Jedneho sobotneho rana (v maji 1999) som sa vybral zavcas rana (este pred piatou) cez Peknu cestu a Biely Kriz do Borinky.
Pocasie bolo nadherne az na to, ze hore na kopci boli iba 4st.C. Takze zjazd z Bieleho Kriza do Borinky bol velmi "prijemny". Oziabalo ma na ruky a drkotal som zubami ako uz davno nie. V Borinke som bol okolo siedmej. Musel som zastavit a rozmrazovat sa v prvych lucoch slnka. Dalej som pokracoval za dost odradzujuceho protivetra cez Stupavu smerom na Vysoku pri Morave, tesiac sa na prijemnu cestu naspat popri Morave a po vetre . To som ale netusil, ze zlaty klinec programu este len pride. Spociatku bolo vsetko fajn, presne podla ocakavania. Slniecko uz zacalo trochu viac hriat, vietor fukal do chrbta, prijemna asfaltka, skratka pohodicka. Drobna neprijemnost ako kaluz na ceste nemohla narusit pohodu. Trochu som pribrzdil a vosiel do nej. Ked vsak hlbka pozvolna stupala pochopil som, ze to nie je kaluz, ale ze Morava momentalne tecie aj tadialto. Pod tarchou tohoto poznania som instinktivne zabrzdil. Ked bicykel zastal, uvedomil som si dalsiu trpku skutocnost: ked bicykel stoji, minimalne jedna noha musi na zem, a ked je zem pod vodou...
Pre istotu som spustil do vody hned obe nohy. Tym som ziskal cas na premyslanie. Podla mojich prepoctov bola cesta naspat minimalne dvojnasobne dlhsia ako cesta vpred k bodu kde sa da dalej pokracovat popri streke az do Devinskej N.Vsi. Kedze obidve nohy boli uz mokre a moj nezlomny optimizmus, podporeny nechutou vracat sa velkym oblukom naspat mi nasepkaval, ze po par metroch musim prist opat na pevninu, rozhodol som sa pokracovat. To som mal ponor cca 15cm. Takze som nasadol a pokracoval. Zistil som, ze bicyklovat vo vode je este zabavnejsie ako proti silnemu vetru, hlavne ked sa ponor postupne zvysoval az som radsej zosadol, aby som neutopil mobil ktory som mal v kapse na rame.
Absurdnost situacie dosahovala maximum. Pochodoval som s bicyklom na pleci vo vode, ktora mi siahala vyse kolien. Parada. Ked hlbka klesla znovu na prijatelnych 30cm nasadol som na bicykel a pokracoval v jazde. Pocas svojich rannych vyletov som si uz zvykol na dost castu spolocnost lesnej zveri. Takisto aj v ten den mi najprv prebehol nad Racou cez cestu zajac. To som cakal. Potom mi pred Bielym Krizom prebehla cez cestu srna. To som takisto cakal. Ale ked mi prebehol cez cestu kapor (alebo co to bolo za rybu) to som teda naozaj necakal. Tato mila spolocnost a skutocnost, ze v tom (rozumej vo vode) nie som sam mi naliala novych sil a tak som sa uspesne prebrodil az na sus.
Mozno sa pytate, ako to ze som nezisiel z cesty a neskoncil biedne v bazine. Vsade je tam totiz dost vysoka trava, ktora trcala z vody. Cize tam kde trava netrcala musela logicky byt cesta. Platnost tejto definicie (alebo je to veta?) bola experimentalne potvrdena prave mnou. Miestami tam ale bol celkom dost silny prud. Zvysok cesty uz nestoji za rec. Mal som este nejakych tych 30km na to aby som ususil seba a bicykel. Az na tenisky sa to vcelku podarilo.
