrť vystrašil Helenu svojimi zubami). Ujo správca chytil dobrú náladu, rozprával na všakovaké veci z histórie. Sem tam sa aj čudoval, čo nás to na tých školách učia, keď ani nevieme ako sa Benátske zrkadlá vyrábali...
Pri odchode z múzea Liptovskej dediny som na moje potešenie prvýkrát použil moju kartu euro<26 (kvôli ktorej som skoro zmeškal Parastanovačku). Ujo nám odporučil na prespanie jednu neďalekú lokalitu, ktorá sa nakoniec ukázala ešte krajšia ako sme si pôvodne mysleli. Po dnešných 50 km sme naše štyri stany rozložili na trávnatej čistinke pri ohnisku, hneď na brehu nejakej riečky, ďaleko od hlavnej cesty. Večer Paťo pekne hral, a Helena nadšene spievala "Pes a mačka, pes a mačka, to je dobrá..."
)
Hovorí Vlado:
Ráno sme ale takmer za ten fantastický večer draho zaplatili. Ako sa tak balím, počujem zrazu, že sme na území TANAP-u kde je zakázané stanovať. Našťastie sme z toho vyviazli bez pokuty. Čakal nás ťažký deň. Museli sme dobehnúť 30 km, ktoré sme včera stratili. Pomerne dobre sa nám išlo až do Liptovského Mikuláša, kde sme nedokázali odolať hrachovej polievke. Počasie nám prialo, šlapalo sa dobre, onedlho sme prefrčali okolo Liptovskej Mary a zastali v Bešeňovej. Bolo tak teplo, že sme odolali pokušeniu vyskúšať tunajšie termálne kupko (alebo že by nás odradila cena 65 Sk ??!). Zase ostalo iba pri jedení. Tu sa k nám pripojil posledný účastník výletu - Ondro.
A teraz o niečo podrobnejšie Lukáš:
) "Kto mi chytí bicykel?" |
Hoci sa nám teda ako-tak podarilo vyraziť, ďaleko sme nezašli a zapadli sme do najbližších potravín v Pribyline. Tu nás aj opustil Paťo, ktorý musel za rodičmi do Ždiaru. My sme sa vydali smerom na Liptovský Hrádok a Mikuláš. Približne okolo dvanástej sa nám ozval Ondro a to už z Bešeňovej. Myslel si, že my sme už kdesi ďalej. Hm, to ale nepoznal naše tempo - ešte v Mikuláši sme sa zastavili v reštike.
)
Ďalej nás čakali dedinky v okolí Liptovskej Mary a skočili sme aj kuknúť ceny do kempu atc Lipt. Trnovec, ale keď sme tie cifry zbadali, tak sme vôbec neľutovali, že sme včera spali "na divoko".
Do Bešeňovej sme došli až po druhej. Najprv sme pozreli ceny v termálnom kúpalisku, a keď sa nám nepodarilo zjednať relevantnú zľavu išli sme si sadnúť do krčmy. Vybalili sme svoje potraviny a dali sa do jedenia. Nakoniec sa našiel aj Ondro a tak nás bolo opäť o jedného viac.
(Osobne na mňa dedina Bešeňová dobrý dojem neurobila, nakoľko mi tu v miestnych potravinách nie práve príjemná slečna predavačka bez upozornenia predala včerajšie rožky za cenu dnešných a tiež som tu kúpil syr Karičku(150g) za 32 Sk!!! Takýchto tiež-podnikateľov by som zavieral do väzenia. To, že im tu vyteká teplá voda zo zeme, ich neospravedlňuje!
Takže tu sa má k našej cyklistickej skupine pridať Ondro (Kaktus). Ondro štartoval z Bratislavy už v pondelok, 16. augusta, a šiel spolu s Lukášom na Oravu pozrieť expedíciu Hyperionu. Potom sa rozdelili, Lukáš šiel do Popradu a pripojil sa k nám už prvý deň.
Naopak Ondro šiel dole smerom na Lučenec - presnejšie na Ružinú, kde sa konalo IRC session. Potom sa vrátil k nám a v Bešeňovej sme sa dnes stretli.
O jeho doterajšom zaujímavom putovaní za môžete dozvedieť viac na jeho stránke
No ako pokračoval s nami, to je už tu.
Ondro, nech sa páči, povedz nám, ako si strávil dnešný deň, kým sme sa stretli:
Vyrazil som ráno okolo ôsmej hodiny. Ponáhľal som sa mysliac si, že musím dobehnúť náskok, ktorý si cyklistická skupina včera vytvorila. Chtiac vyhnúť sa hlavnej ceste som sa rozhodol, že pôjdem cez Spišské Bystré (ktoré domáci volajú Kubachy) a potom k čiernemu Váhu. Pod Liptovskú Tepličku som dosť nepríjemne stúpal a potom nasledovalo krásne, aj keď nie moc strmé klesanie. Príroda bola nádherná. Cestu mi znepríjemnilo len to, že som na jednej križovatke zle odbočil na Štrbu. Bolo mi divné, že sa vzďaľujem od Čierného Váhu, napriek tomu som asi 10 minút šiel po zlej ceste. Nechal som sa pomýliť jedným zákazom vjazdu, ktorý zrejme platil len pre autá a mal tak cyklistom zabezpečiť výfukmi nerušenú jazdu.
Keď mi už došlo, že idem zle, vrátil som sa a pokračoval správnym smerom.
Prekrásna cestička cez les, potom okolo vodnej nádrži cez polia až do Kráľovej Lehoty. Odporúčam vám ju. V Kráľovej Lehote sa uzavrel ten môj takpovediac "Lučenecký" okruh, vrátil som sa na miesta na ktorých som už bol. Za pekného počasia a v dobrej pohode som prešiel cez Liptovský Hrádok do Liptovského Mikuláša. Tu som nevedomky minul a predbehol cyklistickú skupinu s ktorou som sa mal stretnúť a pokračoval okolo Liptovskej Mary. Chcel som ísť po severe, ale trafil som na zlú cestu a tak som Maru obchádzal z juhu. Kamarátom cyklistom som mal zavolať medzi 12 00 a 13 00, vtedy jedna z účastníčok, Katka, zapínala mobil. Márne som hľadal telefónnu búdku v Malatínoch, a tak značne vystresovaný z nedostatku času som sa poponáhľal do Partizánskej Ľupče, kde som telefón, aj keď len na mince, našiel. Dohodli sme sa, že sa stretneme v Bešenovej pri kúpalisku a tiež som sa dozvedel, že ešte sú len v Mikuláši (tam mali pauzu).
"Dosť času na obed" povedal som si a s chuťou sa najedol. Po krátkom odpočinku som sa vybral do Bešenovej, vzdialenej už len asi 5 km. Vediac, že mám náskok som zabočil do krčmy, posedel, išiel kuknúť na kúpalisko (šokovaný cenou 65 sk, preto sme tam napokon ani nešli) a nakoniec sa vrátil na lavičku pri ceste okolo ktorej museli prejsť. Aj prešli, až nato, že si ma nevšimli a ja ich tiež nie, lebo som na lavičke podriemkaval. Našli ma až Mišo ak sa nemýlim s Vladom, ktorý si ma všimli pri ceste do obchodu a mysleli si, že by som to mohol byť ja. Povedali mi, kde sú ostatní.
Našiel som ich sedieť v tom istom šenku ako predtým ja, predstavili sme sa, najedli a odišli. Okrem Lukáša som poznal ešte Mareka (hlavného organizátora), zoznámil som sa s Katkou, Helenou, Tiborom, Mišom, Vladom a Karolom. Vydali sme sa po hlavnej ceste (nedalo sa jej vyhnúť) cez Ružomberok popri Váhu do dediny Šútovo a Ratkovo. V Ratkove sme sa rozdelili, pohodlné dievčatá chceli ísť po pohodlnej hlavnej ceste, my ostatní (okrem Lukáša, ten doprovodil dievčatá) sme sa vydali do Sučan cez Podhradie. Ak sa chceli dievčatá vyhnúť kopcom, tak v podstate urobili dobre, my ostatní sme tiež boli spokojní, videli sme trocha z vidieka.
V Sučanoch sa dala skupina dohromady, pokračovali sme smerom na Martin. Tak sa od nás odpojil Karol (poznal som ho teda len krátko), zvyšok skupiny sme zamierili do Vrútok. Tam sme sa usídlili v kempe a prečkali noc. Ja som toho dňa prešiel asi 130 km. Nebolo to však až také náročné, takmer žiadne kopce a navyše Váh predsa tečie smerom dolu!!!
Teraz cestu z Bešeňovej, kde sa pridružil Ondro zhrnie Lukáš:
Marek nás ešte včera varoval pred "nebezpečným precedensom", ak dnes nedoženieme, čo sme včera zameškali. Preto bol dnešným cieľom stále atc Turiec vo Vrútkach.
Tak sme prebehli po okraji Ružomberka, v Kraľovanoch sme si pozreli sútok Váhu a Oravy.
)
Treba dodať, že odvtedy, čo sme opustili Tatry sme mali vynikajúce počasie, a tak sme aj teraz mali možnosť kochať sa slnkom zaliatou krajinou Liptova a Turca (-toť lyrická odbočka).
V podstate od Ružomberka sme šli po hlavnej ceste, síce s dostatočne širokou krajnicou ale aj rušnou prevádzkou. Preto sme sa rozhodli, že istý úsek pôjdeme cez okolité obce po vedľajších cestách. Hoci nikto z nás neporušil najvyššiu direktívu - neukazovať dievčatám mapu, samy začali tušiť, že to zrejme nie je najkratšia cesta a asi si aj samy sebe potrebovali dokázať, že už sú predsa "veľké cyklistky" a nemusia počúvať kde koho. My sme si mylne mysleli, že keď sa poberieme napred a necháme im čas na rozmyslenie prídu za nami samy. Tak zatiaľ, čo sme ich za najbližšou zákrutou čakali, oni sa pustili po hlavnej. Narýchlo sme zvolali krízový štáb, nakoľko sme sa cítili byť zodpovední aj za ne. A navyše - nemali mapu.
Karol - znalý okolia - nám začal vysvetľovať plán, na ktorej pumpe Sučanoch sa s nimi stretneme, len sa musel nájsť niekto, kto ich tam dovedie. Tibor a Marek kategoricky zamietli možnosť, že by za nimi išiel jeden z nich. Po otázke "Tak kto?" nastalo ticho.
Keď som sa dostal na hlavnú cestu, zdalo sa mi, že vidím v diaľke niekoho sa na krajnici pohybovať. Tak som šliapol do pedálov, pretože alternatívny plán znel, že keď sa mi do Súčan baby nepodarí dostihnúť, bude ich treba doviesť do kempu vo Vrútkach. Hoci som miestami dosahoval rýchlosť nad 40km/h, za najbližšou zákrutou som už v diaľke nikoho nevidel. Po takých štyroch kilometroch som sa spýtal jedného stopára, či predomnou išli dve cyklistky. Nešli.
Pomaly som sa začal vracať, a rozmýšľať, kde asi mohli odbočiť. Po chvíľke už išli oproti mne. Všetko sa vysvetlilo - boli na slivkách.
Ostatných sme počkali a nasledovala cesta do Vrútok. Tu sa musel s nami rozlúčiť Karol, ktorý mal namierené do svojho internátu v Martine. Kemp atc Turiec sme našli bez problémov a potešil nás nielen prázdny areál, ale aj ľudové ceny.
A dajme krátky priestor na vyjadrenie aj Vladovi:
Spoločne sme potom popri Váhu ťahali až do Kraľovian. A odtiaľ zase cez kadejaké cestičky až do Vrútok. Baby s nami nešli lebo to vraj bolo cez kopce (Ha - Ha). Fakt je, že som posledný kopec tlačil bicykel. Viditeľnosť bola super. Vo Vrútkach sme už boli zase všetci spolu a cestu do Martina nám spomalilo už iba Katkino náhle zastavenie (ešte dobre, že som sa práve nekochal v kráse okolitej prírody), keď jej zazvonil mobil. Kde byl, co byl, debil mobil... Ospravedlňujem sa za používanie hanlivých, expresívnych výrazov - mám občas takú básnickú náladu. Do kempu sme dorazili až za tmy. Dnes sa od nás odpojil Paťo a večer aj Karol. V kempe bola sprcha, WC, reštika - všetko tak ako má byť. A spalo sa ako vo vode...(nerehoc sa Marek, ja to myslím obrazne)
Takže dnešný deň je za nami. Prišli sme o Paťa a Karola, no šťastne sa pripojil Ondro. Podarilo sa nám dohnať včerajšie zameškané kilometre a podvečer sme dorazili do ATC vo Vrútkach. Tachometer ukazuje 104 km. Dnešný deň bol pekný. Pekná bola krajina v okolí Liptovskej Mary, pekná bola cesta do Ružomberku, slniečko veselo svietilo.
Spomínal som na Parastanovačku, pár kilometrov sme dnes šli rovnakou trasou. Wow, aká je to nádhera šlapať teraz už bez žalúdočných ťažkostí, aká je to slasť teraz šlapať tie isté kopce, keď mám už odvtedy nabehaných pár tisíc kilometrov. Jedna radosť.
Zaumienil som si zajtra vyšlapať na Martinské Hole.
Síce aj na bicykli zbavenom nákladu sa šlo ťažko, no sám som sa čudoval, že ešte vôbec vládzem. Na 7. kilometri - v polovičke výstupu som dal 5 min. oddych a zhodil košeľu. Cyklogate sa vysušili. Na vrchol to bolo ďalších 6 km. Tam, v nadmorskej výške 1453 m.n.m. (vrch Krížava, za vysielačom, pri vlekoch), po výškovom prevýšení 1100 m boli moje gate zas mokré - od potu. Výhľad bol ale nádherný, celý Martin aj Vrútky som mal ako na dlani. Vytešoval som sa z toho, že v januári som na tomto istom mieste stál na lyžiach a hovoril si, že sem musím niekedy prísť na bicykli. Vtedy som netušil, že už o pol roka sa mi želanie splní.
Pred zjazdom som sa naobliekal ako cibuľa. Ten zjazd (13 km, 0:19 RT), to bola jedna báseň. So zvýšenou hladinou adrenalínu v krvi som v divokej rýchlosti klopil lesné zákruty.
Dole v kempe, kde som našiel ešte rozospatých kamarátov, ukazoval tachometer 41 AVG.
Dnešný plán bol cesty bol pohodový. Mali sme prísť do Žiliny, kde bude oddych a potom pôjdeme na juh, smerom na Rajec. Zakončíme to buď v kempe Slnečné skaly, alebo (podľa mapy) v kempe v Rajeckých Tepliciach. Dievčatám sme o tom nehovorili veľmi nahlas. Ale čo-to pochytili a začali vymýšľať že nechcú ísť cez Rajec a potom cez kopce do Dubnice (ako bol plán), ale v Žiline naopak pokračovať popri Váhu (že vraj Dole Váhom...) cez Bytču a Považskú Bystricu - aby sa vyhli kopcom. No našťastie sme im to vyhovorili.
Začína Vlado:
Dnes ráno si dal vytrvalec Marek prechádzku na vrchol Martinských holí. Ja som sa radšej zásobil potravinami. Vyzeralo to tak, že nás čaká teplý deň. Najbližšie sme stáli pod Strečnom. Počasie nám ako vždy žičilo. Len baby si trochu poplietli smer a z Vrútok išli chvíľu opačným smerom. No teda...
V Žiline som chcel navštíviť uja, nebol ale doma. Tak som sa aspoň poriadne najedol. V TESCO-u som kúpil geniálne koláče. MMMHhhh... Doprial som si samé "vyberané jedlá". Skoro sa nám podarilo stretnúť pána Slotu. Marek mu chcel zdemolovať mercedes a tak sme sa radšej pobrali.
Cesta do Žiliny ako si ju pamätá Ondro:
Tento deň by sa dal hodnotiť, ako "lenivý" deň. Dlho sme spali, dlho raňajkovali, myslím, že sme vyrazili až niečo pred obedom. Najprv odišli dievčatá, ktoré si chceli urobiť náskok, potom ja s Lukášom a nakoniec zvyšok skupiny. Dievčatám ich plán úplne nevyšiel, lebo zle odbočili, my sme sa len s Lukášom divili, že ako je to možné, že ich nedobiehame.
Niečo pred jednou sme s Lukášom boli v Žiline. Ako sme sa znova zhodli, tento krát už po trocha lepšej ohliadke, Žilina je celkom pekné mesto. Nato sme sadli na lavičku a počkali na ostatných, ktorý za chvíľku došli. Tu nasledoval obed, mnohí sa rozbehli po nákupoch, strávili sme tu asi tri hodiny.
A dotretice Lukáš:
Dnes sme mali naplánovanú len krátku etapu, a tak sme sa nikam neponáhľali. Marek si to ráno ešte vybehol na Martinské Hole, kde v zime lyžoval.
Z kempu sme vyrážali opäť na etapy, prvé išli dievčatá (s malými orientačnými problémami) ako druhý Ondro a ja, no a ostatní ešte počkali pokiaľ sa Marek naje.
Cesta bola veľmi príjemná, išlo sa pomerne rýchlo s miernym vetrom do chrbta. Za chvíľu sme boli pod Strečnom a onedlho na to už v Žiline. Pozreli sme si horné námestie a zložili sa na lavičkách pri Tescu. Krátko na to už došli aj ostatní.
Tak sme sa mohli pustiť do jedenia. Samozrejme neostalo len pri suchej strave, ale kvôli našej pažravosti prišlo o život aj pár kurčiat (teda jedli sme ich až grilované). Vlado sa za ten čas pustil po stopách svojej rozvetvenej rodiny. Po obede ešte ako bodku našiel Marek internetovú kaviareň, a tak sme ešte aj poslali nejaké tie maily.
Áno, potešil som sa tej kaviarničke a hneď som si čekol mail.
O priebehu výletu som podal správu - poslal som domov mail
Ešte po ceste do Žiliny sme sa s Mišom tešili na stánok s grilovanými kurčatami, ktorý už tradične stojí pred Tescom. Mňáááááám, ešte teraz mi tečú slinky.
)
Na námestí sme už tradične spravili fotografiu a pobrali sa zo Žiliny smerom na juh. Vyskytli sa isté orientačné problémy (ok, dobre, pohnojil som to práve ja) a nepodarilo sa nám nájsť odbočku na dediny Rosina a Turie. Namiesto tadiaľ, sme šli po hlavnom ťahu na juh a neľutovali sme - šli sme rovno cez jednu zaujímavú dedinku - Ondro vie o čom je reč.
Takže Ondro:
Nato sme sa vydali smerom na juh, v jednej miestnej krčme si kúpili pivo a cez famóznu dedinku Lietavská Lúčka (bitý, bitý bol korbáčom, normálnym korbáčom, trstenicou, v dvanástom roku ....) až ku Rajeckým Tepliciam.
Pred nimi sme našli jeden nie moc lacný kemp (Slnečné skaly), a po chvíľke zaváhania sme sa tam zložili. Hrali sme (na Marekovo rozhorčenie) volejbal a nato išli do krčmy. Pivo a hranolky, to je to, čo nám najviac chutilo. Aj napriek častým výpadkom elektrického prúdu sa nám v miestnom šenku ľúbilo.
Ja som sa vrátil do kempu trocha skorej a založil oheň. Celkom sa mi to vydarilo, došli ostatní a zvyšok večera sme strávili pri ohni (už začínala byť pekná kosa).
My sme sa ten večer s Mišom rozhodli, že nasledujúci deň vyrážame do Bratislavy. Ja najmä kvôli tomu, že som výletu začínal mať pomaly dosť, finančná situácia začala byť tiesnivá a navyše som mal chuť riadne si zabicyklovať, lebo ako väčšia skupina sme napredovali pomaly. (ani som netušil, ako mi to vyjde).
Ešte jedná divná príhoda sa mi stala. Zavadil som o šnúrku jedného zo stanov a stratil kolík. Dal som tam, ako čestný človek, jeden z mojich kolíkov. Ten stratený som dosť dlho hľadal (bola už tma) pri svetle lampy a blikačky a prečesal som prstami celú okolitú trávu. Nič som nenašiel. Na druhý deň ráno, som presne na tom mieste, kde som hľadal našiel ako na tácke naservírovaný stratený kolík. Tak toto ja nepochopím, slnečné svetlo je vskutku nenahraditeľné. Tento deň sme mohli prejsť asi 30 km.
Áno, dnes sme toho veľa neprešli, ale je oddychový deň a piť pivo treba. Ako si cestu zo Žiliny pamätá Lukáš?
Zo Žiliny sa nám podaril odchod až okolo takej štvrtej a aj to s malými orientačnými problémami. Ďaleko sme nedošli, lebo už v Lietavskej Lúčke sme sadli do krčmy.
Do kempu pri Rajeckých Tepliciach sme došli okolo šiestej. Rozložili sme stany a rozmýšľali čo ďalej. Hoci sa Marek snažil vehementne presadiť futbal, my sme reálne usúdili, že volejbal bude lepší. Hrali sme až pokiaľ sa nezotmelo a potom sa išlo do veľmi útulného hostinca v dedine. Hoci tam z času - na čas vypadol prúd, bolo to tam veľmi slušné. Napínavá bola najmä cesta, keď sme sa museli tmoliť len za svetla blikačiek, prípadne za jasotu dialkových svetiel aút, a okrem toho bola ešte poriadna zima. Preto nás náramne potešil Ondro, ktorý rozložil oheň.
Podľa hesla: "Nakradnuté drevo horí najlepšie" bol to nakoniec celkom pekný táborák. Tak sme sa znova najedli, pozerajúc do plamienkov prehodili pár myšlienok a pobrali sa spať. Mišo a Ondro sa ešte večer rozhodli, že na ďalší deň už pôjdu rovno domov a tak prejdú posledné dve etapy za jeden deň.
Vlado je vnímavý človek. Napísal toto:
Ďaleko sme sa ale nedostali. V Žiline sme krúžili na jednom kruhovom objazde a v najbližšej dedinke za Žilinou sme zaparkovali na koštovačku tunajšieho piva a kofoly. Po pár kilákoch sme zastavili v kempe Slnečné Skaly. Mali sme ešte dosť veľa času, tak sme sa rozhodli zahrať si volejbal. Potom sme sa pobrali do hostinca, kde dvakrát vypadla elektrika. Ale inak bol tiež pekný. Presne na brehu Rajčanky. V tábore sa zase konala hostina. Noc bola úžasná - mesiac skoro v splne.
Dnešný deň bol naozaj pohodový, dokonca aj Katka za pýtala, prečo nejdeme ďalej, a to je už čo povedať. Viem o čom hovorím.
Prešli sme "úctihodných" 39 km, no zato sme mali najvyššiu priemernú počas celého výletu - 23,4 km/h. Pamätám si na krčmu v Lietavskej Lúčke ako jeden jej podnapitý návštevník kvetnato opisoval škaredosť anglických žien.
Kemp Slnečné Skaly nebol zlý, no nameral som najvyšší nepomer medzi dvoma najčastejšie sledovanými kvantitatívnymi znakmi: Cena za osobu na noc lomeno smradľavosť záchodov. - Mali len obyčajné latríny.
Okrem toho predčasne zatvoril bufet, tak sme šli večer na pivo do najbližšej dedinky - Porúbka. Zložili sme sa v hostinci Pri Brode a bolo tam tak dobre a fajn, že tento hostinec odporúčam každému.
) Marek a Vlado sa driapú po Slnečných skalách |
) Výstup sa podaril |
Vypočujme si od Ondra ako prišli s Mišom do Bratislavy:
Koho zaujímajú osudy väčšiny účastníkov, môže tento oddiel preskočiť
Tento deň patrí spolu s nedeľou k najväčším zbesilostiam v mojom cyklistickom živote.
Náš cieľ? Bratislava. Cestu sme odhadovali na 200 km. Boli sme si vedomí veľkosti tejto výzvy a tak sme si s Mišom privstali a o 7:20 vyrážali. Ostatní sa s nami ani riadne nerozlúčili, boli ešte úplne prispaní.
My sme hneď nahodili svižné tempo, okolo 22 km/h (Mišo mal tachometer), čo bolo vzhľadom k tomu, že sme šli proti prúdu rieky a jemne aj proti vetru slušné. Smerovali sme na juh, cez Rajecké Teplice do Rajca a z tade po hlavnej stále ďalej. Váhali sme, či nemáme cez Čičmany odbočiť na Považie, no nakoniec sme sa rozhodli ísť cez Prievidzu. Ja som sa tomu tešil, Považie som už poznal z cesty s Lukášom a tak som bol rád, že spoznám nový kraj. To, že nás bude pred príchodom do "Hornonitrianskej kotliny" (tak sa to oficiálne volá) čakať stúpanie sme tušili, stúpanie s ktorým sme sa stretli bolo však nad naše očakávania dlhé a strmé. Navyše musím priznať, že som v Mišovi mal viac než obstojného spolucyklistu, pri stúpaní to hnal ako diabol, už som myslel, že s ním tempo neudržím. Jeho značná fyzická kondícia sa potom prejavila aj na konci výletu kde ja som už riadne tempo udržať nevládal.
Stúpanie bolo odmenené pekným výhľadom na malofatranský Kľak a samozrejme klesaním. Najprv cesta klesala strmo (50 - 60 km/h) potom len mierne strmo. My sme si napriek tomu udržiavali vysokú rýchlosť asi 40 km/h, ktorá, je pravda, pomaly s časom klesala. Prešli sme cez Nitrianske Pravno a menšie Dedinky až do Prievidze. Tam sme si pozreli stred mesta a bez väčšej zastávky pokračovali v ceste. Tu už naša rýchlosť klesla (aj vďaka postupnému vyčerpaniu) asi na 28 km/h, čo je však stále rýchle tempo. Smerovali sme do Novákov, kde sme sa chceli vyhnúť diaľnici. Tu sme zablúdili, čo je pri takom vzdialenom cieli ako je Bratislava dosť nepríjemná vec. Museli sme urobiť aspoň 10 zbytočných kilometrov, nakoniec sme pri obci Opatovce nad Nitrou predsa len (po opýtaní) cestu našli. Bola to cesta pre cyklistov a znova nás zmiatla značka "zákaz vjazdu".
Dostali sme sa do Novákov (továreň a smrad), kde problémy s orientáciou prestali. Pokračovali sme svižným tempom smerom na Partizánske a Topoľčany. Rozhodli sme sa zastať na obed až v Topoľčanoch, cez Partizánske sme teda len prešli. V Topoľčanoch sme zašli do stredu mesta (ktoré bolo celkom pekné), najedli sme sa, kúpil som si nanuk a čokoládu, Mišo tuším jeden zákusok. Do Topoľčian sme došli o 12:00, čo sme považovali za vynikajúci čas. Navyše som videl pivovar "Topvar" na čo som doteraz veľmi hrdý.
Nabrali sme vodu a mesto sme opustili asi o 13:00. S odhodlaním sme sa cez Ludanice a Výčapy-Opatovce (aké sympatické meno) vybrali míňajúc Zbehy (mám pozdravovať armádu) do Nitry. Tu som už našiel istú psychologickú podporu, z môjho bratislavského okna sa totiž dá vidieť Zobor, vrch nad Nitrou. Bol som "na dohľad".
Príchod do Nitry bol však dosť nepríjemný, fúkal protivietor a navyše prechod Nitrou bol jednoznačne dosť veľkým predĺžením cesty, avšak zle riešená (aspoň pre cyklistov) cestná sieť neumožňovala lepšie riešenie. V Nitre sme si chvíľku odpočinuli, je to pekné mesto. Videli sme aj nejakú parádu na počesť SNP či čo.
Opustiac Nitru sme nabrali smer Cabaj-Čápor (aké írečité slovenské meno) a Šaľa. Cesta bola z počiatku veľmi nepríjemne zvlnená, našťastie neskôr sa "urovinatila", veď sme aj boli na Podunajskej nížine. Príduc do Šale začalo byť už ozajstné popoludnie a slnko pomaly klesalo. Odhadli sme to tak, že pred zatmením by sme mali byť v Blave. Po tom, čo sme si glgli trocha vody vyrazili sme smer Galanta. Vietor bol s nami, išli sme rýchlo. V Galante sme si na chvíľu odpočinuli, trocha zajedli. Potom pokračovali. Nasledovala cyklistická Sodoma-Gomora. Z Galanty panelová cesta až do Senca. Boli to moje kritické okamihy, so silami úplne na dne, neustále naskakujúc za panela na panel (na Slovensku sú niektoré cesty naozaj bohovské) a vnímajúc autá ktoré nás míňali rozdielom rýchlosti aspoň 70 km/h. Fasa. Až pri Senci mi Mišo povedal, že cesta bola zakázaná cyklistom, ja som si značku nevšimol. Dali sme si 10 minút pauzu, už sme sa pomaly cítili ako doma. Potom ešte kúsok po hlavnej, odbočka na Bernolákovo .... bratislavská televízna veža .. Ivanka pri Dunaji a lacné pivo (11,- Sk) a kofola tiež (9,- Sk).
Nato sme sa vybrali okolo letiska a Štefánikovej mohyly do Vrakune. Tam ja bývam a tam sa aj moje cyklistické leto 99 skončilo. Rozlúčili sme sa s Mišom, jeho tachometer ukazoval 235 km, on tých kilometrov musel urobiť ešte viac, kým prišiel do Petržalky.
Doma som bol pred 20:00. Zvyšok cyklistickej skupiny prišiel nasledujúci deň.
Takže prvý dvaja prišli šťastlivo domov. No my - ostatní sme to nemali také jednoduché. Nachádzame sa ešte stále v kempe Slnečné Skaly.
Referuje Lukáš:
Ráno nás zobudili hlasy lúčiacich sa Ondra a Miša, ktorí vyrážali už o siedmej, aby svoju dlhú trasu stihli. Popriali sme im šťastnú cestu a obrátili sa na druhý bok.
My sme sa vychystali podstatne neskôr až okolo pol deviatej sme raňajkovali a postupne sme plánovali cestu. Vybrali sme sa smerom cez Rajec, kde sme samozrejme nemohli minúť potraviny. Ďalej sme si chceli ísť pozrieť slovenský drevený Betlehem do Rajeckej Lesnej. Je to naozaj majstrovské dielo a vydržali sme sa naň pozerať skoro hodinu. Nakoľko doba opäť pokročila, začali sme sa automaticky pozerať po nejakom útulnom hostinci. Prvé dva, či tri nevyhovovali našim požiadavkám, ale ten štvrtý, to bola naozaj perla slovenských krčiem a reštauračných zariadení.
) Rodinný Hostinec v Rajeckej Lesnej |
) Ham ham ham, mňam mňam. |
Tu sme prirodzene nemohli odolať nie len pivu (10° - 9,- Sk), ale ani zemiakovým plackám s oškvarkami (8,- Sk) a dokonca aj taká polievka ako kelová tu chutila výborne. Odtiaľto sa nám naozaj poberalo veľmi ťažko.
Našim ďalším dnešným cieľom mali byť Čičmany. Dievčatá sme už preventívne dva dni vopred pripravovali na celkom pekný kopček, aspoň mapa tak predpovedala. Kopec sa však nekonal, lebo do Čičman to bola v podstate len vyvýšenina, ktorá sa v takom peknom počasí, aké sme mali my, šlapala dobre. Žiaľ v dedine sme nestihli už žiadne múzeum, nakoľko už bolo po štvrtej, a aj tak sme sa museli poberať ďalej nakoľko sme dnes mali namierené až do Trenčína. Za Čičmanmi sme narazili na trvalejšie stúpanie, ale za to sme sa mohli kochať krásnou krajinou. Ako zvyčajne za stúpaním prichádza klesanie, a tak sme dedinky ako Zliechov a Košecké Rovné videli len "letmo". V podstate až v Ilave sme sa opäť začali obzerať po nejakom mieste, kde by sme naplnili žalúdky. Na začiatku Dubnice nad Váhom, sme našli jeden veľmi pekne zariadený podnik. Od začiatku nám pripadal veľmi snobský, a tak sme vedeli, že práve to je miesto kde "radi" privítajú týždeň cestujúcich cyklistov. Tak sme tu zložili naše kopcom nabalené bicykle, a čo-to sme zjedli. Pri odchode sme ponasadzovali blikačky a pobrali sa smerom na kemp v Trenčíne.
Keď sme došli pred zatvorené brány kempu bolo už po ôsmej hodine. Marek s Tiborom išli obzrieť situáciu, keď odkiaľsi vyšiel nejaký dedko, spýtali sa ho na cenu. Tá bola vysoká a keďže kategoricky odmietal nám dať zľavu, a potom čo nám prezradil, že "Toto nie je kravín! To je kemp!", pobrali sme sa k Váhu. Miesto to síce nebolo najlepšie, ale rozložili sme tu stany dokonca sa nám aj podaril oheň. Vlado sa rozhodol, že dá radšej prednosť teplému jedlu a perinkám, a tak sa vybral za rodinou, ktorá v Trenčíne bývala.
Vlado, takže my spíme na brehu rieky v stanoch a ty sa vyvaľuješ v perinkách?! Ako to bolo?
Dnes sme prišli o dvoch cyklistov. Opustil nás Compi a Ondro. Obaja chceli byť v Blave už dnes. My sme sa ako vždy ráno pekne najedli, vysr... sa, oddýchli si. Po ťažkej noci si treba dopriať odpočinok, no nie?
)
Poobede sme sa zdržali v Rajeckej Lesnej a pozreli si Slovenský Betlehem. Opäť sme jedli a všetko spláchli najprv pivom alebo kofolou a potom liečivou vodou.
Katka trochu trucovala, nachcela ísť do Čičmian... Asi sa zľakla toho kopca o ktorom hovoril Tibor. Nakoniec vysvitlo, že to vôbec nebol taký zložitý kopček. Dokonca to bola fajn cesta. Krásna príroda, žiadne autá. A od Strážova sme išli v kuse asi 20 km z kopca. Taký zjazd som ešte nezažil.
V motoreste v Dubnici nad Váhom sme doplnili energetické zásoby. A odtiaľ rovno až do Trenčína. Akurát sme našli dobré miesto na stanovanie, začalo sa stmievať. Ja som chcel samozrejme prespať u babky. Bol to úžasný pocit, takto sa vrátiť. Pripadal som si ako nejaký hrdina (napr. Popolvár) z rozprávky, ktorý sa víťazne vracia domov. Dobre som sa najedol, porozprával s babkou, navštívil dokonca i bratranca Janka, osprchoval sa (júj to je pocit, a keď si pomyslím na ostatních ako sa pechoria v stane) a zaľahol.
Ešte by som rád doplnil niektoré zaujímavosti. Ten vyrazávaný Slovenský Betlehem - to bolo vskutku zaujímavé dielo a pozerali sme naň všetci ako cigáň na roletu.
Keď som sa už aj ja dosť vynadíval, šiel som za ostatnými na námestie a tam mi Katka smutne oznámila, že ju zamaltovali! Tá ma ale šťastie. Šla na bicykli okolo miešačky (robotníci niečo robili) a práve vtedy vyšplechol betón a ona bola celá pofŕkaná....
) Nazdravie, páni! |
Ceny nízke, prostredie pekné, a ešte aj extra pre mňa mi rezané pivo doniesli do špeciálneho litrového pohára. Nádhera. Iba dievčatám sa nepáčilo, že na babskom záchode (iba) bola na dverách kľučka s pokladničkou. Keď sme už namali čo robiť, tak sme sa všetci navzájom počarbali guličkovým perom a šli ďalej.
Katka mala pred kopcom do Čicmian menšie obavy, no zvládla to. Pomaly je už vytrénovaná ("Aha, mne narástol na nohe sval! (nazaj bol viditeľný) Ja ho nechcéém!!!")
Krajina okolo dediny Zliechov bola nádherná.
Cestou do Trenčína, v Trenčianskej Teplej, mi Vlado ukázal odbočku na Trenčianske Teplice a ja som si zaumienil sa tam zajtra vrátiť. Dnes sme museli spať v Trenčíne na brehu rieky, lebo s majiteľom kempu nebola rozumná reč. Prešli sme 85 km.
Hneď na to sme aj vyštartovali. Vlado nás neomylne vyviedol z Trenčína von. Pred dedinkou Turčianska Turná bola smerová tabuľa, na ktorej bolo napísané Bratislava 125 km. Pamätám si ako sa Katka (ešte si neuvedomiac o čo ide) spýtala: "To čo je to 125?"
Prešli sme cez najaké dediny, počasie nebolo už také dobré, zastavili sme sa pred Novým Mestom nad Váhom. O chvíľu prifrčal aj Tibor s Katkou. Vraj mal dosť práce prehovárať ju aby v Novom Meste nenasadla na vlak...
Na vlak nasadla Helena. Nemohla ísť s nami do Bratislavi, jej cieľ bola Myjava. Samej sa ísť nechcelo, tak uprednostnila radšej vlak. Katka jej veľmi závidela, ale ju sme nepustili.
V Novom Meste sme sa rozdelili. Ja som (po rannej rozcvičke do Trenčianskych Teplíc) vyžadoval aby sme sa zastavili a nakúpili a najedli. No dať si teraz pauzu - by to nebol dobrý nápad, treba aby niekto s Katkou šiel pomaly smerom na Bratislavu a aj Tibor sa ponáhľal, lebo poobede sa mal stretnúť s frajerkou. Tak sme sa rozdelili: Tibor, Katka a Lukáš šli dopredu a ja s Vladom sme zostali v Novom Meste.
Najprv sme našli potraviny, kde som dokúpil poživeň a potom sme sa pekne zložili v jednom parku a, ako vždy, začali s hostinou. Tá nám samozrejme trvala dosť dlho. Potom sme ešte zavolali a šli pozrieť Ivanu, Vladovu bývalú spolužiačku a smelú účastníčku Výletu po Slovensku 1999, tam sme tiež stratili nejaký ten čas.
No potom sme sa už rozbehli smerom na Trnavu. Vediac, že máme asi hodinu a pol meškanie sme sa odhodlane hnali dopredu. Minuli sme Čachtice, Podolie, Krakovany, Dubovany, Veľké Kostoľany a Pečenice. Tu sme sa zastavili na pive - doplniť energiu a kochali sme sa siluetou chladiarenských veží Jadrovej Elektrárne Bohunice (JEBO).
S tou prvou skupinkou sme boli dohodnutí tak, že ak ich nestretneme po ceste, tak v Trnave sa počkáme. Už sa nám ani nechcelo veľmi šlapať, keď sme konečne dorazili do tej Trnavy. Námestie sme pochodili, aj okolie, no ich nikde. Tak sme sa zase rozložili v jednom parčíku a hodinu jedli. Bolo už okolo pol piatej keď sme odchádzali. Nasledovala nudná cesta do Senca. Fúkal aj trocha protivietor a ja som si spomýnal na môj rekord z roku 1998, keď ma na tadiaľto na druhej stovke (Brezová pod Bradlom - Bratislava) kváril ukrutný protivietor.
Pred Sencom sme zastali na čerpačke - na záchode. Ujo čerpár mi len s neochotou dával kľúčiky od WC - hovoril mi, že nech nerobíme taký bordel ako tí predošlí cyklisti. Dobre, nebudeme. Po 10 min., už keď sme mali odísť, nám začal druhý čerpár niečo hovoriť o nejakých cyklistoch, čo tu boli pred nami. Že boli traja, z toho jedna baba, a tá ležala na tráve pri zásobníkoch nafty. Wow, veď to musela byť naša prvá skupinka! Vypytujeme sa na podrobnosti. vraj odišli pred chvíločkou a to dievča - bola vraj blondína. Nuž a teraz nevieme, lebo Katka v žiadnom prípade sa na blondínu nepodobá. No aj tak sme pridali, nahodili svižnejšie tempo. Teda aspoň ja. Chcel som ich dobehnúť. A museli sme ich dobehnúť rýchlo, lebo za Sencom sa dá ísť už dvomi cestami a ja neviem, pre ktorú z nich sa Tibor rozhodne.
Šialeným tempom prebehneme Senec, no stále ich nestretávame. Niekde za Novou Dedinkou už poľavujeme v rýchlosti. Veď čo keď to neboli oni na tej čerpačke. A keď aj áno, čo keď šli zo Senca inou cestou? Pre istotu zastavujeme ešte v Tomášove a dojedáme vlastné potraviny. Tých 13 km domov ubehlo už rýchlo. V posledný deň výletu sme prešli 132 kilometrov.
)
Až neskôr sa doma od rodičov dozvedám, že pred polhodinou k nám domov skupinka prišla. A že sa čudovali, že kde som s Vladom. A pred 10 min. odišli - Lukáš domov a Tibor odprevadiť Katku do Petržalky. Kým sa vrátil, ja som si chuti zajedol špenátu s párkami a zemiakmi - jedlo, ktoré som si objednal e-mailom ešte zo Žiliny.
Onedlho prišiel Tibor a ja som nechcel veriť vlastným ušiam, keď hovoril akou trasou šli. Na vlas ROVNAKOU ako som šiel ja s Vladom. A že sa vliekli nenormálne pomaly. (až tak, že Tibor musel počas jazdy dobrzdievať a šlapať do pedálov - aby nezaspal od nudy :-)
Takže je zázrak, že cestou do Trnavy sme ich nedobehli. Tam sme sa ale nestretli - oni nevedeli nájsť námestie (to mi je teda orientácia), a síce sme tam boli v rovnakom čase, no na iných miestach. Ony štartovali potom o niečo skôr a je zázrak že sme ich nedobehli potom na tej čerpačke pred Sencom, kde mala Katka krízu. Potom šli tak isto ako my - cez Novú dedinku a keby sme sa my nezastavili v Tomášove, tak ich určite dobehneme.
Nuž, aj takéto veci sa pri cykloturistických výletoch stávajú...
Opýtajme sa Lukáša, ako je to možné, že sme sa nestretli:
Po raňajkách sme si nemohli dovoliť strácať čas a hneď sme vyrazili. Prvou zastávkou malo byť Nové Mesto nad Váhom, kde sme mali odprevadiť Helenu na vlak do Myjavy. Katka už tu dookola opakovala, že aj ona by rada išla vlakom. To sa jej ale nesplnilo - nedovolili sme jej.
Zároveň sa nám tu podarilo rozdeliť - Marek s Vladom išli pozrieť spoločnú známu a my (Katka, Tibor a ja) sme pokračovali ďalej vedľajšou cestou cez Čachtice okolo Piešťan smerom na Trnavu. Cesta nám ubúdala pomaly, Katka chcela v každej väčšej dedine predsa len nastúpiť na ten vlak a na nás ostávalo ju prehovárať. Nakoniec sme predsa len došli do Trnavy, kde sme si dali väčšiu pauzu. Tu sme sa tiež mali stretnúť s Vladom a Marekom, no ale to sa nám nepodarilo.
Cesta do Senca nám neubiehala o nič rýchlejšie a pomalšie ako zvyčajne sme míňali aj dediny ako Veľký Biel, Novú Dedinku a Tomášov. Až okolo siedmej sme dorazili do Bratislavy. Trochu nás prekvapil fakt, že Marek s Vladom ešte v Bratislave nie sú, ale všetko sa potom vysvetlilo a boli sme radi, že sme doma.
Ešte zhrnie posledný deň Vlado:
Ráno som zblajzol osem buchiet a samozrejme dobre sa nabalil na cestu. Ešte že mám takú dobrú babku. Až teraz si to viem vážiť. Takto výborne nabalený, umytý a najedený som sa vydal za svojimi spolupútnikmi na ostrov.
Dnes nás čakal najdlhší úsek cesty. Keď sme asi po siedmych kilometroch zastali pri tabuli na ktorej stálo Bratislava 125 km, Katka nechcela veriť vlastným očiam. Som zvedavý, či ešte niekedy pôjde s nami na výlet. V Novom Meste sa odpojila Hela, išla vlakom na Myjavu. Asi štyrikrát sa zasmiala a viac sme ju nevideli. Tu sme sa taktiež rozdelili na dve skupinky - Ja s Marekom sme sa rozhodli najesť v Novom Meste, Katka, Tibor a Lukáš išli ďalej. V Trnave sme sa mali stretnúť. My sme sa s Marekom v Novom Meste dosť zdržali, pretože sme ešte išli potrieť našu Ivu. Marek bol pritom taký nedočkavý, že skoro vytrhol zo zeme mreže pred obchoďákom.
Nuž a potom sme sa už vydali na cestu. Počasie bolo dosť pošmúrne, vyzeralo to tak, že každú chvíľu začne pršať. Išli sme cez rôzne malé dediny (napr. Zemianske Kostoľany, Krakovany). Pauzičku sme si dali až v jednej dedinke, kde sa nám naskytol nevídaný pohľad na chladiace veže AEJB (rozumej atómovej elektrárne Jaslovské Bohunice). Zaujímavo sme si pokecali s miestnymi štamgastmi. Človek by ani neveril, akí sú vlastne tí ľudia z krčiem fajn. Ďalšia pauza sa konala v Trnave - tu sme sa mali posledný krát najesť a stretnúť "so zvyškom". To prvé sa nám podarilo úspešne zvládnuť, druhé už nie. A tak sme vo dvojici pokračovali ďalej. Mňa už dosť pobolievali kolená a stehná. Ani Marek sa netváril práve najčerstvejšie. Na benzínke pred Sencom nám ale vošla nová krv do žíl keď sme sa od istého chlapíka dopočuli, že práve pred piatimi minútami tam boli nejakí dvaja cyklisti s jednou blondínkou = Katka. Marek okamžite chytil bicykel a fujazdil akoby vôbec nemal v nohách 120 km. Dokonca sa nekonala ani plánovaná pauza na posilnenie tela a ducha (rozumej napchávanie sa zvyškami sladkostí, a to už je čo povedať). Existovalo ale niekoľko možností, kadiaľ naša slávna trojka mohla ísť. Navyše - Katka sa na blondínku (aspoň podľa mňa) moc nepodobá. Keď sme s ubiehajúcimi kilometrami nikoho nestretli začala naša nádej postupne upadať. Našu obrovskú radosť, vyplývajúcu z pocitu skorého dotyku s rodnou hrudou ale nemohlo nič zmenšiť. Ešte naposledy sme sa zastavili - v dedinke Tomášov a onedlho sme už víťazoslávne vtrhli do Podunajských Biskupíc. Už nás víta Marekov otec. A prichádza aj Matúš. Pripadá mi to, akoby som bol preč aspoň rok. Pani Lacová ma nenechá odísť prv, než zošrotujem polovicu plechu slivkového koláča. Nuž čo, je fakt dobrý. Na naše obrovské prekvapenie onedlho prichádza Tibor a my sa dozvedáme, že odišli asi päť minút pred nami. A išli presne tou istou cestou. Keby sme nestáli v Tomášove, možno by sme ich dobehli. To je už teraz jedno. Ako tak počúvam Tibora, je mi jasné, že Katka tak skoro s nami na výlet nepôjde - po tých dnešných 130 kilákoch. Pomaly sa zberám na cestu domov - do Dúbravky. Matúš ide so mnou. On ide na mojom bicykli, ja na Marekovom. Cesta domov mi takto ubehne omnoho rýchlejšie. Aj zabudnem, že ma bolia nohy. Pred bránou domu ešte chvíľu kecám s Matúšom.
HURÁ. Konečne doma. Sprcha, posteľ, jedlo, TV, samozrejme najviac sa teším na vysmiatu maminu tvár... Aj Marek sa síce pekne smeje, ale to je skôr taký zvrhlý úškľabok (He - He). Zlozvyku z výletu - prejedania sa, sa neviem zbaviť ani doma. Tak som sa napchal, že vo vani som sa skoro po... Ale to už je iná historka. Z toho vyplýva, že aj bicyklový výlet môže byť zdraviu škodlivý...
O zábavu nebola núdza, veď ma na výlete sprevádzalo (postupne) až desať kamarátov.
Tento výlet bol bohatý na účastníkov. Na jednej strane je to samozrejme dobré keď nás je spolu veľa kamarátov, no nesie to so sebou aj istú zodpovednosť a celá skupina sa stáva menej flexibilná. A niekedy to môže byť až nebezpečné. Napríklad, keď si spomínam, ako sme všetci nemotorne za sebou krúžili v Žiline po velikánskej kruhovej križovatke a obmedzovali autá.
Výlet sa vydaril. Síce sme sa v Tatrách obávali, aké bude počasie a či nebude všade taká zima, no počasie sa neskôr umúdrilo a my sme sa nemohli sťažovať. Dokonca tuším (okrem rána v Lomnici) počas výletu ani nespŕchlo. Pred výletom sme sa s Tiborom obávali, ako budeme opravovať všetky tie technické poruchy - na toľkých bicykloch (a o ktorých technickom stave sme si nerobili ilúzie). No okrem Vladovho defektu v Tatrách nebolo absolútne treba nič opravovať, všetko napodiv držalo. Ani zranenia sa tentoraz nekonali žiadne (Elvo ostal doma... :-))
Prvýkrát sa na viacdennom cyklovýlete zúčastnili aj cyklistky Katka a Helena. A zvládli to celkom dobre. Iba Katka sa trocha sťažovala, hlavne na to ako sme naplánovali posledný deň - veľa kilometrov.
Po výlete, keď Katka vyvolala fotky, tak odkázala, že keď to budem spisovať, tak mám spomenúť ako vždy vládala, na každom kopci bola prvá a stále na nás čakala. Nuž, ja budem citovať jej výrok z posledného dňa: "Tibor, ja ťa aspoň dva týždne nechcem ani vidieť!". :-)
No, ale krátko po výlete, keď zistila že sa jej nič hrozného nestalo, bola zas v poriadku.
Helena šlapala bez najmenších problémov, čo nás tešilo. Zdá sa, že Helena je dobrá cyklistka. Myslím že by zvládla aj náročnejší výlet. Táto znalosť nám pomôže pri plánovaní budúcoročného výletu. A už sa naň normálne teším. Na veľkolepý výlet roku 2000.
Ešte dodávam, že si môžete prečítať aj celé znenia rozprávania o Lukášovom a Ondrovom bicyklovom putovaní. Oni sa pripojili až v priebehu nášho výletu. Texty nájdete na ich stránkach:
Lukáš Kicko - http://www.euba.sk/~kicko
Andrej Liptaj - http://redbull.dcs.fmph.uniba.sk/~liptaj
